Závislosť

Sedela som na Agipke v kockovanom kabáte a v prúžkovanom pyžame. Popíjala kávu a rozmýšľala o čom to zase bolo. Niektorým veciam evidentne prestávam rozumieť, asi sa zo mňa stáva citový mrzák. Skončiť ráno o siedmej na pumpe v pyžame asi nie je celkom normálne, dostať namiesto rannej súlože, pusu na čelo líznutú s krížikom, pri tom mi dochádzajú slová.

Ako to len včera povedal? Budeme sa spolu milovať, keď to bude na celý život. Naprázdno som preglgla a v hlave som mala otázku, čo toto zase je? Aké vydieranie? Aké podmienky? Skutočná láska predsa nepozná podmienky, tak kurva o čo mu zase ide? Povedala som len, nemám rada podmienky, otočila sa a dumala či odísť, alebo zostať.

Asi som mala odísť, jediné, čo mi bránilo, bolo vypité šampanské a možno presvedčenie, že dostanem to čo chcem. Spánok, relax, uvoľnenie, vypustenie pary a chvíľkové vypnutie hlavy.

Pozerala som na neho a moja nekontrolovateľná chuť na sex sa len zvyšovala. Miestami som rozmýšľala, či je to normálne, či je normálne, aby ma niekto tak sexuálne priťahoval, alebo či je normálne tvrdohlavo si vydupať to čo chcem za každú cenu. Cítila som sa ako závislák. Závislák, ktorý potrebuje svoju dávku, lebo vie, že po nej mu bude lepšie. Závislák, ktorý nerozmýšľa, čo bude neskôr, žije len týmto okamihom, okamihom získania svojej drogy a jej užitím. Abstinenčné príznaky nerieši, aspoň nie v ten moment. Presne tak som sa cítila, závislák, ktorý je schopný prosiť o svoju dávku a poprieť svoje vlastné ja. V ten večer som prosila. Prosila, aby ma pretiahol...

Pozerala som do stropu a dumala, či na ceste pri Slovnafte by to nebolo ľahšie, alebo či nepozriem zoznam v telefóne a niekomu inému nenapíšem krátku správu. Máš čas a chuť. Asi by boli niektorí prekvapení. Hm. Neurobila som to, nemám na to, mám len veľa kecov, som vyberavá a radšej žiadny ako nenaplňujúci očakávania. Možné sklamanie by som nezniesla a keď tam nie je tá chémia, tá živočíšnosť, tá príťažlivosť, nejde to. Jednoducho nejde. Akokoľvek nad tým rozmýšľam.

Sex mám rada, ale rovnako som schopná byť aj bez neho. Prvé mesiace sú ťažké, neskôr si človek zvykne, začne veľa športovať a svoje prirodzené potreby utlmí. Teraz to bolo jedenásť mesiacov, potom na neviem koľké prehováranie som začala spávať s ním a úplne ma to dostalo. Regulárne som sa stala na ňom závislá. Závislá na sexe s ním. Ťažko sa to popisuje, ale jediné miesto, kde sme si rozumeli, bola posteľ, tam bolo všetko, tam som bola šťastná. Tam som sa cítila bezpečne a strašne dobre.

Ako to len povedal? Zásady, ktoré v sebe mám sa nedajú potlačiť? Pozerala som na neho ako na zjavenie a dumala o akých zásadach rozpráva, či sa náhodou nezbláznil. Pred rokom mi povedal, nemôžeme spolu spať, lebo ťa nemilujem. Po roku sa ozval ako veľmi ma chce. Následne ma niekoľko mesiacov obháňal, v nejakej chvíli sme sa dohodli, že budeme spolu len spávať, čo sám prízvukoval ešte pred týždňom a teraz mi povedal, nemôžeme spolu spávať, lebo chcem, aby to bolo na celý život... 

A nech mi teraz niekto vysvetlí, kto sa v tomto má vyznať.

Nerozumiem tomu a mám chuť na sex, na sex s ním...

Asi idem behať...

Prst

Po troch dňoch vstávam a vraciam sa do sveta. Jediné na čo som sa zmohla počas týchto dní bolo tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a ...

Na zemi je pohodená kuchynská utierka posiata krvou, ďaľšie dve sú v smetnom koši. Biela kuchynská linka má stále miestami nádych červenej, rovnako ako betónová podlaha. Prichádzam tam a zanechávam čerstvú stopu v mandľovej múke rozsypanej po zemi. Mám pocit, že zastal čas a pri tom ubehli tri dni.

Tri dni...

