Tak

Tak som to prežila. Svoju prvú cestu som štandardne zobrala cez mekáč. Nie som jeho pravidelný návštevník, ale v období miernej nervozity, ma to jedlo upokojí. Slaninový toast, zemiaková placka, cappuccino, moja klasická objednávka do auta.

Prišla som na miesto činu a nikto ma nečakal, nikto z mojich nadriadených. Uvidím ich až o týždeň. Tento týždeň je na mne. Cítila som sa ako pred mnohými rokmi, keď som svoj prvý pracovný deň strávila v Disneylande, nikoho som nepoznala, moji nadriadení neboli k dispozícii a ja som sa ocitla sama medzi tisíckou ľudí, o ktorých som nič nevedela.

Napadlo mi, asi je to skúška ohňom, dojednala som si vyšší bonus, tak si povedali, nech sa dievča predvedie. Povedala som si, no pekne nám to tu začína, vytiahla svoj sto-dňový plán a začala stretávať prvých ľudí, ktorí o mne nič nepočuli.

Cítila som sa dobre a v duchu hovorila, je to v lepšej kondícii než som si myslela, aj keď v pozadí mi zneli slová kolegu: „nemôžeš odísť v skúšobnej dobe, musíš to tu zachrániť...“

Tie slová ma pobavili, tá otvorenosť tešila, som zvedavá čo napíšem o tri mesiace.