Para

Hotelová posteľ je veľká a opustená. Aspoň tak sa mi zdala po mojom príchode, kedy som bola schopná len rutinne si umyť chrup, odlíčiť, ľahnúť, tupo hľadieť do steny a do desiatich minút zaspať. Myslím, že hodiny ukazovali osem desať večer, keď už som spala, a tak trochu som sa bála vlastnej únavy a skutočnosti, že sa v noci zobudím prudko vyspatá. Nezobudila, vstala až teraz, štyri desať...

Dochádza mi para. Dochádza mi para na fyzickej úrovni. Niečo s tým musím urobiť. Nepracujem veľa,  čas si sledujem, ale tých stretnutí a informácií je dosť až mám pocit totálnej zahltenosti, ktorá mi berie energiu. 

Tak

Tak som to prežila. Svoju prvú cestu som štandardne zobrala cez mekáč. Nie som jeho pravidelný návštevník, ale v období miernej nervozity, ma to jedlo upokojí. Slaninový toast, zemiaková placka, cappuccino, moja klasická objednávka do auta.

Prišla som na miesto činu a nikto ma nečakal, nikto z mojich nadriadených. Uvidím ich až o týždeň. Tento týždeň je na mne. Cítila som sa ako pred mnohými rokmi, keď som svoj prvý pracovný deň strávila v Disneylande, nikoho som nepoznala, moji nadriadení neboli k dispozícii a ja som sa ocitla sama medzi tisíckou ľudí, o ktorých som nič nevedela.

Napadlo mi, asi je to skúška ohňom, dojednala som si vyšší bonus, tak si povedali, nech sa dievča predvedie. Povedala som si, no pekne nám to tu začína, vytiahla svoj sto-dňový plán a začala stretávať prvých ľudí, ktorí o mne nič nepočuli.

Cítila som sa dobre a v duchu hovorila, je to v lepšej kondícii než som si myslela, aj keď v pozadí mi zneli slová kolegu: „nemôžeš odísť v skúšobnej dobe, musíš to tu zachrániť...“

Tie slová ma pobavili, tá otvorenosť tešila, som zvedavá čo napíšem o tri mesiace.

Prvý

Vstala som o dve hodiny skôr ako som plánovala. Tušila som, že to tak bude. Vždy to tak je. Vždy vo veľký deň vstanem neprimerane skoro a potom dumám ako to vydržím a ako zamaskujem tie veľké kruhy pod očami. Dnešok nebol výnimka, aj keď som si ju priala.

Rozmýšľam čo ma čaká a zisťujem, že nemám veľmi rada, keď to neviem. Mám rada svoj harmonogram, ten pocit istoty, že viem čo bude. Dnes to len tuším.

Rozmýšľam nad svojími inými prvými dňami a snažím si vybaviť niečo konkrétne. Napadne mi pohľad z okna na vysoké stromy a veľká kancelária, potom Disneyland a pri tom poslednom len slovo oops.

Zvláštne, človek vlastne už prvý deň vie, ako sa to bude vyvýjať, stačí sa len dobre pozerať a byť k sebe úprimný.

Sama som zvedavá s čím budem spájať dnešný deň.

Husky, pasky

Včera som bola toho plná. Plná euforickej nálady a nepopísateľného pocitu šťastia. Pri každom ďalšom písmenku si niekto kto ma nepozná pomyslí, že som sa zbláznila, že mi mäkne mozog, že sa stávam sentimentálna a ešte neviem čo, nič z toho nie je pravda. Možno len začínam byť k sebe menej tvrdá, menej prísna, alebo sa len mám viac rada. Znie to divne, mať sa viac rád, ale je to tak. Na jednej strane všetci budeme tvrdiť ako sa máme radi, ale naše skutky voči sebe samým často svedčia o opaku. A ani ja nie som výnimka.

Bola som na nejakom dvojdňovom seminári, na ktorý som išla primárne kvôli Nat. Bola tam skupina ľudí, ktorá ma prekvapila svojím vekom. Väčšina mala menej ako tridsať. Fascinovalo ma to. Fascinovala ma tá uvedomelosť, tá snaha zmeniť niečo vo svojom živote a urobiť niečo pre seba. Pristihla som sa pri tom, že v ich veku by som nepripustila, že by som niečo mala zmeniť, videla som svet biely alebo čierny a tvrdo nekompromisne som sa bila za svoju pravdu. Neriešila som prečo sa správam tak alebo onak, prišlo mi to, že čokolveľ robím je správne, lebo fakty, pragmatickosť, rozum jednoducho nepustí. Nie že by som bola citový mrzák, alebo niečo podobné, to nie. Len moje emócie boli pod mojou kontrolou. Mala som pocit, že ich nemôžem prejaviť, že by to bolo zlyhanie, prejav slabosti a to som nechcela. Nie nebola som bezcitný robocop, nejaké emócie som určite prejavila, ale skôr voči druhým, ako voči sebe.

