Chcela som urobiť pár poznámok včera, ale únava bola väčšia ako moje odhodlanie písať, nebola však väčšia ako odhodlanie cvičiť, ku ktorému som sa pred spaním predsa len dokopala. Asi tridsať minút som vypľutá pozerala na stenu s lístkami a viedla vnútorný monológ, či by som predsa len dnes nemohla vynechať, lebo som unavená, či by som nemohla za cvičenie započítať skutočnosť, že som chodila peši. Nemohla. Odpoveďou bolo nemohla a priznanie, že asi už je čas prestať klamať samu seba aj v týchto triviálnych úkonoch. Odcvičila som si svoju pätnásť minútovku, ktorá sa stále dvadsaťpäť minútovkou a nalepila ďalší lístok. Človek je schopný neuveriteľných výkonov a stačí tak málo.
Ležala som v posteli a rozmýšľala nad časom, ktorý som premrhala, alebo ktorý som potrebovala na opätovné uvedomenie. Bilancia nehovorila v môj prospech. Bilancia sa odráža na účtoch, aj keď pomer výkon je stále dobrý, otázka je prečo som nič neurobila preto, aby bol lepší. Odpoveďou bude najtrápnejšie konštatovanie obhajujúce rozpor s vnútorným ja, za ktorým sa vlastne schovával asi len môj strach z odmietnutia.
Dopoludnia som prišla na primitívnu myšlienku ako rozbehnúť niektoré veci v práci, ako získať nových klientov. Čím viac som o tom rozmýšľala, tým viac mi to bolo jasné a večer v posteli som len neveriacky krútila hlavou nad svojou doterajšou obmedzenosťou.
Som majstrom výhovoriek.
Ale k tomuto sa ešte vrátim, teraz bežím, priority sú jasnejšie a písanie to dnes ráno nie je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára