štvrtok 30. decembra 2010

Deň deväťdesiaty druhý


Pripadám si ako obohratá platňa, ktorá ide opakovane sama sebe pripomenúť, že zase sa mi to stalo, že zase som upadla do divného stavu beztiaže, keď namiesto vykonávania zmysluplných činností, som sa cítila ako bludička hľadajúca pochopenie pre veci ,ktoré sú tak zjavné. Padla na mňa nejaká únava. Myslím, že to spôsobila nevinná informácia o niekom, kto je schopný stráviť Vianoce s priateľkou a uvedomení si, že DB som nestála ani za telefonát, len za lacné esemesky, prázdne ranné a večerné nič nehovoriace pozdravy. Tak strašne by som chcela veriť tým nočným esemeskám, tak strašne by som chcela veriť, že to nie sú prázdne slová, ale po rannej správe nejako nemôžem, pretože muž, ktorý má záujem koná. 

Sama sebe idem sľúbiť, že sa mu neozvem, že na to kašlem, aj keď mám v sebe červíka pochybovačnosti, čo keď mu krivdím. 

Niekedy dokážem byť sama pred sebou neskutočne hlúpa, tak nejako sa práve cítim, neskutočne nekonečne hlúpo ako slaboch, ktorý nie je schopný dostáť svojho slova a s maličkou dušičkou posúva svoje vlastné hranice, lebo chce veriť, aj keď vo vnútri už dávno neverí. Nemám na tieto zbytočné hry. Jednoducho nemám. Nerobia mi dobre. Písala som to tu pred pár dňami a píšem to opäť. Nestojím o to. Nechcem to. Už len vydržať vo svojom presvedčení. 

Dala som si dlhú vaňu. Mohla by som si ju nazvať vaňou rekapitulácie. Rekapitulácie starého roku, ktorý bol ku mne neuveriteľne dobrý. Najväčším šťastím, aj keď to znie pateticky, je moja ratolesť. Aj teraz sa pozerám na obraz od Ježiška a na hrudi pociťujem nekonečné teplo a radosť. Mám nábeh na slzy a vlastne pomaly stekajú dole cez kŕčovitý úsmev hovoriaci, ty koza, ty nemáš nárok sa sťažovať a blúdiť a utápať sa v nezmyselných analýzach a jediné čo môžeš, môžeš byť šťastná práve za toto.

Som šťastná za svoju ratolesť a som šťastná za svoje kamarátky, ktoré tu so mnou celý čas boli. To je totiž druhá vec, ktorá mi automaticky napadne. Aké mám vlastne šťastie na ľudí okolo seba, na svoje kamarátky. Neviem si predstaviť, kde by som bola bez nich. Občas sme boli k sebe kruté, ale vždy s tými najlepšími úmyslami, občas sme si nemali čo povedať, ale vždy sme tu boli jedna pre druhú, občas sme si vynadali, aby sme si povedali, že sme naše, ale hlavne nám bolo spolu veľmi dobre a to plávanie tým životom bolo v ich spoločnosti nejaké ľahšie a peknejšie. Zajtra s nimi strávim posledný deň v tomto roku a som za to vďačná, aj keď som ho pôvodne chcela tráviť vo dvojici.

Muži. Hm. Tento rok, napriek tomu, že bol bohatý na mužov a ich záujmu, do postele mi priviedol len jedného nového. Šaleného, bláznivého východniara, ktorý sa trošku zacyklil a ktorý prvotriedne šukal. Hm, okrem neho starý Merlot a to je všetko. Neviem si spomenúť, že by som spala s niekým iným. Bozkávačky to áno, ale do nohavičiek ako sa to ľudovo hovorí, sa nedostal žiadny. Za posledných šesť mesiacov som mala sex asi štyrikrát s Merlotom a budúci týždeň oslávim tri mesiace bez sexu. Túto oblasť fyzickej kondície som tento rok podcenila. Smutná bilancia. 

Na druhej strane, čo sa týka záujmu zo strany mužov, vôbec sa nemôžem sťažovať. Ako náhle sa človek dostane do psychickej pohody, začne to padať jedna radosť a na ten zoznam nových mien si ani neviem spomenúť, taká je pravda, ak by som bola úplne zúfala, mohla som sa trikrát vydať a nechať oplodniť, aj takýto vážni záujemca boli. Našťastie nie som, i keď občas si tak pripadám krátkodobo.

Práca. Ty vole, akokoľvek to znie divne, zvládla som to, zvládla som platiť svoje účty a ak by som sumu zarobených peňazí vydelila počtom reálne odpracovaných dní, zistila by som neskutočnú efektivitu a mohla by som sa pochváliť, že aká som ja len šikovná. Zarobila som dosť, aby som neprišla o byt, ale nie dostatočne, aby som sa dostala z mínusu a dostala do trojmesačného bezpečia. Stále je to rátanie z mesiaca na mesiac, ale neuveriteľne lepšie ako predchádzajúci rok. Ak by mi jeden dlžník zaplatil a nemusela by som platiť právnikov, nemeškala by som ani s DPH. Takže vyhodnocujem ako celkom úspešný rok.

Navyše som začala študovať a prišla na geniálny nápad, čo budem robiť, keď splatím hypotéku. Budem učiť. Teraz to znie ešte smiešne, ale o pätnásť rokov budem učiť na univerzite. Tak som si to vymyslela. Učiť, robiť konzultácie, vychovávať ratolesť, starať sa o záhradku a tvoriť teplo domova s mužom, s ktorým zostarnem. Patetické, ale moje.

V práci by to chcelo väčšiu stabilitu, ale pracuje sa na tom. Jedinou chmárou je nezaplatená faktúra a rozhodnutie zažalovať niekoho, koho poznám roky. Toto by som potrebovala prebrať s nejakým priateľom, ktorý by ma ešte uistil, že moje rozhodnutie bolo správne. Stále som dúfala, že sa mi podarí stretnúť s Merlotom, ale nejako to nevyšlo. On vie vždy povedať niečo múdre a trefné.

