štvrtok 29. septembra 2011

20110929



Najkrajší moment dňa je sprcha po behu a potom euforické zapísanie dosiahnutej méty. Vždy je to rovnaké. Vždy rovnako nadšene letím do postele, aby som si položila notebook na kolena, rýchlo vyhľadala obľúbenú stránku s dátami a zapísala každý dostupný detail o behu. Potom si chvíľu preklikávam a porovnávam svoj výkon z tohto týždňa s tým z minulého a aj s tým spred mesiaca. 

Kam som to dopracovala, keď sa dokážem tešiť z takýchto hlúpostí?  

streda 28. septembra 2011

20110928


Sakra. Ešte len pol štvrtej a ja nemôžem spať. Chcelo by to ešte hodinu, ideálne dve. Varím kávu, varím čaj a viem, že spať sa už nebude. Stojím pri kanvici a rozmýšľam ako si ten deň zadelím, či pôjdem behať ráno, alebo odídem skôr z práce a pôjdem poobede, či budem potrebovať hodinový spánok, alebo vydržím a budem ťahať do noci. Zalievam dve šálky a pristupujem k neotvorenej obálke, ktorú som týždeň odkladala. Trhám ju a z obálky vypadne nová adresa. Zahanbím sa sama pred sebou a poviem si, ty si trúba, úplná trúba. Sľúbim si, že niektoré veci dokončím tento týždeň, sľúbim si žiadne odkladanie zatvorených obálok. 

Nemám rada nové obálky, znamenajú zvyčajne niečo zaplatiť. Na stole sa objavuje už pekná kopa jednorazových platieb, s ktorými nikto nepočítal. Faktúra za opravu auta, je tam len čelné sklo, dumám kedy sa objaví olejová vaňa, faktúra za bytovú poistku, tie sú dokonca dve, nedoplatok plynu tomu nerozumiem, žiadne vyúčtovanie som nedostala, štvrťročná platba za energiu v garáži a to je tuším všetko. Suma sumárom sedemsto osemdesiat deväť éčiek, ktoré nemám. Do toho ešte pripočítam účtovníčku a ex a čísla sa mi prestávajú páčiť. Už sa vlastne ani nečudujem, že som tak skoro hore. Vždy, keď rozmýšľam nad peniazmi, som skoro hore.

Minulý týždeň mi prišla ponuka od najlepších idú za nami. Ponuka na nový úrok, pri ktorej som ostala v nemom úžase. Následne som mala snahu dohodnúť si stretnutie v banke, ale moje dva pokusy zlyhali a nikto sa neozval. Odpísala som na lákavú ponuku a dostalo sa mi vysvetlenia ďalších krokov, ktoré som urobila pred napísaním svojej odpovede a rozmýšľala, či vedia čo robí pravá a čo ľavá ruka.

Nevedia, a ak vedia, nikomu to nepovedia. Som pre nich nikto. Nikto, ktorí bol niekto pred tromi rokmi, keď sa podieľal aktívne na tvorbe depozitov, ktorí síce platí stále svoje záväzky, ale už netvorí plusovú bilanciu a navyše za tých päť rokov im už zaplatil veľmi pekný úrok na hypotéke, tak na čo by sa unúvali, tú väčšinu už majú zaplatenú, zatiaľ čo ja nie. 

Kurvy hnusné, nasrali ma. Už žiadnu hypotéku, žiadne dlhy, aj keď teraz to chce ešte nejaký čas, ale potom... Potom odo mňa nikto nič neuvidí, presne ako pred piatimi rokmi. Žiadna pôžička. Žiadny mínus. Len vytúžená sloboda. Finančná sloboda. Vždy to tak bolo a o pár rokov aj bude, dôležité je teraz vydržať.

