nedeľa 31. októbra 2010

Deň tridsiaty druhý



Ráno. Ráno po preflámovanej noci je vždy rozpačité. Napriek všetkému som vstávala s čistou hlavou. Rozumne som pred spaním užila ružovú a kombinácia alkoholu a trávy nezanechala na mne žiadne stopy s výnimkou opuchnutých očí a celkovo spuchnutej tváre a vlastne celého tela. Horšie na tom boli spolubojovníčky. V spomalenom tempe sme sa preberali k životu a spätne prehrávali v hlave o čom bol sobotňajší večer. Okná boli minimálne a opäť padali ťažké prehlásenia, že červené sa už nepije do momentu, keď sme si uvedomili, že najbližšia akcia je beaujolais, ktoré je paradoxne červené.

Skontrolovali sa polovičky a ratolesti, vypila káva reznutá treskou, taká naša tradícia a spomenuli sa spoločné raňajky v rodnom meste. Každú nedeľu sme sa stretávali na spoločné raňajky. Vždy boli u niekoho iného, vždy boli iné a pritom rovnako skvelé. Tento rituál mi občas chýba. Rituál pravidelných aktivít so svojimi kamarátkami, ktoré chodia načas.

Niekedy rozmýšľam čím to je, že v rodnom meste sme časom ostatných nemrhali, bol dôležitý. Prečo v ba to takto nefunguje a posuny 30 a viac minútové sú úplne normálne a jediná nenormálna si tu pripadám ja. V okruhu mojich sliepok som vyhlásená za neznesiteľnú osobu, ktorá svojou presnosťou a hlavne vyžadovaním presnosti od druhých, všetkých na okolo irituje.  Najskôr som si to vysvetľovala argumentom deti. Tie v rodnom meste ich majú, ale dnes ráno som si uvedomila, že boli presné aj vtedy keď ich nemali a tak mi vlastne došli argumenty. 

Po chvíľkovom zamyslení mi však napadli nové, ktoré sa človek bojí vysloviť, ale niekde v podvedomí boli stále ukryté. Svoje ba sliepky som stretla v čase, keď som nemala žiadny pevný režim, keď som odišla z korporátu, kde sa mi asi darilo a keď som mala tú drzosť ostať doma a užívať si to. Nepoznali ma v čase workoholizmu a niekedy mám z nich pocit, že v ich očiach im nie som rovná a ich čas je vzácnejší ako ten môj. Alebo skutočnosť, že sú samé ich nenúti si niečo organizovať a robiť kompromisy. Prípadne všetko dohromady. Neviem ako to je, ale prebehlo mi to hlavou pri pití rannej kávy.

Zdena prišla pred obedom. Včera neprišla vôbec a ani sa neospravedlnila. Zaspala. A dnes prišla o pár hodín neskôr a namiesto raňajok bol obed, ale už bez Val a Sharon. Včera na Kačíne povedala zvláštnu vec. Povedala, že má pocit, že jej celý život niekto ubližoval a dnes, keď odchádzala povedala, že si ide zúfať. Opýtala som sa jej prečo? Prečo si radšej nepovie, že sa ide tešiť, alebo niečo iné. Odpovedala, že zúfanie je len emócia a že aj to občas treba. Pozerala som na ňu vo dverách a uvedomila som si, že je asi veľmi nešťastná a pokiaľ nezmení svoje smerovanie a pohľad na niektoré veci, asi šťastná veľmi nebude. 

Rozmýšľala som z čoho pramení jej pocit, že jej niekto ublížil a jej presvedčenie, že ona nikomu neublížila. Na nič som neprišla. Rozmýšľala som, či som mala niekedy pocit, že mi niekto ublížil. Odpoveď bola nie. Nemala. Nejako som sa v útlom detstve naučila prevziať zodpovednosť samu za seba, a keď som to chvíľu zmenila a chcela od druhých, aby mali zodpovednosť aj za mňa, nefungovalo to, zacyklila som sa a nikam to neviedlo.

Zaoberala som sa tým, akými ľuďmi sa kedy obklopujem a ako sa mi darí alebo nedarí v tom danom období. Vidím tam isté paralely...

Mám tendenciu teraz tak trochu porovnávať kamarátky s ktorými som vyrastala, s tými s ktorými som dnes v častejšom kontakte. Mám rada oboje, ale ak by som si musela vybrať, vyberiem si tie, s ktorými som vyrastala. 

Chcela by som ich tu mať častejšie, sú mi predsa len bližšie.

Už dlhšiu dobu mám pocit, že niečo musím zmeniť. Že možno niečo z môjho okolia musím vymeniť, alebo zmeniť frekvenciu, prípadne rozšíriť okruh o niečo nové. Presne taký pocit mám. A neviem povedať čím to je, aj keď možno trochu tuším. Možno v ich prístupe života, ktorý je aktívny v práci a pasívny v súkromí, úplne iný ako ten z rodného mesta...