Rozmýšľam, čo sa vlastne stalo, o čom to celé bolo, prečo ma to tak rozhodilo. Pozerám na obviazanú ruku, ktorej každý pohyb veľmi bolí. V duchu si hovorím, je to len prst, tak čo riešiš, ale v zápätí mi napadne, že to nie je o prste, že to nebolo o prste, že sa niečo stalo, že sa niečo zlomilo a prst to nebol.

Pozerám do zrkadla. Snažím sa čítať, čítať z vlastnej tváre a nevidím nič, namiesto toho mi v ušiach znie veta: „zavolaj si taxi a pohotovosť...“. Zavriem oči a zavrtím hlavou, akokeby som tú myšlienku chcela zo seba striasť, zbaviť sa jej, urobiť čokoľvek len aby sa nevracala späť. Prepadne ma hnev, podvedomky zatnem zuby, zrychlí sa mi tep a rozšíria nosné dierky. Hľadím do zrkadla a vidím hnev, ktorý sa po chvíli mieša so smútkom. Oči sa zalejú slzami a v krku navrie hrča, ktorá sťažuje dýchanie. Púšťam studenú vodu a snažím sa emócie zmyť z tváre. Pozerám ako odtekajú do odpadu a vzápätí kontrolujem, či sa niečo zmenilo v tom obraze v zrkadle. Nezmenilo. Ten obraz je stale rovnaký, len v očiach je malý záblesk odhodlania, alebo hnevu? Neviem, viem, že po troch dňoch opúšťam byt a začínam komunikáciu s okolitým svetom.

Neznášam nemocničný zápach. Neznášam čakanie. Neznášam obmedzenia.

Dvere sa otvárajú a niekto volá moje meno. Počujem svoj vlastný hlas a snahu zľahčovať okolnosti návštevy. Ubezpečujem sa, že nič nebude bolieť. Robím oči na lekára a sestričku a do miestnosti hádžem aj nejaký usmev, ktorý sa miestami mení na grimasu. Presne ako klaun. Šaškujem a zabávam okolie len, aby som oddialila živú spomienku.

Zavelí, ľahnúť a hlavu položiť. Nejde to tak ľahko, mám tendenciu kontrolovať každý pohyb oboch účastníkov zápasiacich s bielym obväzom. Jedna otočka, druhá, tretia, štvrtá, stop - červená. Predýchavam a syčím sama pre seba, zatiaľ čo na ruku lejú žltú tekutinu a mykajú bielym obväzom. Mám pocit, že to trvá večnosť, kým dôjde k uplnému odlepeniu. Zaleje ma studený pot a v duchu si hovorím, bolo ti to treba?

Sedím a obzerám si ruku. Snažím sa počítať stehy na prste. Osemnásť. Doktor sa smeje a pýta, čo som to robila. Ja sa smejem tiež a hovorím, piekla. Nechápavo na mňa pozrie a jeho oči sa pýtajú ďalej. Doplním informáciu o čistenie mixéra prstom. Dvihne obočie a povie, mali ste šťastie. Pozriem na neho a položím otázku, na ktorú sa nečaká odpoveď, myslíte...

Som doma. Cítim sa ako tiger v klietke. Pohyb je stále obmedzený a to ma ničí. Mám v sebe veľký nepokoj a pocit, že vybuchnem. Chýba mi pohyb. Hovorím si, že aspoň poriadne vyčistím pozostatky živej spomienky. Vysávam, umývam, šúcham, čistím, premiestňujem. Bolí to. Každý pohyb, každá myšlienka, ktorá mi prechádza hlavou pri pohľade na červenú farbu. Vzdávam to a hľadám gauč.

Ležím a vidím to ráno. Ráno, kedy som zistila, že som tu úplne sama. Ráno, kedy sa vo mne niečo zlomilo a prst to nebol...

Bolí to. To poznanie bolí.


Písané niekedy v auguste

Vo vlaku

Povedala som si, že pôjdem vlakom, budem sa kochať pohľadom z okna, čítať Sallingera, alebo len tak obyčajne pozorovať ľudí, možno si niečo sama pre seba napíšem. Chystám sa na to už nejaký ten piatok. Najskôr chýbal čas, neskôr inšpirácia, potom notebook, obligátne zodpovedanie otázky prečo a teraz, a teraz si tu ťukám, čo mi prvé príde na myseľ. Netuším ako začať, čo zaznačiť, čo povedať, čo uložiť, čo napísať. Viem len, že mám potrebu nejako začať. 