Zdravie. Tam to asi začína. Celý rok som bola zdravá s výnimkou občasnej nespavosti spôsobenej strachom o existenciu. Som v štádiu, keď dokážem akékoľvek príznaky včas zastaviť, už len jednoduchým uvedomením si, čo je toho príčina. Niektoré knižky jednoducho neklamú a každá choroba má svoju príčinu, ktorou odstránením, zmizne aj choroba. Mám ju načítanú odpredu aj odzadu a sem tam si pripadám divne ako nejaká šamanka schopná riadiť si svoje zdravie. Nechcem sa rúhať a klopem o drevo ako sa len dá, ale presne takto to cítim a ďakujem za to.

Mám za sebou dobrý rok a voda je nejako studená a víno dopité. Mala by som ísť von. Nejako sa mi ešte nechce. Nemám rada dlhé vane, ale dnes mi to nevadí. Dnes mám potrebu roztopiť starú Vesper a vyjsť ako nová, silnejšia a veselšia a možno aj lepšia, trpezlivejšia a húževnatejšia.

Rozmýšľam, či sa to dá tak jednoducho urobiť. Rozhodnúť sa a zotrvať. Teoreticky by to malo ísť, stačí tomu veriť. 

Tak to skúsim. 

Mám chuť si nalakovať nechty a vôbec netuším prečo, možno len tak pre radosť.

Vypúšťam vaňu a sledujem ako pomaličky odteká spolu so starou Vesper, je najvyšší čas...

Tento rok bol horší ako ten budúci a lepší ako ten minulý, rovnako ako ja.

A ďakujem zaň.

Deň deväťdesiaty prvý


Správou dňa bolo určite moje obedňajšie stretnutie s novým potencionálnym klientom, ktoré trvalo pätnásť minút a po ktorom som nadobudla pocit, že sme sa dohodli. Jediné čo treba doladiť je cena. Ak všetko vyjde, budem zachránená v januári, aj so zaplatenou DPH aj účtovníčkou za rok, aj právničkou, plus samozrejme štandardné výdaje ako moja geniálna hypotéka. A čo viac, ak to vyjde, na účet po ukončení upratovania, pribudne malý paušálik, ktorý by mohol pokryť leasing auta. Hm, vôbec nie zlé predstavy. Alebo len viac šťastia ako rozumu.

Euforicky som odchádzala na obed s Gergeou a neodolala návšteve obchodu, kde som si namiesto trička z výpredaja, strihla tričko z novej kolekcie a urobila malú radosť, ktorú som asi nemala, ale v ten moment som to tak cítila. Tú radosť som si mala urobiť, ale formu som mohla zvoliť inú, že by lacnejšiu? Vlastne ani nie, prinútilo ma to rozmýšľať ako sa dostať opäť do hry, pre zmenu ten nakupovacej, kde nebudem prešľapovať nad jedným kúskom a dumať, či si to môžem dovoliť a ako veľmi to ohrozí môj mesačný rozpočet. 

Večer som strávila so sliepkami. Začali sme v hostinci a potom to brali rad radom, aby sme si na konci samé pre seba povedali, že toto je už fakt zlé a človek fakt nemá kam ísť, že zlyhali všetky miesta. Zdena sa nás opýtala, či máme doma skrine upratané, lebo že ako máš upratané skrine, taký je tvoj život. Samozrejme najväčší poriadok avizovala Blonde a ja som sa pri tom potmehútsky usmievala, ja som nahlásila upratané skrine a našla som tam súvis s prácou a bordel v papieroch, čo som pripísala bordelu s DB. Zdena má neporiadok všade, tak si dala záväzok, že dnes večer upratuje, rovnako ako aj ja. Ideme si upratovať naše životy.

Blonde potichu žiarila a intenzívne esemeskovala  a ďalšou správou dňa bolo určite jej rande. Volala mi ráno a referovala. Ja ani neviem kto mal väčšiu radosť, či ona alebo ja. Na konci tej radosti, vyslovila obavu, že je to až príliš všetko dobré, že to ani nemôže byť pravda. Povedala som jej, teš sa ako sa len dá a užívaj prítomnosti, nič iné nie je podstatné. Napadlo mi, že sa zabúdame tešiť z pekných nečakaných vecí, že sa ich tak trochu bojíme, a že je to svojim spôsobom choré. Báť sa pekných vecí a nechať sa prevalcovať našimi obavami. Aj ja to občas robím, bojím sa, že to zakríknem. Blonde randí a ja jej to veľmi prajem. Pozitívne príklady potrebujeme.

O jednej som prišla domov a dostala sa do stavu totálnej únavy, ktorá nedovoľovala zaspať. Chytila ma asi aj mierna nostalgia, alebo čo. Taká potreba nebyť sám. Taká potreba objatia. Takého obyčajného objatia a napísala som DB o svojej potrebe. Písali sme si asi hodinu a bolo to fajn, aj keď v hlave sa mi objavilo zopár nových otáznikov. Respektíve, oni tam už boli, len sa trošku zvýraznili. 

K DB som zabudla napísať, že od momentu, keď som Blonde povedala, že kašlem na neho, sa ozýva a je aktívny. Klasický systém push and pull. Občas tým chlapom fakt nerozumiem a tak trochu som zhrozená, keď musím hrať tú debilnú hru na záhadnú a lovnú a môj záujem tak trochu aj opadá.

Doma som ešte našla oneskorený vianočný darček. Usúdila som, že Ježiško potreboval peniaze na zarámovanie fotiek. Ježiško ich dostal od iného Ježiška a tak môj posledný darček, ten najsamlepší ako bolo avizované v liste, prišiel po Vianociach. Povyberané fotky z našich albumov s ratolesťou nalepené do jedného obrazu. 

Ja mám fakt šťastie. Občas si to nezaškodí pripomínať.

Teraz sa na ne pozerám a usmievam sa, asi si ich nechám v spálni, aj keď sa mi to sem vôbec nehodí, ale keď vstanem, budem mať vždy dobrú náladu.

Presne takú akú dnes.

Treba sa tešiť z maličkostí a čím viac tým lepšie. Tak sa teším.

streda 29. decembra 2010

Deň deväťdesiaty



No čo by som len k nemu napísala. Bol veselý. Miestami veľmi veselý. Ráno som sa vybrala na Kačín a výnimočne išiel so mnou Andrej. Sľúbila som mu kapustnicu v Lesanke, ktorá sa nekonala, nakoľko Lesanka je asi otvorená iba cez víkend. Čo ja občasný návštevník Kačína som netušila. Šmýkalo sa, kĺzalo sa a bola veľká sranda a náš výlet sme zakončili veľkým neskorým obedom v Kolkovni.

Kecali sme, veľmi veľa sme kecali, ono byť so mnou a nekecať je asi dosť nemožné.  Kecali sme o mužoch, o ženách, o rodine, mojej, jeho, o tom čo chceme, ako to v živote máme a tak. Po dlhej dobe bol veselý veľmi veselý. Bolo fajn to vidieť. Poznáme sa tri a pol roka. Vtedy rozbiehal novú firmu a ja som tak robila online poradcu. Vtedy sme sa veľa nestretávali. Začali sme až pred dvomi rokmi, keď som začala pre neho robiť jednorazové veci a nepriamo usmerňovať chod firmy a teraz sa stretávame pomerne často, pracovne samozrejme. Súkromne občas ideme von, i keď za posledné týždne sme boli vonku trikrát, čo je pomerne dosť. Tuším rád so mnou trávi čas. Hm.

Andrej je mimoriadne šikovný chalanisko, vizionár, puntičkár, navonok despota, vo vnútri premýšľa pri svojich rozhodnutiach o hypotékach svojich podriadených. Je to zvláštne, ale zistila som, že chlapi majú oveľa silnejšie sociálne cítenia ako ženy pokiaľ sa bavíme o práci samozrejme. Ja na jeho mieste by som bez mihnutia oka vyhodila troch ľudí pred dvomi rokmi, jemu to trvalo rok a pol, kým to reálne urobil. Napriek tomuto, je vnímaný ako despota, ktorý nevie pochváliť a ja ako osoba, ktorá keď niekoho vyhodí, tá druhá strana odchádza s pocitom, že nič lepšie sa jej nemohlo stať.

Sme úplne protipóly, ktoré majú spoločné názory na svet, ale prejavmi správania sme rozdielni a dovolím si povedať, že si rozumieme. Občas sa s ním cítim ako manželka po rokoch. Večer ma odchytil na skype a mal obsedantnú potrebu konverzovať. Bavili sme sa o tom, že mu urobím výber frajerky, že keď zlyhá frajerka, že ju budem musieť zastúpiť. Pripomenula som mu, ako mi neustále prízvukuje, že by so mnou nemohol žiť, lebo by ma musel prizabiť. Povedal len, ale to už som ti veru dávno nepovedal a medzi rečou mi napísal, že je to najlepšie čo som mohla stretnúť. Ostala som v nemom úžase a napísala drzáň. Odvetil, nalial som ti čistého vína. Povedala som len, nezabudni pribaliť aj auto so značkou xy. Boli to iniciálky môjho krstného mena a jeho priezviska. O chvíľu mi prišiel link na nové auto a poznámkou, aby bol junior v bezpečí. Jednoducho kopec prázdnych rečí, ktoré ma bavili do momentu uvedomenia si, že v poslednej dobe ma nejako moc často chváli. Ja a A, zvláštna predstava.

Keď som prišla domov, pôvodne vylihovanie som musela odložiť, lebo začal maratón telefonovania. Blonde bola mimoriadne výrečná, volala asi trikrát a vedela som, že je niečo vo vzduchu. Blonde nikdy nevolá trikrát, Blonde pracuje dvanásť hodín denne a nemá čas, ale včera mala, včera mala potrebu vykecávať, aby mi na konci mohla povedať, že večer ide niekoho stretnúť, ona zarytý odporca virtuálneho matrixu. Bola som nadšená a dávala som jej zopár cenných rád, sľúbila som jej nabitý telefón v prípade potreby a popriala veľa zážitkov. Ozvala sa po jedenástej s jednoduchým oznamom, že kopec srandy. Dnes máme sabat, tak som na tú srandu zvedavá.

Večer volalo ešte kopec iných ľudí a všetci nejako túžia po mojej spoločnosti. Samozrejme ten čo mal volať, nevolal, ozval sa ráno a úprimne, nemám z toho dobrý pocit, neviem čo má v hlave, ale rozhodla som sa tomu nevenovať, viac ako minútu a neupadnúť do zbytočného venovania času niekomu, komu nestojím ani za zavolanie. Vlastne za nič, za poslanie debilných esemesiek, ktorých je menej a menej a na ktoré som sa rozhodla nereagovať.

Som zvyknutá na párne a nepárne týždne, som zvyknutá na cudzie deti, som zvyknutá na veľkú dávku tolerantnosti, ale nie som zvyknutá na ľahostajnosť a egoizmus a ani si na to zvykať nebudem. Blonde mi povedala, aby som nehádzala flintu do žita a ja som povedala, nehádžem, len eliminujem veci, ktoré mi nerobia dobre. Mám sa predsa rada. Vzťah, ktorý neprináša rast, speje k zániku a toto ani nie je vzťah, to je len záujem, ktorý speje k zániku.

Okrem iného volal aj Mišo, dohodil mi nového klienta a dnes mám stretnutie, tak sa idem urobiť za peknú a šup šup na stretnutie.

Včera bol jednoducho pekný deň a každý ďalší bude presne taký, aký si ho urobím.

utorok 28. decembra 2010

Deň osemdesiaty deviaty


Mám rada vyprázdenú Bratislavu medzi sviatkami. Mám rada mrazivé počasie so slnkom. Mám rada prechádzky okolo Dunaja, ktoré som kedysi robila pravidelne a zvyčajne presne okolo tohto času sa k nim každoročne vraciam, aby som si po návrate domov v teplej vani povedala, ty sprostá, prečo to nerobíš častejšie, veď je to také dobré. Mojou vedomou odpoveďou bude, áno máš absolútnu pravdu, zatiaľ čo moje podvedomie si bude priať, aby bolo s kým, lebo vo dvojici je to lepšie, a to bude aj zároveň skutočný dôvod, prečo to nerobím častejšie.

Normálne vždy niekoho zavolám a každý na to asi aj čaká, ale nie vždy ma to baví, nie vždy ma baví stále niekoho niekam volať. Občas si pripadám otrasne, občas mám pocit, že mňa nikto nikam nevolá, že si príliš veľa ľudí zvyklo, že všetko organizujem. Samozrejme, že sú aj výnimky, ale celkovo mám presne tento pocit.

Volala Blonde, oznámila som jej, že nepôjdem do Čičmian. Po dôkladnom zvážení som usúdila, že toto nie je cesta pre mňa, že vlastne nemám chuť zabávať cudzích ľudí, že pôvodná skupina nie je kompletná a to čo ostalo mi vlastne nevyhovuje a obdobie, keď som niekam išla, lebo som to sľúbila, mám už úspešne za sebou. Mám ešte ďalšie tri alternatívy a rozhodnem sa v ten deň.

Volala Sharon, nepríde. Trochu ma to mrzelo, ale chápem to. Moje plány so slávnostnou večerou sú ta tam. Prehovárala ma, aby som prišla k nim. Mám to tam rada, ale pravdou je aj skutočnosť, že tráviť sviatky so šťastným párikom by mi nerobilo zrovna dobre. Asi ju navštívim v sobotu a tak ako za starých čias pôjdeme do vonkajších bazénov a neskôr sa zastavíme v kaviarni u Dobrej víly, dáme si kuskus a papričky jalapeňo. Celkom milá predstava.

Volala aj Zdena, hlásila návrat z Oravy, a keď som jej povedala, že plány na stredu sa ľahko zmenili a opýtala sa, či teda budem u mňa a mám niečo chystať, alebo vonku, odpovedala odpoveďou, ktorú na nej neznášam, čo ja viem, čo bude v stredu. Tak to presne povedala a ja som si potom nadávala, na čo som sa to vôbec pýtala, veď Zdena funguje na inštrukcie a pýtať sa jej na podnety je úplne, ale úplne zbytočné. 

Volalo ešte desať ďalších ľudí a nič mimoriadne sa nedialo, len sa mi vydaril skvelý obed, čo malo za následok nechutné prejedenie a uvedomenie si, že nemôžem variť, lebo varím dobre a potom sa toho neviem objesť. Navyše, neviem variť v malom. 

Večer som kvákala so známymi a nič užitočné som nerobila a bolo mi úplne fajn. Viedla nekonečné diskusie o ničom a prišla na to, že mi je mužov ľúto, že túto spoločnosť si pokazili ženy samé, že feminizmus dávno neplní tú funkciu, čo v začiatkoch a bol nechutne zneužitý, že rola muža a ženy je vymenená v mnohých prípadoch, a keď človek trvá na klasických vzorcoch, cíti sa ako mimozemšťan na Zemi. Občas si tak pripadám. 

Na jednej strane všetci deklarujú svoju nespokojnosť s vymenenými funkciami, na strane druhej len málo ľudí s tým vôbec niečo robí a väčšina sa dostáva do úlohy pasívnych čakateľov. Presne takéto myšlienky mi včera chodili po rozume pri rozhovore s P. 

Radšej sa už nepúšťam do ďalších úvah, ale k tomuto sa ešte vrátim. Teraz musím vyletieť z postele, rýchlo sa učlovečiť a  hurá na turistiku.

pondelok 27. decembra 2010

Deň osemdesiaty ôsmy



Som krava. Úplne totálna krava, ktorá dokáže hodiny stráviť uvažovaním nad nesmrteľnosťou chrústa, alebo nad jednoduchou otázkou prečo sa neozval, lebo presne to som včera robila. Ani nie tak dilemou prečo nezavolal, ale čo to vlastne znamená, že nezavolal. Nechcela som veriť tomu, že by mi nezavolal, nechcela som pripustiť, že je to len muž, ktorý veci nerieši, ale od nich uteká. Nechcela som veriť tomu, že človek, ktorý mi dal slovo, by mi takéto niečo urobil. Nechcela som pripustiť, že by som sa mýlila a vlastne to ešte stále nechcem. 

A tak som písala esemesky a následne sa pýtala sama seba a k čomu je to dobré, bude lepšie čakať na správu a pripustiť dvojité odmietnutie, alebo živiť v sebe nádej, že má asi dôvod a ozve sa teraz. Písala som a mazala. V mojom telefóne sa ocitlo asi dvadsať konceptov, ktoré sa líšili od seba  minimálne.

Presne toto som včera robila. 

Prišla som na zaujímavú vec, krízový čas je u mňa poobede okolo jednej druhej, vtedy si začnem pripadať ako stratená bludička, dovtedy som fungovala priam ukážkovo. Upratovala, cvičila, čítala, proste robila bežné veci, pri ktorých som nemyslela na debility. Potom som sa ocitla v posteli a začala maratón dumania namiesto toho, aby som išla von. 

Samozrejme som sa objavila na Pokeci. Vždy sa tam objavím v takomto rozpoložení a asi nejako trápne dúfam, že ma tam niekto zachráni písaným kalerábov. Samozrejme, že nezachráni, len tam zabíjam zbytočne čas. Má to však aj svoje pozitíva, intervaly medzi tvorbou nepoužitých konceptov sa rapídne znížili a malo to aj ďalšiu svetlú stránku, našla som si množstvo vianočných prianí od ľudí, ktorí by mi zniesli modré z neba, len aby ma mohli stretnúť. To sú tie paradoxy živote. Tie debilné posuny o jedného. Tie dočasné náplasti na zranené ego.

O šiestej som sa spamätala a išla von čistiť hlavu, bola zima a prestala som myslieť. Zastavila som sa v obľúbenej kaviarni, ktorá je zároveň tak trochu bar a stretla Mikaela. Kecali sme chvíľu spolu a potom som mu povedala fajn, budem tam a tam o siedmej. Prišiel. Celý natešený prišiel a ja som mu robila príjemnú spoločnosť. Teda aspoň myslím. V poslednej dobe mám dosť mizerný úsudok.

