Ešte

Ešte štyridsať hodín. Pripadá mi to ako večnosť. Musím ich nejako vyplniť. Na jednej strane mi napadne milionpäťsto vecí, ktoré by som mohla urobiť, na druhej strane ma dnes zasiahla totálna ničotnosť. Večer som bola odhodlaná ísť behať, ale ráno som sa zamotala a v podvedomí som všetko odkladala, aby som sa neskôr mohla tešiť, že prší a že mám objektívnu výhovorku. Bolo to divné. Bolo divné pripustiť, že odďalujem aktivitu, ktorú mám rada, len preto, aby som si ju svojimi debilnými myšlienkami, ktoré ma prenasledovali, nepokazila.

Nebola tu žiadna neuróza, alebo niečo podobné ako vo štvrtok, len strašná únava a neschopnosť čokoľvek robiť. Len som si priala, aby skončil deň, aby išiel čas rýchlejšie, aby bola streda.

Premrhala som celý deň a cyklila sa v úvahach o vlastnom sebaobviňovaní.

Úplne normálna asi nebudem.