Deň šestnásty

Lahôdková treska v majonéze sa práve dojedla. Začína chuť na niečo sladké. Strihnem si kávenky, ktoré zapijem veľkou šálkou kávy s mliekom a dvomi cukrami. Rozmýšľam prečo mi treska po fláme robí tak dobre. Nič inteligentné ma nenapadá. V pozadí je zapnutý televízor, mihne sa tam nejaká kapela Mako Mako. Chvália ju, napriek tomu, že mne sa zdá, že speváčka spievala dosť falošne. 

Spomeniem si na včerajšieho speváka amatéra. Mal nádherný hlas. Netuším koľko mal rokov, možno dvadsaťdva alebo päť, ale jeho hlas bol hlasom niekoho staršieho. Bol hlboký, zrelý a pôsobil upokojujúco. Nehovoriac o tom, že spieval absolútne čisto. Pristihla som sa, že na neho zbožne hľadím, zatváram miestami oči a predstavujem si, že mi spieva v posteli. Niekoho mi pripomína a moja túžba a chuť sa zväčšuje. Už viem. Podobá sa na M, ale o dvadsať rokov mladšieho. Majú rovnaký profil, tvar nosa, úst a oči. Nádherne smutné oči, ale je tu jeden rozdiel. M ich má modré a sú smutnejšie. A tento spevák gitarista bez mena ich má hnedé a pôsobia smutno len, keď spieva. 

Mám rada smutné oči. Mám chuť ich zachrániť.

Včerajšia oslava pôsobila na začiatku rozpačito. Nechcelo sa mi tam ísť, ale ranné esemesky a prosby urobili svoje a úloha kultúrneho referenta a zabávača v jednej osobe mi asi sedí. Keď sme prišli so Zdenou nahodené v čiernych koktejlkách na miesto činu a zazreli za sklom osadenstvo, chvíľu sme sa zdržali pred vstupom, predychávali a možno aj pýtali sami seba čo tu vlastne robíme. Mali sme sa ocitnúť v skupine ľudí vo veku mojej matky a babky, ľudí, kde väčšina sa hrala na niečo čo nebola. Absolútne nevhodné prostredie pre niekoho kto už dávno nepoužíva servítky.

 Zagratulovali sme, Zdena zabezpečila patrične dlhý príhovor a usadili sa k baru, nechali si prideliť fľašu a začali s aktívnym uvoľňovaním. Prišla kapela, zazneli prvé tóny a začali sme vymetať parket. Roztancovali sme osemdesiatročného farára a vyvolali všeobecné pozdvihnutie. Úloha kultúrnych referentiek nám sedela, len tancovať s ostatnými zástupcami mužského pohlavia nám nebolo dovolené. Myslím, že mali zakázané sa na nás aj pozrieť, nieto sa ešte baviť. Bolo zábavné to pozorovať, tie zazeracie pohľady a následné dohováranie svojim polovičkám. Smiali sme sa na tom a bavili podľa svojho. Oslávenec bol spokojný a o to predsa išlo.

Mám pocit, že už konečne viem, prečo je rada v našej spoločnosti a prečo sme jej blízke, prečo zdravé jadro vždy ostáva až do konca, prečo chcela, aby sme tam boli a prečo tam veľa ľudí, nebolo. Napriek všetkým sračkám, ktoré sa nám dennodenne dejú, cítiť z nás život a to je to čo potrebuje, ľudí, z ktorých cítiť život a presne tí tam ostali. 

Oslava dopadla dobre. Odchádzali sme s vizitkou na farára a pravdepodobne za týždeň sa zúčastním prvýkrát bohoslužby v kostole, nie hocijakej, ale priamo vo francúzštine. Mladého speváka gitaristu bez mena som nechala na pokoji. V ten večer sa dozvedel čo znamená PP a celý čas sa na mňa pekne usmieval. Speváčke sa to veľmi nepáčilo, ale to už som neriešila. 

Kráčali sme nočnou Bratislavou, aby som v jednom podniku stretla Austrálčana z minulého týždňa, suseda, ktorý mi postavil cestu, juniora, s ktorým som trávila Silvester v Berlíne, režiséra, ktorému sme nevenovali štipku pozornosti a tak sme sa u neho ocitli v nemilosti a celý čas som mala v hlave M a otázku, prečo sme to za tých desať rokov vlastne nikdy neskúsili...

Odpoveď poznám, ale aj tak...

Jedenásty lístok: ak budem počítať tanec za cvičenie tak áno, inak sa len pracovalo