Domov som prišla o jedenástej. Už ani neviem, o čom som sa s ním bavila, ale viem, že keď budem kupovať nové auto, dostanem brutálnu zľavu. Vlastne robím taký barter, ja im dám nádej, že sa vo virtuálnom matrixe dá nájsť niekto mimoriadne zaujímavý, i keď v mojom prípade je to občas diskutabilné, a oni mi dajú zľavu, opravia počítač, vybavia čo potrebujem a tak. Mikael mi navyše pošle pozvánky na golfové turnaje, to aký dobrý zásah bol... 

Nechcelo sa mi spať, zapla som počítač a odchytila ma Blonde, ktorá sa mi včera priznala, že pod mojim vplyvom sa prihlásila na Pokec. Pobavila ma. Blonde zarytý odporca virtuálneho matrixu a presvedčenia, že jedného dňa príde ten princ na bielom koni, zobrala svoj osud do svojich rúk a vrhla sa do objavovania nových možností. Smiala som sa a tešila, že zmenila názor, že pripustila myšlienku, že šťastie praje pripraveným a nemôžem niekoho stretnúť, keď niečo preto neurobím. 

Netvrdím, že net je cesta, tvrdím, že je to len jedna z mnohých možností.

Rozprávala mi svoje postrehy a z jej rozprávania som mala pocit, že to vôbec nie je zlé, že sú tam aj zaujímaví ľudia, ktorí rovnako ako ona alebo ja, si občas pripadajú stratene. 

Keď som zaspávala, sama pre seba som si opakovala slová Michelle „myslíš, že neverím na lásku, ale ja verím na lásku, možno príde zajtra, možno o desať rokov, ale šťastie si musí ženská zariadiť sama, to mi ver...“  

Dnes idem do sauny a ty DB, hm, chceš, nechceš, nechaj tak!

Btw prišla som na zaujímavú vec, keď som v takomto rozpoložení, tie písmená zo mňa len tak idú, keď mi je dobre, ide to o hodne pomalšie, tak teda neviem, čo je vlastne lepšie... :D

nedeľa 26. decembra 2010

Deň osemdesiaty siedmy


Vstala som kompletne dolámaná, v diaľave som počula hlas Zory o ramennom pletenci, či ako sa to volá a na sebe som cítila každý každučký sval. Myslím, že včera som niektoré objavila nanovo, alebo som o ich existencii ani len netušila. Bolo to veľmi ubolené ráno, ale nejako som sa prekonala a pustila do opätovného cvičenia, len takého ľahkého, aby som vôbec mohla fungovať. Spalo sa mi zle. Nič ma nemátalo, ale spať pod strešným oknom, keď fúka vetrisko, je tragédia. A včera teda fakt fučalo. Pri pohľade von sa mi z domu veľmi nechcelo. Sama pre seba som si napočítala do desať a rýchlo zavelila na odchod, jedna z mála vecí, ktoré ma motivovali, bola moja vlastná zvedavosť na CarMix. 

A že to teda CarMix bol. Snažila som sa rozlúštiť podľa akého kľúča bol poskladaný, nemal ani hlavu ani pätu. S napätím som čakala na ďalšiu a ďalšiu pesničku. Lebo čo pesnička to skvost a bliakala som, celú cestu som v aute som bliakala. Ratolesť prevracala očami, ale inak sa tvárila spokojne. Prišli sme na Červeník a tam som stretla mladého muža, ktorého  som tam stretla v auguste, kedy som bola naposledy doma. Neskutočne ma to potešilo. Mám rada takéto náhodné stretnutia, o tom viac, že si ma pamätal. Opýtal sa ma či potrebujem doliať vodu. Povedala som, že áno a že mám taký tichý pocit, že mi ju nalieval aj naposledy. On sa na mňa pozrel a povedal, áno nevedeli sme otvoriť kapotu, pamätám si Vás. Z pumpy som odchádzala s takým tým priblblým úsmevom a v aute som pokračovala v bliakaní, hrali West and Girls a potom I need you tonight , mladej hovorím, toto nie je tvoj výber a ona prikývla, volala som tatinovi a tak mi dal zopár tipov. Usmievala som sa.

Na obed sme prišli presne. Milujem tie prekáračky pred vstupom, keď si zadeľujeme kto kde bude sedieť, kto číta prvý časopis, čo si dáme a fantazírujeme čo nám babka urobila na dnes. Milujem ten hluk, ktorý začne vstupom domov. Milujem to prekrikovanie, tú snahu všetko povedať, všetko ponúknuť, jednoducho sa postarať, aby na konci bolo povedané ďakujem a priebežne vychádzali pochvalné ódy na všetko, čo sa ponúka. Taká malý rodinný rituál. 

Príchody boli načasované a potom sme sa všetci stretli v obývačke pri našom bývalom vianočnom stromčeku, ktorý som mala doma štrnásť rokov. Je umelý, krásne hustý, má slamené a drevené ozdoby a bol to široko ďaleko najkrajší stromček v okolí. Bol to náš prvý rodinný vianočný stromček a každá ozdoba bola starostlivo vybraná. Pamätám si to ako dnes ako som kupovala nekresťansky drahé drevené gule v Slávkove pri Brne, červené drevené hračky pre starým Priorom, krabicu so slamenými ozdobami v novom kvetinárstve a svojej polovičke povedala, že mi nič nemusí dávať na Vianoce, len nech mi kúpi tie ozdoby. Naše prvé samostatné Vianoce a tie predsa museli byť dokonalé. A vlastne aj boli. 

Dostala som bledomodrú čisto hodvábnu podprsenku, samodržiace bledomodré pančuchy a rúž 687 od Diora. Môj prvý drahý rúž, moja prvá hodvábna podprsenka a prvé samodržiace pančuchy, ktoré sa predsa len vymenili za telové. Mimoriadne pekné Vianoce. 

Včera som dostala DVD Neznesiteľná ľahkosť bytia, knižka je fantastická, tak som zvedavá na film. Je to sranda. Najlepšie darčeky som vždy dostávala od expolovičky, ten ma fakt poznal a stále pozná.