Deň tridsiaty prvý


Ešte včera poobede, keď som sa vrátila vypľutá z Kačína, som si myslela, že opíšem atmosféru trhu, ktorú mam tak rada a Lesanky, ktorá ma včera absolútne dostala a vrátila do minulosti. Nič z toho nebude. Najdôležitejším momentom dňa bol večer. Večer s mojimi kamarátkami, s ktorými som vyrastala, a ktoré mi pripomenuli odkiaľ som.

Mám rada stretnutia s ľuďmi, ktorí ma sprevádzali určitými míľnikmi môjho života. Val a Sharon patria do tej kategórie. Val a Sharon momentálne trávia čas na materskej dovolenke, sú v mojom veku a zatiaľ, čo na začiatku sme prebrali ich výchovné metódy, ja som im len sucho oznámila, že momentálne sme doma riešili fotky na oznámenie, a že šaty na stužkovú už máme vybrané. Zdalo sa nám to neuveriteľné ako ten čas preletel. 

Ešte sme si pamätali naše vlastné stužkové, keď sme mali o desať, pätnásť a tridsať kíl menej. Nosili sme rovnakú veľkosť. Patrila som k tým štíhlejším bez problémovým, namiesto brucha lavór, samá ruka, samá noha. Val mala vždy nádherné prsia a vlasy, bola vydreto štíhla a patrila medzi tie vyvolené, po ktorých túžil každý chlap. Sharon bola najvyššia, hore útla, so širšími bokmi, krásnymi očami, úsmevom od ucha k uchu a s neuveriteľným zmyslom pre humor. 

Rozmýšľam, čím som vynikala ja? Intelektom, športovým duchom, sarkazmom a iróniou asi. V tom čase som extrémne veľa čítala a moji rovesníci sa mi zdali neuveriteľne prízemní. 

Val sa opýtala, čo sa zmenilo v našich požiadavkách na mužov. Aké boli vtedy a aké sú dnes. Val povedala, že vždy túžila po niekom kto bude rodinne založený, že tento aspekt sa nezmenil, ale v minulosti kládla dôraz na dobrý sex a isté možno prvky mačovstva. 

Sharon si nevedela spomenúť, ale po prvom vážnom vzťahu kládla dôraz na sex. Možno to bolo spôsobené jej kľúčovým  prelomovým vzťahom vďaka, ktorému ukončila sedemročný vzťah zo školy. Včera pri nostalgickom spomínaní svoju prelomovú lásku opísala nasledovne, mal len dve chyby, bol ženatý a mal sklerózu multiplex. Tak nejako to povedala a hladina alkoholu ju prinútila spomenúť si na desať rokov staré číslo a zavolať mu, aby vôbec vedela či ešte žije, keď boli tie dušičky. Neveriacky sme na ňu hľadeli, ale nebránili sme jej. Nikdy sme si do našich životov vzájomne nezasahovali. Vždy sme si vynadali, povedali svoj názor, ale keď bolo treba, vždy sme stáli pri sebe. Žiadne súdenie. Nič. 

Ja som si nevedela spomenúť na nič konkrétne. Keď som mala sedemnásť vždy som si predstavovala, že skončím s vysokým tmavovlasým modrookým fešákom, pri ktorom budem mať pocit, že s ním chcem zostarnúť a bude mi mentálne stačiť. Z tejto definície som upustila len z farby očí a vlasov, inak z ničoho. Dva zásadné vzťahy boli s modrookými blondiakmi a ak počítam M tak môžem pridať vysokého tmavovlasého modrookého fešáka, ktorý vlastne nie je fešák, v tom pravom slova zmysle.

Vždy som chcela rovnocenného partnera, ktorý tu bude pre mňa a ja pre neho. Len raz som zapochybovala o svojej definícii. Pred pár rokmi, keď sa mi rozpadol druhý vzťah a zvažovala som alternatívu kompromisov, nakoľko som si predtým prešla obdobím sebaobviňovania a dileme, či nemám prehnané očakávania, aby som v závere experimentov prišla na to, že nemám, že radšej budem voliť cestu samoty ako vzťah, ktorý ma nenapĺňa. 

Bola to zaujímavá debata, pri ktorej sme si spomenuli na výrok „dávaj si pozor na to, čo si praješ, mohlo by sa ti to splniť“.

Val si prešla vzťahom kvalitného sexu, silnej koncentrácie na rodinu, ale len tú jeho vlastnú, z ktorej vyšiel. Sharon dlho nevedela byť sama a tak skákala zo vzťahu do vzťahu a porovnávala výkony v posteli, aby prišla na to, že to nie je to najdôležitejšie. A ja? Ja som bola vždy veľmi racionálna, aby som istom momente svojho života sa pateticky zaláskovala, prežila nebo a peklo na zemi, stratila svoje vlastné ja a na konci cesty si uvedomila, že keď som mala menej rokov mala som viac rozumu ako teraz. Lebo v tom čase som o sebe nepochybovala. 

Vždy som si verila a akokoľvek to bude divne znieť, v to čo som verila mi prišlo postupne do cesty. Moja púť skončila, keď začalo moje pochybovanie a obzerajúc sa späť príde mi to neuveriteľne absurdné.
Zvláštne spomínanie.

Po tretej fľaši som ohlásila prekvapenie. Pripomenula som im srdiečkové tapety a naše prvé spoločné zhulenie. Vytiahla som „učebnicu“ alias trávu. Žiaľ dodávateľ zabudol, že s týmto materiálom som pracovala naposledy v Amsterdame a potom v časoch nástiletosti a dodal materiál nezabalený. K jeho použitiu sme potrebovali papier na cigarety, čo bol problém, nakoľko nikto z nás nefajčí. Skúsila som to na svoju ratolesť, či tam predsa len nemá niečo, zdesene na mňa vybehla a tak som sa so sklopenými ušami vrátila do kuchyne a začali sme viesť debatu ako to vyriešiť. Napadlo mi, použime google. Zdesene sa na mňa pozreli, aby vzápätí prišli s nápadom použitia papiera na pečenie. Jednoducho ozvali sa matky v domácnosti. Moc sa mi to nezdalo a pre istotu som zavolala dodávateľovi, ktorý mi povedal, že sme šibnuté a dal nám návod na našu prvú fajku z alobalu. Hotový kurz pečenia. 

S pýchou sebe vlastnou sme vyliezli na terasu, kochali sa nočnou Bratislavou a nechali sa unášať nostalgiou minulosti zabalenú v trávovom opare, aby sme viedli do rána nekonečné debaty o ničom so záverečným konštatovaním ako nám je vlastne dobre, aj keď sa nám to občas kurví a ako si máme dávať pozor na to čo si prajeme, mohlo by sa nám to splniť...

Taká bola moja dušičková sobota. 

Snáď ich bude takých viacej. 

Možno opäť v decembri.

sobota 30. októbra 2010

Deň tridsiaty


Pred očami sa mi vracajú chaotické obrázky z môjho sna. Svadba, červené šaty, cudzí byt, šatník, M, zaváraniny. Veci, ktoré nedávajú zmysel akokoľvek sa ich snažím usporiadať. Ešte chvíľu nad nimi podumám a zídem dole uvariť si kávu a čaj. Už dnes nezaspím, aj keď sa necítim dostatočne vyspatá. Urobím si svoj ranný rituál a skočím na trh, tak to mám dnes v pláne.

Včerajšok. Hm. Ten sa niesol v pokojnom duchu. Ratolesť má prázdniny a pri raňajkách mi oznámila, že už chápe moje večne prianie, keď sa ma pýtali, čo by som chcela ako darček, moja odpoveď bola vždy rovnaká, povedala som kľud a pokoj. Už tomu rozumie, pretože presne to si ona dnes praje kľud a pokoj. Posledné dni to mali v škole husté a tak sme si na piatok naordinovali sladké ničnerobenie.

 To moje bolo sladké, ale predsa len som vyvinula nejaké aktivity, možno viac ako iné dni. Pár hodín som pracovala a uvedomila som si, že od momentu urobenia si tzv. akčného plánu, ľudia, ktorých som chcela stretnúť, sa mi ozývajú sami. Stačí si len pomyslieť. Nevolal jediný človek, od rozhodnutia, ktorého bude tak trochu aj závisieť ako sa budem mať nasledujúce mesiac, keďže plán B som si vymyslela s niekoľko mesačným meškaním. Uvidíme v pondelok, vtedy mu zavolám. Som pripravená na obe možnosti, mám to už z tohto roku tak trochu nacvičené, ale verím, že ma nesklame. 

Včerajšok sa niesol v znamení veľkého vyvárania. Mala som chuť vyvárať, inými slovami variť trošičku časovo náročnejšie jedlá a tak sa celá kuchyňa niesla vo voňavom opare jedál, pikantných esemesiek od J a plánovania aktivít na budúci týždeň. 

Esemesky. Mám rada dvojzmyselné esemesky. Momentálne sa zabávame na téme pozemské pôžitky. Začali v telefóne pikovou dvojkou a potom som sa rozhodla každý večer poslať jednu kartu s opisom pôžitku. Vo štvrtok som vytiahla guľovú trojku a pridala text piesne v ten večer spomenutej „straight to number one“. Zobral si z toho spojenie straight to a opísal vysokú kartu. Pobavil, ale zároveň ma pribrzdil. Štandardne reagujem na všetky impulzy bez štipky zaváhania alebo prudérnosti, ale včera nie. 