Priorita týchto dní je konsolidácia a nový úrok. Jediný komunikujúci človek v tejto veci, je neznámy maklér. Členovia predstavenstiev, ktorí si hovoria kamaráti, v ostatných troch inštitúciách sú príliš busy. No dobre, tomu jednému som nenapísala a tí ostatní povedali, keď to nebolo aktuálne, neboj niečo vymyslíme a vyriešime. Teraz je to aktuálne a zatiaľ nič nevymysleli ani nevyriešili a mňa prestáva baviť sa im doprosovať, aby si našli čas a dali mi kontakt na niekoho, kto to so mnou vyrieši. Ľudí, ktorých raz poprosíš a reagujú je málo, vlastne len zopár. Spočítam ich na prstoch jednej ruke. Taká je pravda. Smutná pravda.

Sedeli sme s Janou na káve a rozprávali sa o priateľskej pomoci. Kedy nám vlastne niekto pomohol a koľkí nás sklamali, aby sme na konci dospeli k záveru, že vlastne nás nikto nesklamal, že ľudia majú iba strach, strach, že by sa niečo na nich mohlo nalepiť, že nezištne pomáhať, nie je normálne, to len my žijeme v nejakom divnom svete naivizmu. To len my sme boli nejako divne vychované. 

Človek má veľa priateľov pokiaľ nič nepotrebuje, potom má už len veľa známych...

Večer som bola so Zuz. Zuz som spoznala pred rokom na škole a stali sme sa kamarátkami. Nestretávame sa často, ale keď sa stretneme, je to úžasne strávený čas a včera ma neskutočne potešila. Ponúkla pomoc niekomu koho nepozná bez toho, že by ju o to niekto žiadal. Bol to asi najkrajší moment večera. To poznanie, že stále takí ľudia medzi nami sú, takí čo konajú spontánne a nič za to nečakajú, takí, ktorí iba počúvajú. Jana sa poteší.

Mala som čas a pred stretnutím so Zuz som bola v meste. Zvažovala som, že zapadnem do nejakej kaviarne a budem si čítať, ísť domov a naspäť sa mi už neoplatilo. Stála som uprostred námestia Františkánov a rozhodovala, ktorým smerom sa dať, keď mi do cesty padol plagát upozorňujúci na výstavu. V meste je Picasso. Pozerala som na plagát a v duchu si hovorila, že jeho obrazy sa mi vlastne nepáčia. Vybavil sa mi v hlave German, chlapík z auditu, ktorý bol blázon do Picassa, F1 a kedysi aj do mňa. Stála som tam a rozmýšľala som nad jeho menom. Nevedela som si spomenúť a prišlo mi to absurdné nepamätať si meno niekoho s kým som spávala. Spomenula som si až dnes ráno. 

Išla som na výstavu a tridsať minút som pozerala televízor, kde kurátor výstavy vysvetľoval, čo chcel maliar jednotlivými obrazmi vyjadriť. Prišlo mi to divné. Prišla mi divná skutočnosť, že niekto vidí do autorovej hlavy a je schopný skladať motív príbehu. Je vlastne takým psychológom a hovorcom obrazov. Ale, keď je obraz dobrý, potrebuje hovorcov? Presne túto otázku som mala v hlave a túto otázku som kedysi položila aj Germanovi, keď ma zasväcoval do tajov umenia, maliarskeho umenia. Nepamätám si, čo povedal German pred rokmi, pravdepodobne vybuchol nad stupiditou mojej otázky a následne sme krotili vzájomný temperament v posteli. German. Takmer som úplne na neho zabudla. 

Ale pamätám si ako sa k maliarstvu raz veľmi stručne vyjadrila Sharonina štrnásťročná neter. Boli sme tiež na nejakej výstave a dané obrazy mi nič nehovorili a povedala som niečo ako, nechápem, čo na tom chlapovi všetci majú, veď je to otrasné a nič nehovoriace. Mladá dvihla obočie a pustila sa do vysvetľovania techník maľovania a až potom som bola schopná oceniť skutočnosť, že asi daný maliar naozaj vie maľovať, ale to je tak všetko. Pokiaľ sa nepreniesli emócie na mňa, nedokázala som dielo náležite oceniť. A nedokážem to ani dnes. Obrazy od Picassa mi nič nehovoria, čistá depresia, asi prevedená dobrou technikou, ale spomínané zažitie krásy a následné vzbudenie vášne u mňa včera nenastalo.

