Sneh. Všade veľa snehu. Je to pekné presne do momentu ako ostanem zastrčená v zápche a cesta, ktorá štandardne trvá 12 minút, zaberie nečakane hodinu. V duchu si hovorím, už viem prečo nechodím autom. Auto sa do tohto počasia jednoducho nehodí. Je to absolútne nepraktická pomôcka, v ktorej je človek uväznení s vedomím, že niekto do neho môže vraziť.
Aj teraz si tak trochu pripadám uväznená, a to sedím na posteli a píšem tieto riadky. Uväznená vo svojich myšlienkach. Bola som na obede. Bola som na obede s Joe, hm, a bolo skvele. Smiali sme sa, veľmi veľa sme sa smiali. Viedli dvojzmyselné poznámky, ktoré tak milujem a nasávali jeden druhého inými zmyslami ako tými ušnými. Pracovali oči. Pracoval nos. A asi aj nejaké prepojenie hlavy, srdca a intuície dostalo tiež zabrať.
To, že má úžasný hlas, to už viem. To, že mi dokáže poskytnúť niečo čo ja volám intellectual excitement, to viem tiež. To, čo som nevedela, bola skutočnosť ako je to v skutočnosti, či to platí aj „naživo“ a bolo to tam. Zvláštne, stačí na to potom len pár minút, aby človek zistil, či mu ten druhý vonia, aby začal skúmať jednotlivé časti a všímať si na prvý pohľad nepodstatné detaily.
Má krásne ruky, tie mi padli do oka ako druhé, hneď po očiach, ktoré sú modré, vlasoch, ktoré sú čierne s prvým šedivým prelivom nakrátko zostrihané, presne také isté ako M, len M ich má šedivšie. Oči majú teplý odtieň modrej a pri nich mi napadlo, že podvedome preferujem modré oči. Vždy som sa na tom smiala, že na farbe nezáleží, ale pravdou je, že tie modré ma berú viac. Oči teplej modrej pôsobia na mňa smutne a keď sú veselé, je to na nich pekne vidno, rozžiaria sa. Možno to je ten dôvod. Neviem. Netuším.
Zatváram oči a predstavujem si celú tvár. Nie je prototyp pekného muža, ale má neuveriteľnú charizmu, to je proste fakt, ak by som rozobrala ostatné časti, napísala by som štandardný nos, štandardné pery, očné zuby trošku väčšie ako tie ostatné, ale čo je mimoriadne pekné sú také tie ryhy, jamky, ktoré sa objavia, keď sa smeje. Tie ma naozaj berú. Hm.
Ruky. Sú krásne, súmerné, veľké, rovné dlhé prsty s upravenými nechtami. Taká pekná chlapská dlaň. Často som sa k ním pohľadom vracala. Vyššia postava a normálne plecia, žiadne útle ramienka, vyšportované telo takým tým prirodzeným spôsobom a pohybom, žiadna posilňovňa. No proste chlap, hrdina, dub, stroj, žiadny metrosexuál ani zakomplexovaný menejžej, tak nejako vyzerá Joe.
Veľa sme rozprávali, veľa sme sa smiali, občas som mala chuť mu urobiť niečo strašne zlé, čo by vo svojej podstate bolo dobré. Povedala som mu to a on povedal, viem ako to myslíš, bolo by to vlastne dobré.
Tá mentálna kompatibilita bola neuveriteľná.
Chcela som vedieť ako chutí, ale nemala som odvahu. Keby niečo navrhol, robila by som drahoty, nie preto, že by som nechcela, ale preto, že by som veľmi chcela. Chcela by som vedieť, či by sme si v posteli vyhovovali, a tak som si ho premeriavala intenzívne celé dve a pol hodiny, aby som si na konci položila otázku, čo je vlastne horšie, keď stretnem niekoho kto mi nevonia a nemám čo riešiť, alebo práve naopak, niekoho kto mi vonia a ocitnem sa v spleti neistoty, či voniam tomu druhému?
Neviem to. Neviem ho prečítať. Mala som pocit, že sa mu páčim, ale rovnako tam bol moment, keď som zaváhala, či naozaj áno.
Na konci ma prekvapil bozkom. Nebolo to také vlažné pravé ľavé líce, to som urobila ja, on ma pritiahol a bolo tam niečo intímnejšie, aspoň sa mi tak zdalo.
Páči sa mi, fakt sa mi páči, ale vôbec netuším, či aj ja jemu.
Bola som následne hodinu v zápche. Dostať sa z Polusu do centra bola ozajstná výzva, ale teraz mi to nejako nevadilo, potrebovala som si upratovať myšlienky. Zavolala Sharon a upratovali sme spolu. Pýtala sa ma, čo povedala tvoja intuícia, veď vieš, že ty ju máš vždy dobrú. Sústredila som sa, snažila eliminovať túžbu, že sa chcem páčiť a odpovedala neviem. Bol tam jeden moment, ktorý mi zabránil povedať, áno páčila.
A tak tu teraz sedím, píšem a dumám, kedy zavolá a či vôbec.
Mišo povedal, že ak rozprával historky z minulosti, je to veľmi dobré. Pobavil ma.
Ale aj tak ma nezbavil otázky, čo je vlastne horšie, keď stretnem niekoho kto mi nevonia a nemám čo riešiť, alebo práve naopak, niekoho kto mi vonia a ocitnem sa v spleti neistoty, či voniam tomu druhému?
Páči sa mi, fakt sa mi páči, ale vôbec netuším, či aj ja jemu.
Ako si to zvyknem hovoriť? Muž, ktorý má záujem, koná...
Trpezlivosť Vesper, teraz spať, ráno ťa čaká Dokonalý svet, škoda, že len ten filmový...
b.
OdpovedaťOdstrániťna akom poste v top5 je joe?:-)
co maturujes?vsak to zober statisticky,jeden moment proti tym ostatnym by ta nemal takto vyhodit z konceptu...vlastne mohol,ak si namotana:-))
Tak v prvom rade vcera som sla presne hodinu tristvrte z avionu az do centra, pocuvala The XX a neusmievala sa.. mala by som sa usmievat ale nejako mi to nejde v poslednych dnoch...
OdpovedaťOdstrániťA v druhom rade.. horsie je to druhe samozrejme.. byt v neistote ze mu ty nevonias... ja som bola v takej neistote posledny mesiac.. ani neviem ako to skoncilo ci mu voniam alebo nie..zmizol.. a mozno som mu aj vonala. Ale je pravda ze som nepocula ziadnu historku z minulosti... takze nabuduce si dam pozor :)
2B no samozrejme na prvom, ale len do pondelka, tolko je moja hranica cakania :D
OdpovedaťOdstrániť2 druhy odkaz - si ta, ktora si myslim, ze si? :P ak ano, tak vitaj, ak nie, vitaj tiez
neviem ci som ja ktoru si myslis ty :)
OdpovedaťOdstrániťale chybali mi tvoje clanky a vratila som sa nejako sa poobzerat po mojom starom domove a zavitala som aj inde a nasla som ta.. mam co citat...zmeskala som 62 dni takze idem na to :)
b.
OdpovedaťOdstrániťdobre to mas hodene,vesperka,to je tak akurat,zoznam nie je prazdny,tak co sa znepokojovat?:-)