U maminy bolo super, u maminy je vždy super. Zišlo sa nás tam jedenásť. Dostať sa k slovu bolo miestami nemožné a veľmi sa mi ani nechcelo ísť preč, ale čakala nás druhá návšteva, ktorá je rovnako okúzľujúca ako tá prvá a má svoje vlastné pravidla.

Navštívili sme dedka. Máme to podelené na návštevu u babky (mojej maminy) a návštevu u dedka a dedkovej babky (ktorá je vlastne druhá babka, ale my ju voláme dedková babka). Dedková babka tieto Vianoce nebola doma. U nej to nie je nič prekvapujúce, ako bývala vrchná ešte stále chodí vypomáhať, keď treba do Rakúska alebo Nemecka opatrovať starších ľudí. Má už sedemdesiattri rokov, ale je mimoriadne čiperná a tak dedko trávil čisto chlapské Vianoce so svojimi synmi. 

Špecifikum tejto návštevy sú mydlá, ktoré každý rok dostávame a k nim sú pribalené peniaze, kedysi to boli marky a dnes eurá. Kedysi sme ich dostávali my a dnes ratolesť. Ďalej je to vaječný likér, ktorý proste musí byť a samozrejme Človeče nezlob se, pri ktorom zabúdame na čas, rovnako ako včera, keď som plánovala odísť o piatej a odchádzala som o siedmej. Krásny čas.

Mladá ostala u ex, ja som odchádzala sama a bolo mi veľmi fajn. Počúvala som Carmix a objavila som kľúč jeho chaotického poskladania. Boli tam pesničky z našich filmov, z našich dovoleniek a občasné vykopávky odporučené mojim ex z mojej mladosti. Boli tam pesničky, ktoré sa páčili aj mojej ratolesti a bolo a vlastne je úplne skvelé. Vybľakovala som celú cestu a po príchode domov som takmer stratila hlas.

Cestu som si krátila aj telefonovaním. Skontrolovala som Blonde a jej vianočný pobyt s rodičmi v kúpeľoch, navzájom sme si zo seba uťahovali, skontrolovala som aj Zdenu a jej prežieračku na Orave a zavolala som aj DB, ktorý nedvíhal a na prekvapenie, moje vlastné, ma to nevyviedlo z miery.

Večer som si naliala pohár vína a ozval sa mi môj stratený brat, ktorý vlastne nie je brat, ale máme taký súrodenecký vzťah, je to inak aj pán Zariadime vybavíme. Niekedy v začiatkom môjho neslávneho vypisovania som ho spomínala. 

Hm, asi takýto bol môj prvý sviatok Vianočný. Nádherne stereotypne rovnaký ako všetky tie predchádzajúce. To je na Vianociach asi to najkrajšie. Rovnaké rituály vnášajúce pocit pokoja, kľudu a bezpečia do môjho života.

Milujem Vianoce a teraz aj môj CarMix!

 
 

piatok 24. decembra 2010

Deň osemdesiaty šiesty


Vianoce. Milujem Vianoce. Aj tie tohtoročné boli skvelé. Boli také aké som si ich urobila, boli také, aké sme si ich urobili, jednoducho skvelé.

Ráno som sa zobudila za sprievodu môjho obľúbeného filmu s Meryl Streep a Robertom de Nirom s jednoduchým názvom Zaľúbiť sa. Bol dokonalý. Oni boli dokonalí. Milujem trápne tichá v rozhovoroch ako vystrihnuté zo živote, dialógy o hlúpostiach, ktorými sa zakrýva podstata veci a jediné čím sa naozaj hrá, čo naozaj vystihuje vnútorné dialógy, sú oči a v tomto je Meryl a Róbert neprekonateľní. V hraní očami. Každý rok čakám na tento film a každý rok slzím ako stará snívajúca krava. 

Druhým takým filmom je určite Love affair s Annette Bening a Warren Beatty, záverečná scéna a celkovo sprievodná hudba je neuveriteľný doják vnášajúci nádej, že keď miluješ nie je čo riešiť a všetko na okolo je nepodstatné. Mám rada happyendy asi preto, že v ne stále verím. V tomto som ja neprekonateľná. Som nenapraviteľný optimista, aj keď to nie vždy z mojich písmen je jednoznačné, ale moja podstata je presne táto.

Niekedy tým svojmu okoliu leziem na nervy. Občas to hraničí s naivitou, ale faktom je, že ja naozaj chcem veriť v dobro, aj za cenu, že sa popálim. Sama pre seba si hovorím, že sklamať ma môže každý len raz a sem tam masochisticky posúvam hranice, ale zlepšuje sa to.

Po rannom slzení som sa otriasla a vrhla na Zoralates, bolel ma chrbát a pravdou je, že som nejaký ten deň necvičila. Funela som ako stará lokomotíva a ešte stále som to neodcvičila celé. Budem musieť zintenzívniť cvičenie. Zajtra posledná prežieračka a potom radikálna úprava stravy a hlavne pohyb, veľa pohybu. 

Celý deň pršalo a môj zámer ísť von nevyšiel. Pustila som sa do upratovania skríň. Vôbec to nebolelo, trvalo to asi tridsať minút na konci, ktorých som sa sama seba pýtala, prečo som to tak dlho odkladala. Odpoveď je lenivosť. Úplne obyčajná ľudská lenivosť. Som predsa len tvor nedokonalý. 

Poobedie som si krátila chvíľu ďalšou knihou, obľúbený autor Hanif Kureishi Láska v smutné dobe. Krátke poviedky napísané pre niekoho surovým štýlom, plné vnútorných dialógov, opisujúce nedokonalé bytosti okolo nás. Často v nich nájdem veci, ktoré sú mi blízke. Často sa tam nájdem. Dlho som tú knihu odkladala a mám pocit, že teraz je ten správny čas...

Dávali Švejka. Usmievala som sa pri tom a žasla nad prostoducho vyrieknutou pravdou. Svojim spôsobom ma to fascinovalo. Fascinovala má tá jednoduchosť. Jednoduchosť ma vždy fascinuje a skladám pred ňou svoj pomyselný klobúk. Prajem si byť jednoduchá. V práci to aj ide, ale v súkromí ešte nie úplne...

