10 km

V hlave mi doznievajú posledné vnemy zo samotného behu. Ani neviem ako začať, čo vlastne napísať, čo bolo to dôležité. Možno začnem pekne po poriadku a podstatné veci začnú vyskakovať samé, tak to zvyčajne totiž je, keď si píšem. Schované myšlienky v hlbokom podvedomí sa začnú zhmotňovať a často ma samú prekvapia. To je na ukladaní písmeniek asi to najkrajšie.

Včera bol deň D. Ráno ma pobavil komentár od B a navodil nejaký zvláštny stav ľahkosti. Išla som sa prejsť do mesta a nasávala rannú atmosféru vyprázdnených tichých ulíc. Všetko bolo v pohoda, divné vzrušenie prišlo po vzhliadnutí budovania trasy cez centrum. Kráčala som a v duchu som si hovorila, Vesperka tu budeš bežať, poriadne si to obzri. Ani neviem, čo som robila, viem len, že môj žalúdok pociťoval chvenie. Chvenie vzrušenia. Vrátila som sa na hotel, prezliekla a pomaličky spolu s mladou a jej kamarátkou presunula na miesto činu. Miesto činu vôbec nebolo tak blízko ako som si myslela. Bolo vzhľadom na neznesiteľné teplo dosť ďaleko. 

Moje nadšenie ma neopúšťalo, len svoje vlastné očakávania som si vzhľadom na narastajúce teplo začala meniť. Ráno som si hovorila, máš na to dať to na dohodnutý čas, ale poobede mi napadlo, hlavne dobehnúť, už teraz si dobehla najďalej. Presne v znení esemesky od Zdeny, ty zajtra utekaj, čo ti budú sily stačiť, a keď sa ti nebude už chcieť, tak zastav, aj tak si najďalej zabehla ako každá iná sliepka. Zdena, keď to písala, vôbec netušila ako intenzívne som na túto správu myslela, rovnako ako na správu od B.

Keď som kráčala tam, už nebola žiadna nervozita, žiadne chvenie, len neznesiteľné teplo a potreba ísť na záchod. Jediné na čo som sa sústredila, bolo hľadanie dvoch písmen a túžbu po nasledovnej úľave. Podarilo sa to desať minút pre štartom a potom už len ľahké pobehnutie, ktoré dalo tušiť, že to bude zlé, ale v tom momente som netušila ako veľmi zlé.

Štart. Masa ľudí sa začala pomaly hýbať. Zotrvávala som vzadu. Nemá zmysel ísť dopredu. Rozbeh je pomalý a čas sa začne merať až po prejdení štartovacej plochy. Hovorila som si dýchaj, hlavne dýchaj, dodržuje tep a v pohode dobehneš, čas nie je dôležitý. 

Prvý kilometer dával tušiť, že toto dnes nebude prechádzka ružovým sadom. V duchu som si hovorila po treťom sa to zlomí, len vydrž a dýchaj. Držala som a dýchala prvé štyri kilometre. Teplo sa dalo krájať a bolo vážne zlé. Ústa som mala úplne vyschlé a voda nikde. Očakávala sa na piatom kilometri, ale medzi štvrtým a piatym kilometrom u mňa došlo k zlomu. Chytil ma suchý dráždivý kašeľ, ktorý sa nedal zastaviť a čo viac, ťažko sa mi dýchalo, napriek tomu som bežala. Neviem koľko krát som si povedala, kašli na to, veď o nič nejde, odíď, prejdi to peši, alebo sa na to vykašli úplne. Bolo to brutálne zlé. Ten úsek medzi štvrtým a piatym kilometrom mi trval desať minúť. Neuveriteľne ťažkých desať minút, kedy som bežala, kašľala a pokúšala sa nadýchnuť. Dovtedy to bolo šesť minút na kilometer, presne podľa očakávania až ma to samú prekvapilo.

Blížil sa piaty kilometer a s ním aj očakávaná voda. Pozrela som vpravo a videla radu na vodu. Chvíľu váhala, čo urobiť, ale pri predstave tej straty som si povedala, už len päť kilometrov a predstavila päť kilometrov na Železnej. Bežala som mestom a videla značky a okolie Železnej. Pomáhalo to. Kašeľ ustál a teplo sa zväčšovalo, pery boli čím ďalej, tým viac suchšie a tep, čím ďalej, tým viac vyšší. Siedmy kilometer bol kritický. Bežala som z nohy na nohu a videla som esemesku od Zdeny, ktorá hovorila, zastav. Zastavila som. Na malú chvíľu som zastavila a kráčala mierne do kopca. Bolo to strašné. Kráčanie bolo horšie ako bežanie, a tak som sa prepla opäť do behu, avšak opätovné naštartovanie bolo náročné, viac ako náročné. 

Tri kilometre do cieľa. Dva okruhy na Kuchajde. Kašli na tempo, len dýchaj a bež. Dva kilometre do cieľa. Nezrýchľuj. Nevydržíš. Pomaly, dôležité je dobehnúť. Necelý kilometer a pol do cieľa a predo mnou tunel ako dôležitý medzník. Už len jedno kolečko na Kuchajde. Si pri rotunde, štyri zákruty a máš to. Pomaly, nezrýchľuj. Päťsto metrov. Natiahni krok. Len natiahni krok. Nemaj väčšie ambície. Len dobehni, nič viac, len dobehni. Cieľ. Točenie hlavy. Známe tváre. Colu. Potrebujem colu. Dýchaj. Dýchaj a kráčaj, hlavne kráčaj. 

Kráčala som na dohodnuté miesto a čakala na rýchle cukry. Z pier som si mohla otŕhať kúsky suchej kože. Sedela som a dýchala. Po hodnej chvíli sa tep vrátil do normálu, ale úplný normál nastal po prvých dúškoch coly. A potom? Potom nastala úľava a nekonečná pýcha, že som to nevzdala, lebo ak budem veľmi úprimná sama k sebe, napíšem, že som to chcela vzdať na každom metri od rozkašľania. Bolo to najťažších desať kilometrov, ktoré som zabehla a zároveň najdôležitejších.

Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, keď som ležala na tráve, bola asociácia s mojim životom v posledných rokoch. Ako keby kopíroval môj vlastný život...