nedeľa 10. októbra 2010

Deň jedenásty


Ráno sa mi nechcelo vstávať. Večer som padla mŕtva do postele po popoludňajšej prechádzke na Kačín a návšteve kina. Vždy, keď som v lese napadne mi tá istá otázka, prečo sem nechodím častejšie a vždy si v duchu samozrejme neuvážene sľúbim, že tam budem chodiť častejšie. Pravdou, ale je, že nie je s kým a sama sa prekonám málokedy, iba keď idem behať. 

Rada sa prechádzam a nasávam vzduch, farby, sny, predstavy, alebo len tak obyčajne si upratujem myšlienky v hlave. Kedysi som to robila pravidelne. Pravidelne s niekým konkrétnym. Niekedy sme len tak išli vedľa seba bez slov a mala som pocit, že nikdy sme si neboli tak blízky, ale väčšinu som rozprávala a laškovala, žiadne vážne témy. Chodili sme na Železnú, na Kolibu, na Slavín alebo po nábreží okolo Dunaja. Vždy sme vyberali trasu podľa toho koľko sme mali čas, či hodinu, dve, tri a zvyčajne to bolo v nedeľu popoludní, po nedeľňajšom obede. Rýchlo sa z toho stal zvyk. Náš zvyk, ktorý som milovala, a ktorý mi veľmi chýbal.

Keď sme sa rozišli, zvykla som chodiť sama. Snažila som si nahovoriť, že svoj smútok rozchodím a že sa nemôžem donekonečna vyhýbať miestam, kde sme chodili spolu. Ctiac či nechtiac som sa vracala do minulosti. Kládla sama sebe nezmyselné otázky, kráčala a po lícach sa mi samovoľne kotúľali slzy. Neutierala som ich, nechala som ich len tak tiecť dostratena. Možno som tajne dúfala, že aj môj smútok sa vytratí dostratena...

V poslednej dobe sa veľmi slzám nebránim. V poslednej dobe ma nečakane prekvapujú často. Asi mám potrebu smútiť, alebo som len nejako debilne precitlivelá. Ako napríklad včera. Išla som so Zdenou do kina, aby sme v Auparku stretli Janu, ktorá sa k nám pripojila. Povedali, aby som išla kúpiť lístky, nahneval ma spôsob ako to povedali, ale neriešila som to. Napísala som esemesku kde sú. Neprišla odpoveď. Tak som poslala druhu s jednoduchým textom, aha tak dík a išla si kúpiť hamburger, nakoľko sme sa plánovali najesť pred kinom. Neskôr prišla odpoveď – krava pod sem do fastfoodu. Chvíľu som rozmýšľala či tam pôjdem, alebo ich stretnem pred kinom. Išla som, dojedali a ani na mňa nepočkali. Cítila som sa ako vzduch, ako niekto nepotrebný, niekto navyše a akokoľvek to bude znieť absurdne, začali sa mi lesknúť oči a ja stará krava som sa na záchode rozplakala. Prekvapilo ma to, avšak vzápätí som si uvedomila, že to nebolo prvýkrát, čo ma prepadol pocit nadbytočnosti v ich prítomnosti... 

Tvárila som sa, že sa nič nestalo, ale stalo sa mi všetko.

Mám potrebu niekam patriť.
Mám potrebu niekomu patriť.
Niekam sa zaradiť a cítiť sa súčasťou celku. Byť opäť niekto.

Niekto koho obdivujú, rešpektujú, vzhliadajú, alebo len tak obyčajne majú radi...

Nepodliehať chvíľkovej sebaľútosti, ktorá ma nečakane prepadá v tieto dni. Sebaľútosť vyvolaná spomienkami na časy minulé, na časy kedy mi bolo veľmi dobre, kedy bolo všetko upratané... 

Jeseň ma vrhá do minulosti, možno aj preto ju mám rada a farebné listy, sú ako moje spomienky, ktoré treba nechať opadnúť, aby mohli narásť nové...



Šiesty lístok: golf, jedenásty deň a nedeľa a v nedeľu sa nedelá

4 komentáre:

  1. b.
    rozumiem...
    nedela lepsia jak u mna,ziaden golf,ale ani ziadne nicnedelani.takze som ju znesvatila nejakou pracou...ktora este zdaleka neni dokoncena...keby aspon bola,bue.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. paci sa mi tvoja uprimnost ze pises tak ako citis, ja by som to nevedel lebo ako pravy rak to je vsetko niekde u mna skyte, rad ta citam pokracuj dalej krasna vesper
    ten co uz dohral basket

    OdpovedaťOdstrániť
  3. 2B - o praci sa mi tiez lepsie pise ako vykonava :) hlavu hore dievca

    OdpovedaťOdstrániť
  4. od b.
    sa ti lahko pise,co?:-))napadlo ti dakedy,ze sa tento ukon lahko predvadza,ale tazko robi?:-)))(povazujem to za dobry frk vzhladom na to,ze som sa spytala tej pravej:-) )

    OdpovedaťOdstrániť