Jednoducho vydarený deň. Mám chuť ostať doma aj dnes.

utorok 27. septembra 2011

20110927






Neviem ako začať. Stále je to vo mne. Stále je vo mne ten pocit. Pocit. Pocit potešenia z toho čo som videla, z toho čo som dostala, z toho čo zostalo a je stále vo mne. Emócie. Búrka emócii na mňa spŕchla včera v kine. Prišla náhle a úplne nekontrolovateľne. Prinútila ma sedieť so zatajeným dychom a žasnúť nad mihajúcimi obrazmi predo mnou, klásť si nezmyselné otázky ako je to možné, ako sa to len dá, akú to má silu, ako to vôbec vzniklo, kedy to vzniklo, prečo tá náhla potreba, prečo vôbec tá potreba, ako veľmi je fajn mať tú potrebu a mať ju uspokojenú. Potrebu po niečom inom, éterickom, peknom, čo spôsobí to jemné pohladenie duše, alebo niečoho čo je v nás a robí nás lepšími. Neviem to pomenovať. Viem len, že to je. Je to možno naše lepšie Ja, ktoré je silnejšie ako naše rozumové správanie. Sú to emócie, podceňovaná energia, ktorá nás poháňa ďalej. Len smer si určíme my.

Presne to sa včera stalo. 

Stále si to prehrávam, prehrávam v hlave, prehrávam na you tube a žasnem, žasnem nad dokonalosťou znázornených emócií. Stále je to tu. Stále je to vo mne a núti ma to neveriacky krútiť hlavou. 

Videla som film Pina alebo Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení. Tak nejako to bolo. Tešila som sa na to od prvého momentu, keď som ukážky náhodne objavila na nete. Tá sila sa dala cítiť aj z tých malých fragmentov. Nezvyknem mať očakávania, ale tu ak aj nejaké boli, všetky boli prekonané, tým čo som videla. Mám chuť ísť do kina opäť a je viac ako pravdepodobné, že v krátkej dobe ešte pôjdem. Pôjdem na príval energie, ktorý sa na mňa valil. 

V živote som o Pine Bausch nepočula. Nevyznám sa v tanci. Nesledujem to. Ale teraz mám chuť sa o nej dozvedieť všetko. Dozvedieť sa niečo viac o človeku, ktorý dokáže maľovať pohybom tak neuveriteľné obrazy. 

Prvý kontakt s tancom som mala prostredníctvom BDT a ich predstavení, videla som všetky, tu ma však viac zaujala fyzionomia tela tanečníkov, skutočnosť, že nemali gram tuku, nádherne vypracované šľachovité ruky, neuveriteľný pohyb. Čo ma, ale prekvapilo práve na tomto filme, ktorý vlastne ani nebol film, boli samotní tanečníci, ich tvár, ich vek a ich duša. Na začiatku mi napadlo, asi robili špeciálny konkurz na škaredých ľudí, ale tento obraz sa veľmi rýchlo vytrácal, na prvý pohľad škaredí, ale v skutočnosti neuveriteľne krásni, kompaktní, s niečím špecifickým v tvári. Nerozumela som tomu výberu. Prišlo mi to absurdné a majstrovské zároveň. Potom ma prekvapila tá veková rôznorodosť. S takým niečím som sa nestretla a páčilo sa mi to. Robilo to predstavenie uveriteľnejším. Predsa len niektoré skúsenosti získavame vekom. A následne som videla dušu, neviem či ich, alebo ich majstra...

