Ani neviem po koľkých dňoch opäť píšem. Viem len, že každý deň si
pripomínam, že by som mala začať, že som trošku stratila nad sebou kontrolu, že
sa vyhováram na únavu a veľa vecí odkladám. Respektíve veľa vecí, ktoré
mám reálne rada odkladám. To je na tom asi to najzvláštnejšie. Nerobím veci,
ktoré mám rada. Nepíšem a necvičím.
Prvé týždne v práci sú vždy hektické. Trávim tam pomerne veľa času
od pondelka do štvrtku. Piatok si vždy skrátim, ale aj tak prídem domov rozbitá
ako cigánska hračka. Jediné na čo sa zmôžem je nákup čipsov v supermarkete
s flaškou vína, moja obľúbená piatková večera. Potom sa zvalím na gauč,
tupo hľadím do telky, pchám do seba čipsy a zapíjam vínom. Prináša mi to
neskutočný pôžitok presne do momentu prázdneho sáčku a náhleho uvedomenia,
že toto asi nemnormálne. Trochu sa
otrasiem a idem do kina za domom. Zvyčajne sa neunúvam prezliecť
a idem vo vyťahanom tričku a v teplákoch. Myslím, že keby nebola
zima, prebehnem v papučiach, ktoré nemám. Tam si pozriem nejakú čiernu komédiu,
prídem domov, ospato si odlíčim oči, umyjem chrup, nechám sa v polospánku
pretiahnuť a viac o sebe neviem. Normálna piatková rutina.
Sobota je však iná. V sobotu zvyčajne spím osem hodín vkuse. Je zo
mňa úplne iný človek, srším energiou a nadšením, že je víkend, že je
sobota. Väčšinu posledných víkendov som trávila s pánom Možno. Tráviť
s ním čas znamená veľa pohybu v posteli, skúšanie nových receptov
z Apetitu, dlhé prechádzky, nedeľné krémeše a rozmýšľanie, čo ma na
ňom vlastne baví.
Občas mi lezie neskutočne na nervy a vytáčajú ma úplne hlúposti,
a občas, občas by som mu zniesla modré z neba. Zdá sa mi neskutočný a
vtedy začnem rozmýšľať, či vidím v skutočnosti jeho, alebo len svoju
predstavu v podobe Merlota.
Je to divné.