Zvláštne. Vždy som myslela viac na druhých ako na seba a dlho mi nenapadlo, že by to malo byť inak, že len keď máme radi sami seba, môžeme mať radi druhých a mohla by som uviesť ďalšie paradoxy, ktoré priebežne spomínam, ale dnes nie. Dnes si chcem poznačiť jeden úžasný moment, ktorý ma potešil.

Nechcem písať o seminári ani nič podobné. Nie je to relevatné. Čo je, ale dôležité bola obyčajná spomienka vyvolaná hudbou. Robili sa nejaké cvičenia v rámci, ktorých Naďa ako podmaz pustila obyčajnú detskú uspávanku. Neviem, ktorá uspávanka to bola, viem len, že prvé tóny mi pripomenuli pesničku, ktorú som spievala mladej ja:

 ...maličká som, húsky pasiem, tancovala by som až sa trasiem, tancovala by som až sa trasiem...

Sedela som tam, počúvala hudbu, v duchu mi zneli moje slová, pred sebou som videla mladú a jej vysmiatu tvár a prvýkrát som si sama sebe povedala, že som úžasná matka. Viem, som patetická a aj keď to teraz píšem mám slzy na krajíčku, ale pravdou je, že vždy som čakala pochvalu od okolia a ja sama seba som sa často pýtala, či nie som občas zbytočne tvrdá, pretože tie pravidlá a sem tam nepopulárne opatrenia som určovala ja, pretože som mala v pamäti veselé pubertálne obdobie, ktoré som prežila a na to predtým, akokeby som zabudla. Zabudla na všetky tie úžasné spomienky, ktoré sme spolu mali, a ktoré spôsobili, že mladá je taká aká je, jednoducho skvelá.

Napadlo mi, že si chcem tento obraz viac pripomínať, že si z neho spravím svoju malú mantru, že tie slová mi vždy budú znieť, keď ma mladá vytočí správaním, ktoré nenapĺňa moje očakávania a ja skúsim nevybuchnúť a budem to akceptovať. Absolútne netuším ako to bude fungovať, ale chcem to skúsiť. Chcem skúsiť nevytáčať sa na banalitách a jednoducho len akceptovať. Chcem skúsiť prestať ju chrániť a iba dať vedieť, že som tu, ale jej rozhodnutia sú len jej a moje skúsenosti jej nepomôžu pokiaľ o ne sama nepožiada.

Na jednej strane je to ťažké vidieť, že niekto robí chyby, ktorým sa dá predchádzať, že často robí presne to čo som robila ja a vidieť to a nič nerobiť je fakt peklo, na strane druhej ako zistí, že nejaké urobil, ako sa bude posúvať ďalej bez tohto poznania. Asi je fakt čas pustiť a nechať robiť vlastné rozhodnutia, za ktoré bude niesť vlastnú zodpovednosť. Čiastočne sa mi to už darí, ale stále je tu priestor na zlepšenie.

Sranda je, že moja matka taká nebola. Moja matka mi dala slobodu a absolútne akceptovala všetky moje rozhodnutia, nech boli akékoľvek a ja, ja to nie vždy robím. Hm.

Stále mi znie v duchu tá pesnička. Povedala som si, že to bude jeden z darčekov k jej narodeninám.

...maličká som, húsky pasiem, tancovala by som až sa trasiem, tancovala by som až sa trasiem...

A ešte jedna vec mi vlastne včera napadla, že pred dvadsiatimi rokmi som bola neskutočne múdra, keď som nerobila školu a nevychovávala dieťa zároveň, keď som prijala fakty ako sú a okamžite bez zaváhania akceptovala, keď som nemala žiadne výčitky svedomia, ani pocity, že by mi ušiel vlak, keď sa mi narodilo v nedeľu šťastné dieťa, ktoré si neskôr pýtalo pesničku husky pasky...

Ty vole, fakt starnem.

Točí sa mi

Točí sa mi točí, toto by som napísala dnes ráno o včerajšom dni a kričala by som pomóóóóóc potrebujem tresku a rožok. Bolo to hrozné vstať s bolesťou hlavy, ktorá prehlušila spomienky na pekný nevinný piatkový večer, pri ktorom som pila víno namiesto vody, respektíve ako vodu, ktorú som piť zabudla.

Tak mi treba!

Točí sa mi točí...