Deň jedenásty

Ráno sa mi nechcelo vstávať. Večer som padla mŕtva do postele po popoludňajšej prechádzke na Kačín a návšteve kina. Vždy, keď som v lese napadne mi tá istá otázka, prečo sem nechodím častejšie a vždy si v duchu samozrejme neuvážene sľúbim, že tam budem chodiť častejšie. Pravdou, ale je, že nie je s kým a sama sa prekonám málokedy, iba keď idem behať. 

Rada sa prechádzam a nasávam vzduch, farby, sny, predstavy, alebo len tak obyčajne si upratujem myšlienky v hlave. Kedysi som to robila pravidelne. Pravidelne s niekým konkrétnym. Niekedy sme len tak išli vedľa seba bez slov a mala som pocit, že nikdy sme si neboli tak blízky, ale väčšinu som rozprávala a laškovala, žiadne vážne témy. Chodili sme na Železnú, na Kolibu, na Slavín alebo po nábreží okolo Dunaja. Vždy sme vyberali trasu podľa toho koľko sme mali čas, či hodinu, dve, tri a zvyčajne to bolo v nedeľu popoludní, po nedeľňajšom obede. Rýchlo sa z toho stal zvyk. Náš zvyk, ktorý som milovala, a ktorý mi veľmi chýbal.

Keď sme sa rozišli, zvykla som chodiť sama. Snažila som si nahovoriť, že svoj smútok rozchodím a že sa nemôžem donekonečna vyhýbať miestam, kde sme chodili spolu. Ctiac či nechtiac som sa vracala do minulosti. Kládla sama sebe nezmyselné otázky, kráčala a po lícach sa mi samovoľne kotúľali slzy. Neutierala som ich, nechala som ich len tak tiecť dostratena. Možno som tajne dúfala, že aj môj smútok sa vytratí dostratena...

V poslednej dobe sa veľmi slzám nebránim. V poslednej dobe ma nečakane prekvapujú často. Asi mám potrebu smútiť, alebo som len nejako debilne precitlivelá. Ako napríklad včera. Išla som so Zdenou do kina, aby sme v Auparku stretli Janu, ktorá sa k nám pripojila. Povedali, aby som išla kúpiť lístky, nahneval ma spôsob ako to povedali, ale neriešila som to. Napísala som esemesku kde sú. Neprišla odpoveď. Tak som poslala druhu s jednoduchým textom, aha tak dík a išla si kúpiť hamburger, nakoľko sme sa plánovali najesť pred kinom. Neskôr prišla odpoveď – krava pod sem do fastfoodu. Chvíľu som rozmýšľala či tam pôjdem, alebo ich stretnem pred kinom. Išla som, dojedali a ani na mňa nepočkali. Cítila som sa ako vzduch, ako niekto nepotrebný, niekto navyše a akokoľvek to bude znieť absurdne, začali sa mi lesknúť oči a ja stará krava som sa na záchode rozplakala. Prekvapilo ma to, avšak vzápätí som si uvedomila, že to nebolo prvýkrát, čo ma prepadol pocit nadbytočnosti v ich prítomnosti... 

Tvárila som sa, že sa nič nestalo, ale stalo sa mi všetko.

Mám potrebu niekam patriť.

Mám potrebu niekomu patriť.

Niekam sa zaradiť a cítiť sa súčasťou celku. Byť opäť niekto.

Niekto koho obdivujú, rešpektujú, vzhliadajú, alebo len tak obyčajne majú radi...

Nepodliehať chvíľkovej sebaľútosti, ktorá ma nečakane prepadá v tieto dni. Sebaľútosť vyvolaná spomienkami na časy minulé, na časy kedy mi bolo veľmi dobre, kedy bolo všetko upratané... 

Jeseň ma vrhá do minulosti, možno aj preto ju mám rada a farebné listy, sú ako moje spomienky, ktoré treba nechať opadnúť, aby mohli narásť nové...

Šiesty lístok: golf, jedenásty deň a nedeľa a v nedeľu sa nedelá