Deň deviaty

Neznášam čakanie. Čakanie na pípnutie esemesky. Je to pre mňa utrpenie a neviem ho ovládať. Chcem robiť niečo, ale zrak stále odbieha k telefónu. Niekedy si ho dám do inej miestnosti a v pravidelných intervaloch ho chodím kontrolovať. Občas ho dokonca vypnem a poviem si, že ho skontrolujem v presne stanovený čas a skúsim sa na ten čas čakania sústrediť na inú aktivitu. Pravdou je, že to neviem, že to vždy poruším a som úplne nemožná.

Neznášam čakanie. 

Neznášam čakanie na esemesku...

Včera som čakala tiež. Ráno sa tam objavilo asi osem z banky. Pravidelné platby a ocitnutie sa v totálnom mínuse na konci, ktorého ostali dve eurá. V duchu som si nadávala, že som si mala vybrať peniaze včera večer a nejaké platby mohli odísť o deň neskôr. Neurobila som to. Snažím sa platiť bezodkladne všetky účty, keď sa majú platiť. Príde bytová poistka, má dvojtýždňovú splatnosť, ale ja ju platím v deň prijatia, pokiaľ mám samozrejme peniaze na účte. Moje cashflow tento rok nie je žiadna sláva, ale stále platím účty a moju nekresťanskú hypotéku. Rozmýšľam v horizonte jedného mesiaca, možno dvoch. Viac sa nedá. Viac nedokážem predpovedať svoj nepravidelný príjem. Na všetkých účtoch som v hlbokom mínuse, ale hovorím si, pokiaľ sa platia záväzky je to jedno. Úročenie svojej dvoj či trojročnej hlúposti si jednoducho musím vyžrať. Občas sa utešujem, že takých ako som ja, je nás oveľa viac, ale nie všetci, sú to schopní pripustiť. 

Včera ma Charlotta volala do mesta, hovorím jej nemám prachy a ona to nevadí, že veď ma pozve na drink. Potom mi hovorí poďme ráno na jógu a ja jej otvorene odpovedám, drahá ja nemám na tú jógu, ja nemám päť eur. Ostala mierne zarazená, nevedela to pochopiť, že nemám ani päť eur a že som v úplnom najúplnejšom mínuse. Ja keď prehlásim, že nemám, u mňa to znamená, že naozaj nemám a to je pre mnohých nepochopiteľné. Neriešim to, ale vždy sa pobavím, keď niekto v mojej prítomnosti lamentuje, že nemá, lebo v praxi to znamená, že stále sú odložené peniaze v banke a debet je ešte nedotknutý.

Tá jedna jediná esemeska hlásiaca prírastok na účte nechodila. Pocítila som nahnevanosť. Uvedomila som, že z víkendu nebude nič. Že nemôžem ísť ani do debilného kina, že turnaj je v háji a že musím niekde po dome naškriabať nejaké cenťáky na mlieko, lebo ranná káva bez mlieka, to by bolo už aj na mňa trochu veľa. 

A podvečer to na mňa padlo. Zachvátila ma chvíľková bezmocnosť, nie z toho, že neboli peniaze na účte, ale zo skutočnosti ako veľmi oslobodzujú a ako ma robia závislou na niektorých jednotlivcov. Ako sa musím ponížiť a napísať ľubozvučnú esemesku, aby som niekomu pripomenula, že nedodržal svoje slovo. V stredu som to pripomenula druhej strane tretíkrát. Videla som výraz ala my platíme svoje účty vždy a načas, usmiala som sa a povedala, o tom vôbec nepochybujem, ale peniaze na účte stále nemám...

Niekedy mám pocit, že v dnešnej dobe je moderné platiť neskôr alebo neplatiť vôbec, lebo aj taký prípad riešim. 

Vždy som mala rada peniaze, vždy som mala rada svoju slobodu.

Peniaze znamenajú slobodu a ja niečo musím zmeniť, aj za cenu chvíľkovej podriadenosti...

Nesloboda mi nesvedčí...

Štvrtý lístok: všetko áno, ale s výhradami