Moje dni sa mihajú rýchlo ako eletrické stĺpy pri pohľade z okna vlaku. Otočím hlavu na malú chvíľu a sú preč. Nepamätám si detail stĺpu, viem len že nejaký bol. Také sú aj moje posledné dni, týždne, mesiace. Viem, že nejaké boli. Viem, že boli plné práce, behu, upratovania, čistenia, hľadania a čakania. Hm. Po dlhšej odmlke mi napadne práve toto slovo. Rozmýšľam na čo som čakala. Vedome na nič. Vedome sa človek tvári, že je všetko v poriadku. A možno aj je, ale podvedome, podvedome vždy na niečo čakám... 

Mladá odišla v januári. Najskôr ma prepadol v plnom nasadení sydróm opusteného hniezda, ktoré sa jedinec snaží zahnať v obchodnom centre plnom ľudí, kde má aspoň na malú chvíľu pocit, že nie je sám a večer mu spoločníka robia dévedečka, ktoré ho presviedčajú, že všetko sa na dobré obráti, že šťastné konce sú a veci sa dejú vždy pre niečo. Tak uplynie niekoľko mesiacov. Mesiacov plných aktivít, hovoriacich, že vlastne všetko je v najlepšom poriadku, že súčasný stav je tešivý a čas plodov ešte nenastal, že sa treba tešiť z toho čo je. A tak sa teším. Teším sa z uprataných skrín, vymalovaného bytu, zo zasadených kvetín, z nových svietnikov, z malého výletu, z veľkého nákupu, z knihy, z tisíceho ubehnutého kilometru, z dobrého vína, z vlastne upečených makroniek, z nedeľného skypu a občas aj z čakania. Z čakania na Godota. 

Niekto sa ma opýtal ako sa mám a ja poviem skvele a neklamem. Vo svojej podstate sa mám skvele, to len občas niekde v pozadí ma prepadne názov knižky, ktorú som nedočítala Člověk není nikdy úplně šťastný. Viem, že to tak je, viem, že moje šťastie je v mojich rukách, viem to, napriek tomu, alebo práve preto mám pocit, že niečo chýba a ten pocit sa zvyšuje množstvom voľného času, ktorý v poslednej dobe mám. Keď mám čas, rozmýšľam a hnevám sa na seba, že rozmýšľam, že mám ísť radšej niečo robiť a potom sa pýtam, či práve všetky tie moje aktivity, nie sú len obyčajným únikom pre vlastnými myšlienkami. Pýtam sa, či nebude lepšie si všetko zodpovedať, pomenovať, zmieriť sa... Ale s čím sa chcem vlastne zmieriť? 

Hm. 

Zvláštne, ako náhle som napísala túto otázku, napadne mi Merlot. V poslednej dobe ho vidím všade. Možno sa mám zmieriť s ním, s myšlienkou na neho. Racio hovorí jasnou rečou, it‘s over, vždy bol a vždy bude, žiadne výhovorky nič, vybral si a ja som to nebola, rovnako ako on, keď som si vyberala ja, tak prečo ho mám stále v hlave, stále keď mám chvíľu čas, čas premýšľať. Vracia sa mi ako bumerang. Vlastne si ho sama vraciam. Masochistickým pozeraním dévedečiek, kde niečo hľadám a občas len mlčky pritakávam, alebo si len tak plačem a smútim. Tento rok som to urobila dvakrát. V januári a teraz. Prehrávala som si svoj vlastný život prostredníctvom cudzích postav. Dobrovoľne prežívala opätovne všetky emociálne stavy hlavných hrdinov, aby som nasledne sa nasrala, urobila slávnu excelovskú tabuľku plnú aktivít a ponorila sa do činností, ktoré mi mali pomôcť ísť dopredu, nezastavovať sa, neotáčať sa. Zrazu sa aktivity vytratia a akokeby sa všetko vrátilo späť. Vynárajú sa obrazce z minulosti v ten najvnehodnejší čas. 

Zaujímavé je, že z minulosti vidím len Merlota, že tam nie je Severan. Toho som mala plnú hlavu niekoľko rokov a veľmi som si priala, aby sa ozval, aby prišiel a povedal moja to bude dobre, poďme to dať do poriadku. Prišiel, po piatich rokoch a opýtal sa ma, či sa dá vrátiť čas. Pozerala som na tú správu a rozmýšľala, či je to nejaký krutý žart. Necítila som nič, dokonca ani malú satisfakciu v zmysle každý sa raz vráti. Nebolo tam nič, len malé pozastavenie a otázka „a toto je už na čo dobré“. V ten deň som sedela na hojdačke a postupne čítala všetky blahoprajné esemesky s pohárom ružového... 

Písané: 14.7.2012 vo vlaku