Včera som kráčala večernou Bratislavou v kávou v ruke a uvažovala nad opismi sexuálnych pôžitkov zážitkov. Mám rada ich opisy, keď som s niekým a toho niekoho poznám v posteli, ale písať si o vôni potu, tela, štiav s niekým koho vlastne nepoznám mi prišlo zbytočné. Jeho najvyššia karta bola o vôni.

Rozmýšľala som nad samotným aktom a uvedomila si, že jeden z najkrajších momentov, je moment odozvy orgazmu, keď sa dych vracia do normálu, myseľ ešte nefunguje, telom cítiť dozvuky orgazmu a mierne chvenie, ale celkovo nadychuješ množstvo energie, alebo vydychuješ obrovskú úľavu, podľa toho čo potrebuješ. Napadlo mi, že tento moment by mohlo byť eso, ktoré za určitých okolností je v hre najnižšia, ale zvyčajne najvyššia karta, presne ako tento pocit, podľa toho, či potrebuješ úľavu alebo energiu.

Včera večer som vytiahla zelené eso, prišla vypľutá domov, pozerala komédiu Charlie Barlett, pri ktorej som sa dopracovala do bezvedomia, aby som ráno vstala s chaosom v hlave.

Idem na trh.

piatok 29. októbra 2010

Deň dvadsiaty deviaty


Myslela som si, že dnes pocítim obrovskú úľavu, konečne som odovzdala, to čo som mala. Úľava neprišla, nebola potrebná, nebol žiadny stres, nič, len obyčajné krátke zamyslenie prečo mi to trvalo tak dlho, prečo som to odkladala, prečo som nebola schopná sa prinútiť to dokončiť. Prečo?

Odpoveď neprišla a ani neviem, či som o ňu stála. Nie je to dôležité. Je to minulosť a žiadne záväzky, okrem tých finančných. Tie tu stále občas rezonujú. 

Dnes mal byť veľký deň. Dnes sa mala jedna strana rozhodnúť a ja nemám žiadne správy. Nechcem volať, hovorím si zlé správy chodia zvyčajne rýchlo a v pošte nič nebolo, tak uvidíme. Chcem veriť, že to dopadne dobre, že nebudú žiadne prekvapenia, že kolesá sa začnú krútiť a ja sa opäť nadýchnem. Ešte viac ako pred mesiacom. 

Volal J, sadla som si do auta a rozmýšľala či mu zavolám a v tom sa ozval. Kecali sme asi hodinu a bolo to strašne fajn. Jeho obľúbené slovo je asi „funky“. Veľa sme sa smiali a asi sa vidíme v nedeľu, a keď nie, tak je to úplne jedno kedy a či vôbec. Čo má prísť príde.

 Potom do toho zavolal sused, aby mi urobil prednášku na tému aká som hrozná. Mračila som sa a neveriacky hľadela do prázdna. Mladý si mýli pojmy a dojmy a skúša na mňa hru najlepšia obrana je útok, a tá na mňa už dávno neplatí. Časy vysvetľovania a snahy o pochopenie mám už úspešne za sebou, aj keď na malú chvíľku som mala snahu mu oponovať. Nechala som to tak, cudziu nespokojnosť mi neprináleží riešiť. Bol to úplne divný telefonát, ktorý mi nič nedal, len opätovné utvrdenie, že toto určite nie a tento človek určite nie, ani v mene vyšších záujmov ako je práca. Jednoduché nie. Tá energia za to nestojí a tú svoju si vziať nenechám.

Volala aj Sharon, príde v sobotu aj s ... a teraz si neviem spomenúť aké meno som jej dala. Je to jedno. Prídu dve matky na výlet do veľkej Bratislavy, aby naučili svoje polovičky postarať sa o svoje ratolesti a svoje ratolesti odvyknúť si od materinského mlieka. Sharon to už zvládla. Matka Sharon kojila viac ako rok. Pri tomto uvedomení sa musím pousmiať. Nikto by to do nej nebol býval povedal. Môžeme ju nominovať za matku roka a zároveň aj osobu, ktorá žiadnu zábavu nepokazí.

Teším sa na ňu rovnako aj na Valerie, už som si spomenula. Podobá sa na herečku z Beverly Hills 90210, podľa nej dostala meno. Val. Valerie. Druhá matka rovesníčka a moja kamarátka z detstva, s ktorou sme vystrihovali obrázky z dovezeného Brava, vymieňali si veci, ja som štrikovala a ona šila. Zlaté časy, bez ohľadu na to aký bol režim. Boli to naše časy, kedy nám bolo veľmi fajn rovnako ako teraz, aspoň mám taký pocit.