Priebežne prichádzali esemesky. Tento rok výnimočne ich prišlo málo. Neviem, či ma to aj tak trochu nesklamalo. Včera som na ne nadávala, ale keď neprišli, nejako mi chýbali, ale iba trošíčku a chvíľkovo. Tie, ktoré prišli, tie ma naozaj potešili. Úplne prvá bola od Niamh, moja stará dobrá kamarátka z projektu, pôvodom Írka, momentálne žijúca v Austrálii. Jeden z najlepších projektových manažérov akých poznám. Nosila brutálne vysoké lodičky a červený rúž. Obe sme boli úchyláčky na topánky a po dobre odvedenej práci sme zvykli zájsť do baru. Stali sa z nás kamarátky. A aj teraz, keď na ňu myslím sa musím usmievať a v hlave sa mi mihajú všetky naše spoločné zážitky a nekonečné rozhovory o živote. Proste sme si sadli. Pracovne a hlavne ľudsky. Esemeska od nej bola tá najkrajšia a urobila mi skvelú náladu, ktorá mi vydržala celý deň.

 Malý útlm bol poobede, keď som chvíľami hypnotizovala telefón a čakala na správu, ktorá nechodila. DB sa neozval a bolo mi to chvíľu ľúto. Obávam sa, že hrá takú tu detinskú hru kto z koho a na tú som už trošku stará. A áno mrzí ma, že mi nepoprial k Vianociam, mrzí ma, že sa neozval.

Neviem prečo, ale spomenula som si na Severana. V ten rok, keď sme sa zoznámili Vianoce trávil s deťmi a tiež sa mi neozval, vtedy som to nevedela rozchodiť, ale dnes, dnes to trvalo krátko.  Vianoce sú pre deti a tak uvidím...

O piatej som sa nahodila. Vytiahla ligotavé šaty a ani neviem prečo na nohy dala topánky na argentínske tango, strieborno čierne, presne ako šaty a začala sa zvŕtať v kuchyni. Išlo to rýchlo, všetko som mala pripravené. Novinkou bol fondant au chocolat, ktorý som predpripravila okolo obeda.

Večeralo sa o šiestej, zabudli sme prekrojiť jablko a vôbec všetky tie zvyky sme nejako vynechali. Povedala som, že treba sa pozitívne naladiť a všetko bude. Otvorili sme si šampanské a pustili sa do večere, pri ktorej sme rozprávali a fantazírovali. Bolo to strašne fajn, rovnako ako šibnuté fotenie pri stromčeku so samospúšťou. Strašne sme sa nasmiali a potom sme sa pustili do darčekov. 

Niekedy rozmýšľam, čo je vlastne lepšie, či dostávať, alebo dávať. Samozrejme, že by som mala napísať dávať a áno dávanie ma teší, hlavne ten moment prekvapenia a súhlasného prikývnutia, že je to pravé orechové. So skromnosťou sebe vlastnou si dovolím povedať, že viem vybrať správne darčeky, ale na druhej strane ma aj baví dostávať darčeky, dostávať osobné darčeky s nápadom. Môžu to byť úplne hlúposti, nápad je to čo sa cenní a moja ratolesť to vie.

Dostala som kalendár. Každý rok dostávam kalendár na stenu s obrázkami od Klimta, Vianoce bez kalendára by ani neboli Vianoce. Milujem tradičné darčeky. Zajtra dostanem ešte jeden, tento krát lunárny na stôl a teším sa naň celý rok. Dostala som časovač na varenie. Malé ružové prasa. Milujem praktické darčeky, také keď si niekto všimne, že niečo chýba. A potom som dostala urobené CD s hudbou do auta tzv. CarMix, netuším čo tam je, ale zajtra sa to dozviem. Teším sa, milujem robené darčeky ideálne od ratolesti.

Hm. Popíjam víno, už som vo vianočnom pyžame a je mi skvele. Občas pozriem na telefón, ale nejako viem, že dnes nič nepríde a nevadí mi to. Zajtra sa ide k mamine, teším sa.

Chcela by som sa zamilovať... 

P.S. ŠŤASTNÉ A VESELÉ FEŠANDY :)



štvrtok 23. decembra 2010

Deň osemdesiaty piaty


Ležím v posteli. Vlastne celý deň ležím v posteli. Výnimkou boli dve hodiny okolo obeda, keď prišiel ex, aby mi doniesol zemiakový šalát, oplátky, med, koláče a papriky v oleji od mojej maminy. Sedeli sme v kuchyni, pili kávu, jedli koláče a doberali si našu ratolesť. Vždy to tak robíme a vždy mi to pripomenie, že sa medzi nami vlastne nič nezmenilo. Spája nás zvláštne priateľstvo. Sú to pekné chvíle plné návratov do minulosti. Bavíme sa o našich spoločných známych, občas mi posiela esemeskou tipy na dobré filmy, ak sa nedohodneme stáva sa nám dosť často, že na Vianoce babkám a dedkom kupujeme rovnaké knihy. Tých spoločných vecí je tam stále veľmi veľa. 

Občas ho požiadam o nejakú láskavosť a výpomoc v domácnosti. Dnes to boli okná. Po takmer štyroch rokoch čo tu bývam, som v utorok zistila, že strešné okná majú vetracie mriežky cez ktoré samozrejme fučí. Bola tu Sharon a jej polovička si obzerala moje okná, na ktoré som sa sťažovala, že sú nekvalitné. Polovička povedala, že sú veľmi kvalitné a opýtala sa ma, prečo vetrám. Nechápala som, a tak som sa dozvedela, že strešné okná majú vetracie mriežky a ja mám v byte vedomý únik tepla už nejaký ten piatok. Všetky som skontrolovala s výnimkou dvoch, ktoré sú veľmi vysoko a zrazu nefučalo. Keď už na nič iné, za týmto praktickým účelom sú muži nenahraditeľní. 