Hm. Vracia sa to. Stále sa to vracia. Obrazy. Obrazy plné emócií.

Musím to robiť častejšie. Ukájať tú potrebu. Potrebu po niečom éterickom a peknom. A premieňať ju na zážitok. 

pondelok 26. septembra 2011

20110926



Ostala som doma. Je pondelok a ja som si dovolila ostať doma. Ani neviem opísať ten pocit radosti a eufórie, ktorý ma zasiahol. Neviem, či je to z ranného tréningu, alebo zo slnka, alebo z úplne obyčajného rozhodnutia ostať doma. Asi všetko naraz. Potrebujem voľno a som už dosť veľká na to, aby som si vedela povedať, kedy treba pauzu a pauzu treba tento týždeň. Dnes, trošku zajtra a určite aj v piatok. To slnko si chcem užiť, síce nebudem na žiadnej dovolenke za hranicami všedných dní, asi strávim rána na Železnej, popoludní na terase s knižkou v ruke a večer na stretnutiach s priateľmi, ale budem mať čas len a len pre seba. Teším sa na stretnutia. To je, okrem počasia, na septembri asi najkrajšie. Človek dostáva pocit, že všetko sa vracia do starých koľají a týždeň získava svoju stratenú pravidelnosť, ktorá nastáva počas prázdnin. 

Pustila som sa do čítania. Tak ako kedysi, žiadna jedna kniha mesačne, ale týždenne. Prúser je, že neviem nájsť dobrú knižku. Celý víkend som nad tým rozmýšľala, je strašne ťažké nájsť dobrú knihu. Niečo výnimočné, čo poteší dušu, zasiahne nejakou zásadnou myšlienkou, alebo len tak obyčajne vyvolá úsmev na tvári a súhlasné prikyvovanie, zanechá odtlačok, odtlačok autora. Niečo, čo možno ani nebolo zámerom, ale ja budem vedieť, že to napísal ten a ten a čítala som to vtedy a vtedy a dalo mi to, to a to. 

Je dôležité vedieť kedy sa knihy čítajú, v ktorom období života, to načasovanie hrá veľkú rolu. Jedna a tá istá kniha má iné účinky v čase, samozrejme sú, ale knihy, u ktorých čas nehrá rolu, ale tých je veľmi málo. Tých, ku ktorých mám tendenciu sa vracať a opakovane si čítať buď celú knihu, alebo aspoň minimálne úryvky, tých je veľmi málo.

Začala som robiť malé poriadky a vytvorila som komín z kníh, ktoré mám doma a z nejakého neznámeho dôvodu som ich neprečítala. Zvyčajne ten dôvod nebol až taký neznámy, volal sa čas, alebo nesprávne naladenie. Napočítala som ich 15. Dve z nich som prečítala počas víkendu. Žiadne terno a pritom vyzerali celkom nádejne. Respektíve ukážky z nich vyzerali nádejne. Žiaľ prekvapenie sa nekonalo. V rámci nejakého pofidérného predsavzatia som si kedysi povedala, že sa pustím do spoznávania českých a slovenských spisovateľov a takmer každý mesiac som kúpila nejakú knihu od viac známych, alebo úplne neznámych autorov. Nepoznám dobrého slovenského autora. Medzi českými ešte zopár nájdem, ale u slovenských je nejaké prázdno. Mám pocit veľkej povrchnosti a to čo mňa zaujíma tam nie je, vnútorné monológy, pohnútky, čo vedú k daným činom, čokoľvek pod povrchom, to čo sa nehovorí nahlas, to tam nenachádzam, a ak áno je to v useknutej podobe, ktorá nie je pre mňa dostatočná.

Občas rozmýšľam, prečo to tak je, či len čítam nesprávnych autorov, alebo je doba, ktorá ide po povrchu a o veci pod povrchom vlastne nie je záujem, tak načo ich spomínať v knihe? Potom mám tendenciu sa vracať ku klasikom, ktorí to vedeli a rozmýšľam, čo sa musí stať, aby sme to vedeli aj my.