V sobotu si urobíme asi spomínací večer, keď sme sa zhulili v kuchyni so srdiečkovými tapetami a všetko nám bolo neuveriteľne smiešne. Možno niečo zoženiem a dáme si repete,  navštívime našu minulosť a uvidíme kam nás zavedie...

Funky time...

Straight to number one... tak to povedal J

Potešil...



streda 27. októbra 2010

Deň dvadsiaty ôsmy



Asi som sa pripila. Všetko sa mi záhadne točí a prepracovala som sa do stavu totálnej únavy, po ktorej sa nedá zaspať, a keďže som to predpokladala, od ôsmej som sa začala intenzívne otupovať. Večer mi to aj tak nepáli, tak na čo sa tváriť, že áno. Jediné, čo som bola schopná robiť, bolo hranie sa s tabuľkami a voľbou ešte lepšieho tvaru písma a farieb. Zväčšovala som a vzápätí zmenšovala vytvorený dokument, aby som nezabudla na tú najmenšiu nezrovnalosť. Tabuľky, obrázky, úhľadné písmo, to je to čo predáva, lacné obkecy nie sú veľmi dôležité. Teda aspoň dúfam.

Podarilo sa mi neuveriteľné. Po roku a pol výhovoriek, mám napísaných 50 strán reportu. Chýba asi desať, to dokončím ráno, aby som okolo obeda vliezla do fax and copy a dodala punc dokonalosti nepotrebným papierom, za ktoré zinkasujem maličkú sumu na pokrytie decembrových fixných nákladov. Tú sumu, som už asi dvakrát odpracovala a keby som bola naozaj taká chytrá, tak si ten čas nechám nechutne zaplatiť, namiesto toho zajtra budem poslušne mrkať očami, ukazovať prvotriedne tabuľky a ohurovať dokonalým dizajnom, ktorý zakryje neaktuálnosť dát. 

Oblečiem si šaty, možno budú mať rovnaký efekt.

Bolí ma hlava a chrbát a mám výčitky, že som necvičila, po víne to ide nejako ťažko.


Deň dvadsiaty siedmy


Práve som sa vrátila z kina. Zorganizovala som klasickú babskú jazdu na klasickú babskú rozprávku, ktorú občas všetky potrebujeme. Film mal skvelé exteriéry a objavilo sa tam vlastne všetko, čo mám rada. Objavilo sa tam aj to, čím som si prešla. Len mužské polovičky boli vo filme o niečo vypracovanejšie ako v mojom živote a hlavný hrdina urobil menej trapasov a vykazoval menšie známky zúfalstva, bezmocnosti a depresie.

Julia bola očarujúca ako vždy, dokonca až tak, že som zauvažovala, či si nenechám zosvetliť vlasy. Som čistokrvná bruneta. Len v auguste mám vlasy výrazne zosvetlené zo slnka. Možno to skúsim na leto. V zime by som vyzerala neprirodzenejšie a to nie je zámer. Zámer je vyzerať dobre. Respektíve cítiť sa dobre.  

Napadlo mi aj, že zintenzívnim cvičenie, aby som sa cítila komfortnejšie vo svojom starom oblečení a hlavne v starých rifloch. Mám chuť na nejaké boyfriend jeans, ale tento typ nie je vhodný pre moju súčasnú veľkosť. Pôsobila by som oveľa mohutnejšie ako v skutočnosti som. V zásade potrebujem okresať stehná, riť a brucho a potom vo všetkých rifloch, ktoré mám budem vyzerať lepšie a nie ako „mafinka“, obľúbený výraz z filmu. Vo väčšej veľkosti sa cítim komfortne, v plápolajúcich nohaviciach je to vždy to veľmi fajn.

 Päť kíl dole pociťujem ako nejaký významný posun vpred, aj keď viem, že moja pohoda a všetko okolo nezávisí od veľkosti nohavíc. Na druhej strane si hovorím, ak sa mi to podarí, budem sa cítiť lepšie a uverím, že nič nie je nemožné a dať dole päť kíl je úplná maličkosť v porovnaní s vecami, ktoré chcem riešiť ďalej. Všetko má jeden spoločný menovateľ a volá sa to vytrvalosť. Len si musím pripomínať ten pocit, pocit, keď sa dostavil želaný výsledok.

Počas filmu mi zazvonil telefón. Lepšie bude napísať zavibroval v pravom vačku nohavíc. Opatrne som sa mrkla a zbadala meno J. Urobilo mi to dobre. Vlastne urobilo mi to veľmi dobre. Nadýchla som sa a usmiala. 

Je strašne fajn, keď volá, ten koho ani nečakám, ale v podvedomí si to prajem. Toto bol ten prípad. Volal ten, ktorý ma pozval na obed a ktorého som slušne odmietla, ten s ktorým sa tak dobre kecá.

