Deň dvadsiaty prvý

Včera bol dvadsiaty prvý deň od môjho rozhodnutia písať, cvičiť a pracovať 8 hodín denne. Z týchto troch aktivít sa mi na 95% podarila až jedna. Písanie. Po spätnom prečítaní to nestojí za veľa, ako vlastne každý denník. Je tam chaos, neusporiadanosť a útržkové nálady, ktoré nemajú spád, cieľ, východisko, čokoľvek. Možno taký má byť denník. Teší ma však, že som zotrvala, aj keď toto by určite nemala byť moja priorita.

A možno áno. Možno práve usporiadanie chaotických myšlienok je cesta k plneniu ostatných úloh. Neviem, netuším, viem len, že ma to baví a robím to už automaticky, aj keď prvé dni som sa musela napomínať. Inými slovami metóda 21 dní funguje a vytrvalosť je cesta k úspechu.

So Z sme sa rozhodli cvičiť a dať do poriadku svoje telo. Postupne, žiadne znásilňovanie. Pol kila týždenne, do konca roka 5 kíl s pravidelnými vzájomnými kontrolami. Lístočky si budem lepiť na stenu, nie sem, tu sa možno občas zmienim o tom ako na tom stojím. Nič viac, nič menej. Znie to zvláštne, ale teším sa na to. Teším sa na výsledok a teším sa na Z a vzájomne povzbudzovanie. Niekedy práve podpora ostatných je polovica úspechu a u Z ju cítim, rovnako ako ona odo mňa. Pomer ma dať/dal je v tomto prípade zachovaný.

Večer som strávila so Zdenou. Nebolo to dobré. Necítila som sa v jej spoločnosti dobre. Kúsala som si do jazyka, že som otvorila tému práca a bola som opäť sklamaná, že som u nej nenašla podporu. Pocit uznania, akýkoľvek náznak ocenenia, ktorý mi tak chýbal. Dostáva sa mi z iných strán, ale nie od nej a to ma zraňuje. Dá sa nad tým mávnuť rukou a povedať si, kašlem na to, nebudem to od nej čakať, nebudem sa baviť s ňou o práci, ale potom si kladiem otázku, či to naozaj tak chcem. Či sa s osobou, ktorú mám veľmi rada, ktorú si vážim, ktorej chcem to najlepšie, s ktorou v mnohých veciach máme inú optiku, ale vieme sa akceptovať, či práve s ňou sa chcem baviť len o obmedzených témach ako golf a chlapi. Nechcem. Chýba mi tam tretí rozmer. A aj keď to bude znieť zvláštne asi by som bola veľmi sklamaná, keby som mala pripustiť, že sme boli kamarátky len v tom dobrom. V tom zlom chýbala podpora z jednej strany. 

 Povedala som jej, že ma súdi a že nemám u nej pocit uznania a pochopenia. Pýtala sa ma kedy súdila, už mám odpoveď, včera, keď povedala vetu „keď uverím, že to ide správnym smerom, tak ťa podporím...“  Súdila situáciu, moju situáciu.

Uveriť, keď je to jasné pre všetkých ostatných, nie je veľké umenie. Podporiť, keď ostatní pochybujú, to je to, na čom mne záleží a nie je to o slepom potľapkávaní na chrbát. O to nestojím. Je to o obyčajnom ľudskom počúvaní, o nestavaní svojich potrieb do popredia, o volení správnej formy, ktorá môže byť v rozpore s mojimi zásadami, lebo v určitom momente moje zásady nie sú pre mňa dôležité, a je dôležitejšie rozšírenie svojho ja v prospech toho druhého, je pre mňa dôležitejšia podpora toho druhého. 

V praxi to zjednodušene vyzerá tak, že Zdena rozpráva o svojej práci, ja ju počúvam, podporujem, tolerujem neustále vyzváňajúci telefón a čakám, keď skončí. Zatiaľ čo ja jej nestojím, ani za vypočutie niekedy. Niekedy dosť často. Vlastne vždy, keď sa bavíme o práci. Príde mi to ako keby sa bála, že by sa mala vzdať svojej energie v prospech mňa a tak sa radšej odvolá práve na svoje zásady. Na to, že nemôže podporiť to, čomu neverí  a nie je ochotná posúvať svoje hranice.

Tento jej prístup je aplikovateľný na viaceré situácie. Naposledy to bola oslava, kde Charlota bez slov zmizla po určitej udalosti a tu sa tiež cítila byť ona dotknutá, lebo to v zásade ohrozilo jej pohodlie a nejaké pohnútky, prečo Charlota odišla ju nezaujímali. Čo bolo horšie, nebola tam ani snaha pochopiť to, nakoľko spôsob akým odišla jej nevyhovoval, tým pádom nebol dôvod sa zaoberať Charlotinými pohnútkami. Tento prístup mne príde sebecký. Keď sme kamarátky, sme kamarátky v dobrom aj v zlom a mali by sme sa snažiť o vzájomné pochopenie. Všetci robíme chyby a nikto nie je neomylný, ale od priateľov očakávame, že aj keď urobia chyby, nájdeme u nich podporu. Takú obyčajnú ľudskú, pri ktorej zabudneme na naše zásady, ktoré uplatňujeme pri ľuďoch, na ktorým nám až tak moc nezáleží. 

Možno môj pohľad na priateľstvo nie je správny a možno moje očakávania sú prehnané, ale kto ma pochopiť moje pohnútky, ak nie moja kamarátka?

Tento rok je lepší ako ten minulý. Ešte stále nie je taký dobrý ako by mohol byť, aby som nadobudla pocit bezpečia. Pokiaľ rozmýšľam v horizonte mesiacov, tak mi stále chýbajú nejaké istoty. 

Avšak nemám strach o seba a nezaplatené účty, ale mám strach o Zdenu a skutočnosť, že jej zásady sú pre ňu dôležitejšie ako všetko ostatné a vytráca sa z nej schopnosť prispôsobiť sa a koexistovať v iných podmienkach ako tých dobre odskúšaných. 

Vzťahy, než sú to akékoľvek formy, sú aj o schopnosti prispôsobiť sa a rozšíriť svoje ja v prospech druhého...

A to tu necítim a necítia to ani ostatní...

V noci som hovorila so Števom, povedal: „Niekedy si myslíme o ľuďoch, že sú lepší ako to vyzerá podľa ich skutkov, pretože ich máme radi.“

Nechcem si to pripustiť, ale rozmýšľam, či to práve tu nie je takto...

Hranice medzi sebeckosťou a zásadovosťou sú veľmi tenké a sebeckosť je len ochrana pred strachom, ktorý máme a strach?

Strach je brzda...

A tak by som mohla pokračovať ešte tri hodiny a na nič konkrétne by som asi neprišla, v každom prípade dnes príde Sharon a so Sharon tieto veci neriešim, so Sharon je nám dobre a aj keď sa nezhodneme, vždy stojíme pri sebe.