Je to zvláštne. 

Volala som s Janou. Jana veľa číta. Jana robí knižnicu jednému pánovi, čo nevie čo s peniazmi a každú knihu, ktorú mu tam dá, si prečíta. Netuším, či ich číta aj on. Skôr nie ako áno. Dôležité je, že má knižnicu s tými správnymi knihami. Povedala som jej, daj mi nejaký tip, potrebujem nejakú fakt dobrú knihu. Spomenula Prsnatého muža a zlodeja príbehov, dnes si ju kúpim, potrebujem overenú chutnú jednohubku, kým objavím nejakú ďalšiu medzi tými, čo mám doma. 

Rozmýšľam do čoho sa pustím dnes. Asi by som mala ísť rad radom, aj tak ich chcem prečítať všetky. Na vrchu sú Klietky, vôbec netuším podľa čoho som to vybrala. Asi náhodný výber pri predsavzatí spoznávania neznámych autorov. V piatok som prečítala Schovaný, neschovaný, idem. Trvalo to asi tri hodiny a následne som si položila otázku, či peniaze boli toho hodné. Neboli. Asi keby som to čítala v časopise ako rozkúskované poviedky, povedala by som nie zlé, ale takto mi to prišlo nedokončené a povrchné, čo ma osobne zamrzelo, lebo niektoré opisy boli skvelé. Detto s Blížencami a protinožcami, kopec náznakov a nič. Nič zásadné. Gýčovitá zápletka, kde chýbalo, čo je za tým a patetický nič hovoriaci koniec. Sklamanie. Pre mňa určite. 

Už si asi nekúpim žiadnu knihu, o ktorej si niečo prečítam. Budem nakupovať intuitívne, tak je väčšia pravdepodobnosť úspešného výberu. Alebo budem vyberať knihy, ku ktorým sa nikto nevyjadruje, alebo sú úplne naprd recenzie, to je asi tá moja kategória. Hm. 

S knihami je to ťažké. 

Tisíc ľudí, tisíc chutí, tisíc rozdielnych načasovaní a rozpoložení...

nedeľa 25. septembra 2011

20110925



Tento raz to bolo iné. Tento raz sa scéna z predstavenia opakovane vracia do mojej hlavy. Scéna konca, keď už ten druhý vie, že je koniec, ale stále chce dúfať, veriť, že to tak nie je. Vytvára si skreslené ilúzie a plané nádeje, len aby odvrátil tú bolesť, ktorá príde, ten posledný rez, ktorého intenzita sa rovná dĺžke agonického vzťahu. Stratení v Oklahome. Volalo sa to Stratení v Oklahome, predstavenie, ktoré nechalo na mne ten pomyselný odtlačok. 

Pred divadlom som stretla S. S povedala, že sa nezdrží, že bude utekať za kamarátkou. Opýtala som sa, čo sa deje. Nič, len mu prišla na neveru. Ako to myslíš. Normálne. V deň výročia svadby mu prišla na neveru a vysťahovala ho. Ako na to prišla? Bol iný. Správal sa inak. Tak mu pozrela telefón. Esemesky zmazane, ale výpisy povedali aj to, čo nechcela vedieť. Uškŕňali sme sa a nahlas reprodukovali klasické omáčky, ktoré sa v týchto situáciách používajú. Sú to tak otrepané a zžité frázy, že človeka zamrazí, keď si uvedomí ich status normálnosti. Normálne je byť neverný. 