Ani neviem prečo, napadlo mi, že som veľmi dlho sama. Veľmi dlho bez nejakého perspektívneho vzťahu. Že všetko, čo mi prišlo do cesty bolo povrchné z mojej strany, doba určitá. Nikto neotriasol mojim vnútrom s výnimkou Pôžitkára, ale aj to bola taká náplasť, nič skutočné a navyše prepojené s najdebilnejším očakávaním, aké som kedy mala. S očakávaním, že ma zachráni. S nikým som sa však neplavila v prúde rieky, ako keby len tak plynuli mnou a ja som stála na jednom mieste uprostred, za nikým som sa neotočila, u nikoho som nechcela ukotviť a nikoho by som nechcela späť. 

Ako to len bolo rozchod, 11 mesiacov intenzívne odmietanie všetkých, žiadny sex, odchod do južnej Ameriky, Junior, Pôžitkár, rakovina, chrbát, depresia, Bebečko, tento rok Šalený a medzitým som si za účelom údržby strihla M alebo Jamesa. Popri tom som dostala veľa prázdnych ponúk, prázdnych stretnutí, pri ktorých som si hovorila, čo tu vlastne robím, že to vlastne ani nechcem, že potrebujem kľud, pokoj a pravidelný sex a spätne si uvedomujem, že si ich už vlastne ani nepamätám. Nezanechali na mne jediný odtlačok. Nič. 

Zvláštne ako dlho trvá, kým sa človek vráti späť do pohody a možno ešte niekedy niekoho stretne, ak vôbec.

Veľmi by som si to priala, ale na druhej strane, radšej žiadny vzťah ako ďalší povrchný. Z nich som už unavená a údržbu tela pripúšťam len od M, aj keď si uvedomujem, že frekvencia bude nízka, ďalší dôvod zvýšiť frekvenciu cvičenia. Povrchné vzťahy sú mi nie blízke. Sharon by povedala, že som v tomto jebnutá, že to príliš riešim, ale predstava, že jediné, čo mi ten človek dáva je sex a občasný pocit, že tu je niekto pre mňa, neznie ako veľká výzva. To je proste fakt. A stretnúť niekoho ďalšieho, pri ktorom si pred vstupom do postele poviem toto je len doba určitá, nechcem. Chcem tam aj pocity, chcem mať niekoho rada...

Endorfíny ako endorfíny, na pôvode nezáleží. 

Zajtra ma čaká skúška ohňom. Report, ktorý som odkladala mesiace, mám odovzdať vo štvrtok, už nie je kam uhnúť a istým spôsobom sama som zvedavá, čo urobím a ako si s tým poradím. Rozmýšľam, kam by som sa zavrela, aby ma nič nerozptyľovala, aby som stále nehľadala náhradné úniky pred touto jednou zodpovednosťou, skončením ktorej by nastala pre mňa neuveriteľná úľava. 

Vypnem sa zo siete. 

To by mohlo byť riešením.

Vypínam práve teraz, až do momentu ukončenia reportu...

utorok 26. októbra 2010

Deň dvadsiaty šiesty


Rozmýšľam, čo by som vybrala zo včerajšieho dňa. Aký moment mi rezonuje v hlave, okrem tréningov a nových, alebo len lepšie uprataných, ujasnených rozhodnutí v práci, o ktorej písať nebudem. Napadne mi večera s ratolesťou a nočný telefonát. 

Ak by som opisovala večeru, tak by som písala o radosti a o strašnej pýche. Miestami by som si pripadala až patetická a to vlastne nechcem. Je to jedna z mála oblastí, ktoré fungujú skvele, a ktoré stáli za moje rozhodnutia. Často myslím na to, aké mám šťastie, akú mám skvelú ratolesť, ako sa pri tom usmievam, ako si v duchu hovorím, toto sú ozajstné veci, na ktorých záleží, ako milujem čítať jej eseje, potrebné na prihlášku do školy, ako tam často nachádzam svoje vlastné slová, ako vidím svoje odtlačky na nej, rovnako ako aj odtlačky jej otca a veľmi chcem veriť, že toto sa nám spolu podarilo. Ak to skrátim ratolesti dávajú životu iný rozmer a ja si tu uvedomujem, že sa tak trochu bojím písať o pekných veciach, že vypísanie z emócii šťastia mi vlastne naháňa strach. 

