Deň tridsiaty druhý

Ráno. Ráno po preflámovanej noci je vždy rozpačité. Napriek všetkému som vstávala s čistou hlavou. Rozumne som pred spaním užila ružovú a kombinácia alkoholu a trávy nezanechala na mne žiadne stopy s výnimkou opuchnutých očí a celkovo spuchnutej tváre a vlastne celého tela. Horšie na tom boli spolubojovníčky. V spomalenom tempe sme sa preberali k životu a spätne prehrávali v hlave o čom bol sobotňajší večer. Okná boli minimálne a opäť padali ťažké prehlásenia, že červené sa už nepije do momentu, keď sme si uvedomili, že najbližšia akcia je beaujolais, ktoré je paradoxne červené.

Skontrolovali sa polovičky a ratolesti, vypila káva reznutá treskou, taká naša tradícia a spomenuli sa spoločné raňajky v rodnom meste. Každú nedeľu sme sa stretávali na spoločné raňajky. Vždy boli u niekoho iného, vždy boli iné a pritom rovnako skvelé. Tento rituál mi občas chýba. Rituál pravidelných aktivít so svojimi kamarátkami, ktoré chodia načas.

Niekedy rozmýšľam čím to je, že v rodnom meste sme časom ostatných nemrhali, bol dôležitý. Prečo v ba to takto nefunguje a posuny 30 a viac minútové sú úplne normálne a jediná nenormálna si tu pripadám ja. V okruhu mojich sliepok som vyhlásená za neznesiteľnú osobu, ktorá svojou presnosťou a hlavne vyžadovaním presnosti od druhých, všetkých na okolo irituje.  Najskôr som si to vysvetľovala argumentom deti. Tie v rodnom meste ich majú, ale dnes ráno som si uvedomila, že boli presné aj vtedy keď ich nemali a tak mi vlastne došli argumenty. 

Po chvíľkovom zamyslení mi však napadli nové, ktoré sa človek bojí vysloviť, ale niekde v podvedomí boli stále ukryté. Svoje ba sliepky som stretla v čase, keď som nemala žiadny pevný režim, keď som odišla z korporátu, kde sa mi asi darilo a keď som mala tú drzosť ostať doma a užívať si to. Nepoznali ma v čase workoholizmu a niekedy mám z nich pocit, že v ich očiach im nie som rovná a ich čas je vzácnejší ako ten môj. Alebo skutočnosť, že sú samé ich nenúti si niečo organizovať a robiť kompromisy. Prípadne všetko dohromady. Neviem ako to je, ale prebehlo mi to hlavou pri pití rannej kávy.

Zdena prišla pred obedom. Včera neprišla vôbec a ani sa neospravedlnila. Zaspala. A dnes prišla o pár hodín neskôr a namiesto raňajok bol obed, ale už bez Val a Sharon. Včera na Kačíne povedala zvláštnu vec. Povedala, že má pocit, že jej celý život niekto ubližoval a dnes, keď odchádzala povedala, že si ide zúfať. Opýtala som sa jej prečo? Prečo si radšej nepovie, že sa ide tešiť, alebo niečo iné. Odpovedala, že zúfanie je len emócia a že aj to občas treba. Pozerala som na ňu vo dverách a uvedomila som si, že je asi veľmi nešťastná a pokiaľ nezmení svoje smerovanie a pohľad na niektoré veci, asi šťastná veľmi nebude. 

Rozmýšľala som z čoho pramení jej pocit, že jej niekto ublížil a jej presvedčenie, že ona nikomu neublížila. Na nič som neprišla. Rozmýšľala som, či som mala niekedy pocit, že mi niekto ublížil. Odpoveď bola nie. Nemala. Nejako som sa v útlom detstve naučila prevziať zodpovednosť samu za seba, a keď som to chvíľu zmenila a chcela od druhých, aby mali zodpovednosť aj za mňa, nefungovalo to, zacyklila som sa a nikam to neviedlo.

Zaoberala som sa tým, akými ľuďmi sa kedy obklopujem a ako sa mi darí alebo nedarí v tom danom období. Vidím tam isté paralely...

Mám tendenciu teraz tak trochu porovnávať kamarátky s ktorými som vyrastala, s tými s ktorými som dnes v častejšom kontakte. Mám rada oboje, ale ak by som si musela vybrať, vyberiem si tie, s ktorými som vyrastala. 

Chcela by som ich tu mať častejšie, sú mi predsa len bližšie.

Už dlhšiu dobu mám pocit, že niečo musím zmeniť. Že možno niečo z môjho okolia musím vymeniť, alebo zmeniť frekvenciu, prípadne rozšíriť okruh o niečo nové. Presne taký pocit mám. A neviem povedať čím to je, aj keď možno trochu tuším. Možno v ich prístupe života, ktorý je aktívny v práci a pasívny v súkromí, úplne iný ako ten z rodného mesta...