Prišlo mi to smiešne. Smiešne takým smutným spôsobom. Napadlo mi, prečo sa zvyčajne niečo prevalí v nejaký sviatok, u mňa to bolo na Valentína a u nich na prvom výročí svadby. Možno preto, aby sa to ľahšie pamätalo, alebo aby sa to pekné zmazalo naveky? Neviem. Viem, že je to podpásovka, ktorej nikto nechce veriť a pritom dávno o tom tuší. A možno, keď je to na sviatok, tak to funguje ako liečba šokom, pomerne veľmi účinná. Neviem. Netuším. Len ma desí ten status normálnosti.

Vo svojej podstate následne vyzerám ako idiot, ktorý verí, že láska znamená rozhodnutie, rozhodnutie milovať niekoho. Je to voľba, moja voľba, moja zodpovednosť. Zodpovednosť. Zodpovednosť nielen za seba, ale aj za toho druhého. Hm. To veľa ľudí nevie.

Závislosť, nezávislosť, vzájomnosť...

Nevera ako status normálnosti, obraz dnešnej doby. Dosť desivý...

Idem behať.

sobota 24. septembra 2011

20110924



Sobota. Opäť sobota. Môj najkrajší deň v týždni. Ráno si rutinne urobím kávu a čaj. Namiesto novín dnes čítam Heribana a neviem sa dočkať, kým pôjde behať. Káva dopitá. Čaj dopitý. Varím ešte jeden a keď ho dopijem o štyridsaťpäť minút vyrážam. Skontrolujem počasie a chvíľu dumám, čo si obliecť. Krátke nohavice a dlhá bunda, to je tá správna voľba. Garáž sa nedá otvoriť, následne sa nedá zavrieť, neviem čo sa stalo, ale od určitého dňa z tohto týždňa je problém. Keď ju chcem zavrieť, musím tak tresknúť, že vŕzgavý zvuk sa šíri hlasno celou lokalitou a ja sa len tak obzerám a dúfam, že nikto nevybehne do okna a nezačne nadávať. Vzduch čistý, idem.

Parkovisko je z polovice plné. Dnes nejako meškám a pritom som hore od piatej. Skontrolujem prehrávač a kým prídem k označenému štartu rutinne robím rozcvičku, divné poskoky, strečing a iné zahrievacie prvky. Pomaly pobehnem a pri štarte stlačím štart. Moja najobľúbenejšia činnosť začína a v ušiach hrá nekoordinovaný výber mojej ratolesti. Vždy, keď počujem úvod, myslím na to isté. Myslím na to, že tie pesničky bez nejakého úmyslu na seba nadväzujú a hovoria o nejakom konci, ich rýchlosť graduje a ten mierny kopček sa ľahšie beží. Prvý kilometer je najhorší aj ten druhý nič moc a potom? Potom to už ide samé.

Malý zázrak sa koná na treťom kilometri, kde po pravej strane je lúka plná rosy a v rannom opare je nádherne vidno slnečné lúče ako z rozprávky. Neuveriteľná scenéria. Spomeniem si na Zatmenie, kde bolo takých scén viac a fascinovaná pohľadom vpravo bežím ďalej k štvrtému. 

Cez týždeň som nebola behať. Týždeň bol viac ako otrasný a sama voči sebe pociťujem resty. Chcem zabehnúť 14 kilometrov a v duchu si hovorím, uvidíš koľko dáš, 10 určite a všetko ostatné je plus. Piaty kilometer prebehnem ani neviem ako a pokračujem ďalej. Po piatom kilometri zvyčajne stretávam len cyklistov. Toto ráno cestou tam ani tých, len cestou naspäť pri otočke na siedmom kilometri. Šiesty som preletela, ale pri siedmom si hovorím, naspäť, choď naspäť, čaká ťa ešte sedem, neprežeň to. Točím sa tak, aby som videla sedmičku z druhej strany a začína hrať Empire state of mind. Podvedome mením tempo, vždy po otočke mením trošku tempo. Po prvé sa ide mierne z kopca a po druhé mám pocit strašnej energie a naťahujem krok. Beh sa začína podobať na beh a do toho táto pesnička a všetko ide samé. Dávam dole kapucňu a na rukách tiež už necítiť ranný chlad. Stehná sú ľadové, ale to mi nevadí. Beží sa skvele. Viac ako skvele. Slnko robí zázraky, alebo beh?