Nočný telefonát. Nočný telefonát trval veľmi dlho a bol s niekým koho som stretla asi pred tromi rokmi. Stretli sme sa raz a stretnutiu predchádzalo množstvo telefonátov a emailov. Spoznali sme sa na nete a kecanie nám išlo neuveriteľne dobre. Rozmýšľam, čo sa stalo na našom stretnutí. Pravdou je, že si to veľmi nepamätám. Viem, že sme narazili na prácu a jemu sa na tvári mihol taký zvláštny tieň. Pracovala som v rovnakej oblasti ako jeho bývala, ktorá zomrela. Viac mi nezavolal. Až teraz. Opäť sme sa stretli vo virtuálnom priestore. Hneď som mu napísala, že už sme sa stretli, myslím, že sa tiež najskôr nevedel rozpamätať. Zábavné bolo, že naša komunikácia vyzerá ako komunikácia starých známych, ktorí sa poznajú roky. Na tomto sa nič nezmenilo za tie tri roky a mňa celkom zaujíma aké bude naše druhé stretnutie. 

Neviem si spomenúť čo sa stalo na tom našom prvom, aké pocity som mala, asi ma mrzelo, že sa neozval, ale neviem, či to bolo pre moje ego, alebo sa mi naozaj páčil. Ak by som opisovala fyzično, nie je tam nič, čo by ma ohúrilo, kľudne by som mohla napísať, že fyzickej krásy veľa nepobral, okrem očí. Tie mal pekne modré a smutné. Vesper záchranárka sa opäť vo mne ozvala, ale je to tak.

Práve mi volal. Pozýval ma na obed, tak ako včera sľúbil a ja som sa ráno rozhodla, že dnes sa nenechám vyrušiť a byt opustím až podvečer cestou do kina. Možno som sa aj trošku bála. Pristihla som sa, že pociťujem malú nervozitu, že moje ego pracuje, že chcem vyvolať pocit „prečo som sa jej neozval“, že mi záleží na tom, aký dojem zanechám, a že teraz by som sa cítila silene.

Dohodli sme sa na piatok. 

A mne preletí hlavou otázka, prečo nám niektorí ľudia, prichádzajú do života viac krát?

Je to už tretí človek, ktorého som stretla pred tromi rokmi a ktorého stretávam teraz.

pondelok 25. októbra 2010

Deň dvadsiaty piaty



Mám asi desať minút na krátku sumarizáciu, ktorá bola v znamení golfu, divnej tapety na mobile, polemizácii, kam siaha ľudská hlúposť a či sa nad ňou vôbec zamýšľať a večernému vegetu vo vani s pohárom červeného.

Včera som využila chladno slnečné počasie na dôstojné ukončenie golfovej sezóny. Ambície som mala rôzne. Na začiatku dokonca veľké, presne do momentu, pokiaľ som urobila 4 putty dvakrát za sebou. Štandard sú dva putty. Snažila som si povedať, že každá jamka je nová hra, ale moja myseľ mala tendenciu vracať sa k obrázku zo soboty. K tapete na mobilnom telefóne môjho kolegu, napudrovaného manažéra, ktorý všetkým vysvetľuje ako všade bol, všetko videl a ako je už na ceste k iným hodnotám, ako sa venuje rozvoju svojho ja, ako je lepší a podobne. 

Na tomto by nebolo nič zlé. Toto rada podporím, aj keď si myslím, že ľudia, ktorí majú tendenciu neustále zdôrazňovať, že už to majú za sebou a pritom stále opakujú fragmenty zo svojej minulosti, ešte stále neprekročili svoj tieň a nič nemajú za sebou. To čo ma neustále rozptyľovalo, bola obyčajná tapeta, na ktorou som rozmýšľala po jej vzhliadnutí a ktorá sa mi sústavne vracala pred oči. Na telefóne mal nejakú ženu, na začiatku som si myslela, že asi manželka, nejaká umelecká fotka, ale po druhotnom vzhliadnutí som uvidela ako tapetu panenku Máriu aj s dieťaťom a moja prvá reakcia bola, uf to je husté. Normálne som cítila podvedomé stiahnutie, zdesenie a možno aj hrôzu. Neviem to logicky vysvetliť. Mohla som nad tým mávnuť rukou, ale stále mi to chodilo po rozume. Evokoval vo mne príslušnosť k nejakej sekte a táto informácia vyvolávala ďalšie informácie ako napríklad na začiatku ruky preč a zanechala vo mne nepríjemný pocit a neskôr aj ľútosť nad jeho zacyklením. Skákanie z extrému do extrému asi nikam nevedia. Rovnako ako moja nevyrovnaná hra.

Čerešničkou na torte bola iná príhoda. Ráno som sa zastavila na pumpe, kde som z roztržitosti alebo len obyčajnej ukecanosti, nechala výdavok z dvadsať eurovky. Na golf si neberiem karty, beriem malú hotovosť, včera to bolo päťdesiat eur. Že nemám peniaze som zistila pri platení, zbadala som tam Charlotu a požičala som si desať eur. Nebol s tým problém. Problém nastal po skončení hry, keď za mnou prišla a požiadala ma, aby som jej tých desať eur vrátila. Neveriacky som na ňu pozerala a rozmýšľala, na ktorej jamke rozdávali peniaze zadarmo, keď ma osvietilo a sucho som jej oznámila, či sa nezbláznila a len tak mimochodom, ona je tá čo dlží mne. Spomenula som si na skutočnosť, že mi dlžila asi 13 eur za lístky do divadla, v zásade som ich nemala v pláne pýtať, ale táto absurdná požiadavka ma prinútila pripomenúť jej vlastné záväzky.

