Deň osemnásty

Pri spomienke na včerajší deň sa mi vybavujú len nekombinovateľné momenty. Ráno to bola určite Zdena, s ktorou sme boli hrať a ktorá mala svoju náladu. Čo v praxi znamená, že nekomunikovala. 

Ešte v sobotu večer na jednoduchú otázku, či nedeľa platí, odpovedala spôsobom sebe vlastným „že keď uverí, že je dobré počasie tak zavolá“. Na rovinu som sa jej opýtala, či mám byť ako na čakačke a pristihla som sa, že toto nie je pre mňa akceptovateľné, že Zdena funguje len, keď je v dobrej nálade, že nedokáže prepnúť, že jej vlastné pohodlie je pre ňu dôležitejšie. Ja mám s týmto problém, mám problém čakať v pozore kým sa niekto rozhýbe, mám problém byť na gumičke, mám problém stále len dávať. Zastávam prístup, keď sa s niekým dohodnem tak to platí a len výnimočne sa niečo ruší, a keď sa to zruší, je na to dôvod a súčasťou toho dôvodu je ospravedlnenie. Sme predsa len ľudia. Ale neznášam pocit byť na gumičke. To vážne nie. Presne tento pocit som mala v sobotu večer.

Zabezpečila som si back up a ráno v aute som si povedala, že nebudem nikoho zabávať tak ako to zvyknem vždy robiť. Keď chce mlčať, nech mlčí. Ja sa idem baviť. Cestou naspäť to bolo rovnaké. Žiadna snaha, nič.

Nestretávam ľudí, aby som mlčala. Stalo sa to už viackrát, naposledy, keď ma zavolala na kávu. Pili sme kávu, ja som mala snahu rozvíjať debatu a druhá strana mlčala. Celé to bolo zle a ja som mala vnútornú dilemu, či som mala povedať nie kamarátke, ktorá ma požiadala, aby som s ňou strávila večer a ja napriek svojej únave, som povedala áno, v mene vyšších záujmov, kamarátka ma predsa potrebovala. Syndróm záchranárky u mňa stále funguje.

Napísala som L. L je v nemocnici a vykecávala s ňou a chvíľkami rozmýšľala nad tým, či je vôbec Zdena schopná s niekým spolunažívať, či je schopná obetovať svoje pohodlie, či je schopná sa prispôsobiť druhým a čím viac som nad tým rozmýšľala, dospela som k názoru, že asi nie a bolo mi jej ľúto.

Vo svojej podstate je to jeden z mála ľudí, o ktorom si dovolím povedať, že je dobrý človek, aj keď práve kvôli tejto vlastnosti, je miestami neznesiteľný.

Večer som bola vypľutá. Hrať v zime pri vetre chce inú odvahu. Na šestnástej jamke som si začala opakovať, jedine čo musíš je vydržať, tá hra už nie je dôležitá, len vydrž. Tak aj bolo. Výsledok o ničom, ale spoluhráči stáli za to. Starí harcovníci, s ktorými bolo aspoň veľmi veselo. 

Zdena mi však nechodila z mysle. V duchu som ďakovala za svoju ratolesť, za skutočnosť, že sa musím prispôsobovať, keď chcem s niekým koexistovať v spoločnej domácnosti, a že snáď netrpím touto formou neznesiteľnosti, i keď mnohých vytáčam svojou dochvíľnosťou a skutočnosťou, že to isté vyžadujem aj od nich. 

Samota robí človeka neznesiteľným. 

Zakráda sa potichu, a keď si na ňu človek zvykne, už je pre niektorých neskoro...

Dvanásty lístok: cvičenie, písanie áno, v nedeľu sa nepracuje