„Poviem ti niečo, čo sa ti bude páčiť,“ povedal kamarát. „Týka sa to behu, má to len tri slová, beh je katarzný.“ Tak to povedal vo štvrtok večer starý kamarát na každoročnej párty pre VIP klientov, ktorej sa pravidelne zúčastňujeme v nezmenenej zostave ja a moji traja chlapci, starí kolegovia, ktorí sa stali priatelia. Volá sa M a mám ho veľmi rada. Vedú sa ním nádherné filozofické debaty a je jeden z mála mužov spolu s druhým M, o ktorých viem, že sú zatiaľ verní. Sú to také moje vzory. Vzory vernosti, lásky, rodiny a tolerancie. 

Beh je katarzný. Je. To pochopí len niekto, kto zotrvá, kto sa nevie dočkať, kedy môže ísť behať. Tak ako ja včera. Včera som prišla z práce o tretej. Zaspala a potom som si naordinovala dva poháre vína, knihu a v pozadí X factor. Chvíľu som zvažovala, že pôjdem behať večer, ale vzápätí som sa presvedčila, že ráno sa mi to vlastne páči o trošičku viac a nechala som si túto čerešničku na ráno. Namiesto toho som absolvovala množstvo telefonátov, lebo v piatok telefón ešte zvoní.

Týždeň bol o ničom. V utorok som bola na pokraji nervového zrútenia zo svojho vlastného zlyhania. No dobre, trošku som to prehnala. Jednoducho som zlyhala v práci a svoje zlyhanie som niesla extrémne ťažko. Vznikol z toho chaoticky záznam, ktorý mi nie je podobný, ale v utorok bol.

Zlyhala som. Totálne som zlyhala. Absolútne tomu nerozumiem a snažím sa to pochopiť. Otázka je, čo sa dá vlastne pochopiť na zlyhaní. Myknúť plecom a povedať, som len človek alebo pripomenúť si Horáčkové slová „som ten kto každý svoj omyl hodí do koša“? Nefunguje to. V tejto chvíli to nefunguje. Práve teraz to nefunguje, alebo jednoducho ešte nie som ten človek, ktorý každý svoj omyl hodí do koša, aspoň nie dnes.

Sedím na posteli a v duchu sa pýtam prečo? Totálne nesprávne položená otázka. Správne by malo byť, čo si z toho mám odniesť. Čo si mám z toho odniesť? 

Zlyhala som, neurobila som kontrolu a preposlala dáta, ktoré nemali byť poslané. Nikdy sa mi to za svoju prax nestalo, až dnes, až teraz. Teraz tretíkrát. Prvýkrát to bola podriadená, druhýkrát to bola podriadená a tretíkrát som zlyhala ja, nedostatočnou kontrolou, keď som preposlala nesprávne skopírované citlivé dáta, ktoré pripravil niekto iný. Pamätám si minútu kedy som ich preposielala, rútila som sa zo stretnutia na stretnutie, rýchlo kráčala po Laurinskej, čakala na ten vydrbaný mail a v telefóne urobila forward bez kontroly. Nikdy som sa necítila tak mizerne ako dnes a nejako to neviem hodiť za hlavu, nechcem tomu veriť, že sa mi to stalo, hanbím sa a nerozumiem tomu. Stále sa pýtam ako sa to mohlo stať. 

Zaslúžila by som si preplesk. A poriadny.