 Ešte stále to nebolo dosť. Fascinovala ma jej nástojčivosť, keď prehlásila, že idú s frajerom nakupovať do Tesca, a že si mám zohnať peniaze od niekoho iného. Hovorím jej, ešte mi doplať ten zbytok a dlh budeš mať u mňa vyrovnaný. Ona na mňa, ale to nemôžeš, nemôžeš počítať s tým, že tu mám peniaze. Stále som neverila vlastným ušiam, až do momentu keď vyhlásila vetu a čo moje právne služby. Podotýkam, že mi ich sama ponúkla, išlo o prepísanie templatu na register súvisiaci so zmenou adresy, ktorý som si chcela urobiť sama a jedine čo som od nej chcela bol vzor, ktorý mi nedala a povedala, že to urobí sama. 

Čerešničkou našej spolupráce bolo množstvo preklepov, ktoré som si dovolila opraviť a poslať jej späť, aby mi napísala, hádam sa tu nebudeme zaoberať preklepmi a opravenú verziu odignorovala a na súd poslala tú svoju pôvodnú, lebo by to znamenalo opätovné prekontrolovanie, či som náhodou nezmenila niečo podstatné. Vtedy som si len povedala, teba nemôžem nikomu odporučiť ani keby som veľmi chcela a jej nedeľňajšia poznámka ma v tom len utvrdila a vyvolala úsmev na tvári. Sucho som jej oznámila, nech mi pošle faktúru a odišla. Pri stole som sedela s jej frajerom a Blonde. Poprosila som Blonde, nech mi požičia desať eur. Ponúkol sa jej frajer, čo mi prišlo dosť zábavne a porozprávala som im práve zažitú story. Blonde mi dala posledných desať eur, keď si uvedomila, že nemá zaplatený čaj, čo sa Charlotin frajer rozhodol zaplatiť rovnako ako aj môj obed. Ironicky som ho poprosila, aby to nehovoril svojej frajerke, aby si ho u mňa nezabudla opätovne vyúčtovať.

Keď sa lúčili, povedala, Vesper neurážaj sa. Pozrela som sa jej do očí a sucho povedala, tvoja hlúposť ma nemôže uraziť. 

Po týchto udalostiach som nebola schopná robiť nič, len ležať vo vani, popíjať červené so snahou otupovať svoju myseľ nad nikdy nekončiacou ľudskou hlúposťou a rozhodnutím so Charlotou už nikdy viac
.
Mojich desať minút sa zmenilo na tridsať, letím a nekontrolujem.

nedeľa 24. októbra 2010

Deň dvadsiaty štvrtý



Chcela som urobiť pár poznámok včera, ale únava bola väčšia ako moje odhodlanie písať, nebola však väčšia ako odhodlanie cvičiť, ku ktorému som sa pred spaním predsa len dokopala. Asi tridsať minút som vypľutá pozerala na stenu s lístkami a viedla vnútorný monológ, či by som predsa len dnes nemohla vynechať, lebo som unavená, či by som nemohla za cvičenie započítať skutočnosť, že som chodila peši. Nemohla. Odpoveďou bolo nemohla a priznanie, že asi už je čas prestať klamať samu seba aj v týchto triviálnych úkonoch. Odcvičila som si svoju pätnásť minútovku, ktorá sa stále dvadsaťpäť minútovkou a nalepila ďalší lístok. Človek je schopný neuveriteľných výkonov a stačí tak málo. 

Ležala som v posteli a rozmýšľala nad časom, ktorý som premrhala, alebo ktorý som potrebovala na opätovné uvedomenie. Bilancia nehovorila v môj prospech. Bilancia sa odráža na účtoch, aj keď pomer výkon je stále dobrý, otázka je prečo som nič neurobila preto, aby bol lepší. Odpoveďou bude najtrápnejšie konštatovanie obhajujúce rozpor s vnútorným ja, za ktorým sa vlastne schovával asi len môj strach z odmietnutia.

Dopoludnia som prišla na primitívnu myšlienku ako rozbehnúť niektoré veci v práci, ako získať nových klientov. Čím viac som o tom rozmýšľala, tým viac mi to bolo jasné a večer v posteli som len neveriacky krútila hlavou nad svojou doterajšou obmedzenosťou.

Som majstrom výhovoriek.

Ale k tomuto sa ešte vrátim, teraz bežím, priority sú jasnejšie a písanie to dnes ráno nie je.