Nejako to moc riešim. To ma asi najviac prekvapuje. V podvedomí hľadám čo je za tým, prečo sa to stalo, čo mi to má povedať. Odpoveď neznáma. Alebo predsa? Čo nerobím dobre? Niečo to asi bude. Niečo treba zmeniť. Čo treba zmeniť? Mysli, dievča, mysli. Poriadok. Prvé mi napadne poriadok. Kontrola. Kontrola. Druhé bude kontrola. Čo ďalej? Čo to bude? Alebo to stačí? Nestačí. Tretie bude odkladanie vecí na neskôr, to robím skôr v súkromí. Obálky, ktoré sa mi nepáčia otváram oneskorene.
Strašné.

Rýchlo sa otras Vesperka a ideš ďalej. 

Otriasla som sa ešte v ten večer. Preposlala ospravedlňujúci mail a konečne chápala slovné narážky nemenovaného kolegu. Malosť druhých ma nevytočí, ale moje zlyhanie občas áno. Aj keď Jana povedala, kto nič nerobí, nič nepokazí. Utorok som niesla ťažko.

Streda bola tiež prudko pracovná, domov som prišla o pol jedenástej a o exceli sa mi aj snívalo. Štvrtok bol v rovnakej tónine, len večer bol iný. Večer som strávila s ľuďmi, ktorých mám rada, na párty, ktorú mám rada.

Vždy ma fascinuje stretnutie s ľuďmi z firmy, kde nepracujem už päť rokov. Stále sa cítim ako jeden z nich. Každý rok sa opakujú tie isté vtipy a každý rok sa vidia tie isté tváre a mám pocit, že aj každý rok padajú tie isté komplimenty. Neviem, či sú lacné alebo nie, viem len, že sú a že si ich užívam. 

Všetko prebiehalo ako predchádzajúce roky, len jedna vec sa zmenila, rozhodla som sa nevyhnúť jednej osobe, ktorá tam bola. Rozhodla som sa postaviť k nej zoči voči. M ma v tom podporil. Prišli sme k nemu spoločne a pustili sa do neformálnej debaty. Osoba sa snažila vtipkovať a mala snahu extrémne veľmi ukázať ako sa má dobre, ako je všetko perfektné, ako jej na ničom na Slovensku nezáleží, že je tu len tak omylom a že jej priority sú úplne iné. Prišlo nám to smiešne, pár minút predtým sme si vypočuli story, ako sa dožadoval pozvania, ale nesmiali sme sa, len sme súhlasne prikyvovali a usmievali sa nad nekončiacou ješitnosťou tohto Francúza. Francúza, ktorý mi pomohol a vzápätí urobil peklo zo života, za ktoré mu ďakujem. 

Divný týždeň, v ktorom padlo niekoľko rozhodnutí. To najdôležitejšie sa volá poriadok. Urobím si poriadok. V práci som už začala a piatok som venovala upratovaniu. Skartovačka sa nezastavila. Zajtra by som ho chcela urobiť doma. V sobotu predsa nepracujem. Sobota je len pre mňa.

Mám rada sobotu. V sobotu popoludní si zvyčajne doprajem malý spánok a s týždennou pravidelnosťou sa mi niečo sníva. Niečo pekné sníva. Často nechcem vstať a snažím sa dosnívať svoj sen. Sníva sa mi to isté, len neznáme tváre sa menia. Stále ten istý obraz. Obraz šťastnej rodiny. Mojej šťastnej rodiny. Detailný priebeh zoznámenia a precítenie pocitov nasledujúcich ihneď po nich a potom už len rozprávka, žili spolu šťastne až kým nepomreli. Znie to smiešne, ale tak to je. Chvíľu vždy rozmýšľam, prečo práve tento obraz, a keď si to tu teraz píšem, napadne mi, že si potrebujem pripomenúť tie pocity, ktoré si vlastne nepamätám. Pocit zaláskovanosti. Pravý nefalšovaný pocit vzájomnej zaláskovanosti. Keď ho nemám, aspoň sa mi o ňom sníva. Hm. 

Stačí pre dnešok, lebo sa zamotám.

Beh je katarzný a ja sa neviem dočkať nového rána.