Dnes sa doriešili posledné dve okná, pri ktorých sa lavírovalo na zábradlí a pripomenulo nám to situáciu spred šestnástich rokov, keď sa môj ex zabuchol a domov sa snažil dostať prelezením balkóna na ôsmom poschodí. Mladú zatiaľ nechal na rohožke pred dverami, proste truhlík ako vystrihnutý z komiksu.

Hm, je to zvláštne, stále sa bavíme ako manželia po dvadsiatich rokoch, dohadujeme spoločné večere, oslavy a podobne. Trošku menej ako v minulosti, ale stále to tu je. Na prvý sviatok vianočný budeme spolu, najskôr o dvanástej u mojej maminy, odkiaľ sa presunieme po tretej k druhej babke. Vždy to tak je, na tomto sa nič nezmenilo. 

Keď sme bývali v rovnakom meste trávili sme spolu aj Vianoce, pili Baileys, hrali človeče nezlob se, alebo úplne obyčajné karty. Po večeri si išli s ratolesťou vždy umyť ruky, aby mohol prísť Ježiško. Potom zazvonil zvonec a spomínania je koniec. 

Hm. Keď dnes odchádzal, veľmi sa mu nechcelo a ja som chvíľu rozmýšľala, či ho nezavolám na Vianoce.

Večer poslal esemesku s tipom na film, často to tak robí a svojím spôsobom je to veľmi milé. Som zvedavá akú knihu mi kúpil, či bude taká istá ako ja jemu...

Taký lenivý deň, zajtra sa musím rozhýbať, bolí ma chrbát od toľkého ležania a sladkého ničnerobenia, ale má to aj pozitívum, v tejto chvíli nie som schopná žiadnych zbytočných hlbokých analýz alebo len prudkých zamyslení o dnešnom dni. Bol iba lenivý.

Deň osemdesiaty štvrtý


Buchli dvere. Schádzam dole. Sviečky stále horia. Stromček svieti. Umývačka riadu začala svoj program a na stole ostali pozostatky dievčenskej párty. Tri fľaše vypité a mne napadne fiha, dorastá nám tu nová generácia. Je mi nejako otupno. Pristihnem sa pri tom, že tým dievčatám, ktoré práve odišli tak trochu závidím. Závidím im tú bezstarostnosť, i keď si uvedomujem, že asi riešia rovnaké haluze ako my staré kravy o jednu generáciu staršie. Pípne esemeska. Ratolesť mi ďakuje, chváli koláč a oznamuje procedúru na dnešný večer. Odpisujem OK a púšťam sa do odkladania pohárov. V hlave mám nepokoj, svojim spôsobom som na seba nahnevaná, že niektoré veci neviem ešte upratať a stále mám nejaké očakávania, ktorých nenaplnenie mi spôsobuje tento nepokoj. Upratujem aspoň poháre. Utieram stôl. Robím všetko preto, aby som nemyslela. Chvíľkami zvažujem, či nebudem niečo piecť. Musím predsa nemyslieť. 

Zazvoní telefón. Sharon. S neuveriteľnou radosťou ho dvíham a mojim telom prechádza úľava. Wow Sharon, povedz mi ešte, že polovička je preč a môžeme telefonovať? Potvrdzuje a ja som v tej chvíli najšťastnejší človek na Zemi. Začína naše telefonické soirée, pri ktorom sa natierajú vianočné koláče, žerie biskupský chlebíček, pije Cabernet Savignon a na druhej strane Páľava a hlavne upratujú myšlienky. Moje nepokojné myšlienky.

Celý deň som nebola vo svojej koži. Nevedela som sa dostať do normálu. Prečítala som ďalšiu knihu. Upiekla koláč, pripravila jednohubky, nakričala na ratolesť, urobila stromček a cítila sa ako lev v klietke. Večer som mala vypadnúť a nemala som kam. Vlastne nemala som s kým. Pôvodný plán bol stráviť stredu v Prahe, ale okrem Hradca sa zrušila aj Praha a môj vianočný večierok. Takže ostalo prázdno. Tajne som dúfala, že si DB nájde čas a strávim večer s ním a úprimne povedané, nie je nič horšie ako tajné dúfanie, dúfanie, ktoré sa nenaplní. 

Ráno som mu napísala, že naša komunikácia sa zúžila na ranný a večerný pozdrav a tak sa ozval aj cez deň, aby mi poprial pekný deň. Skôr ma to vytočilo ako potešilo. Nerozumiem tejto forme komunikácie, ale povedala som si, že to nebudem riešiť telefonicky, lebo telefonicky sa nikdy nič nevyriešilo.

Zdena povedala, že to je Vianocami, že chlapi Vianoce zle znášajú, že všetko robia na poslednú chvíľu a je to pre nich mimoriadne stresujúce obdobie, že bola včera v nejakom nákupnom centre, kde pobehovali zúfalí muži, zháňajúci darčeky na poslednú chvíľu, a že to zúfalstvo sa dalo krájať,  že mám byť trpezlivá, aj keď trpezlivosť nepatrí medzi moje cnosti a robiť si názor podľa správania po Vianociach. Vzdychla som si a sama pre seba si povedala, OK, nič neriešim a hlavne neanalyzujem. 

Toto spoznávacie obdobie je pre mňa veľkou neznámou. Oveľa jednoduchšie je spoznávať niekoho na kom nezáleží, tam konám veľmi radikálne, ale tu, tu fakt neviem a občas sa strácam. Nie, že by som bola zamilovaná, to nie, to by som klamala samu seba, ale ten človek sa mi páči. Páči sa mi spôsob jeho uvažovania, jeho ľahkosť, jeho upokojujúci hlas, jeho vyhlásenia. Páči sa mi, že má svoj názor, ktorému občas nerozumiem, ale aj tak sa mi to páči.

Nepáči sa mi len čakanie. Neznášam mobily. Kedysi to bolo oveľa jednoduchšie. Ľudia sa stretli a zo stretnutia odchádzali s dátumom ďalšieho stretnutia. Nikto nič nemusel riešiť. Nikto na nič nemusel čakať. Fungovali jednoduché dohody, ktoré sa plnili. Nedalo sa kam zavolať. Chodilo sa na čas a všetko bolo oveľa jednoduchšie. Občas mám pocit, že technika nám len komplikuje život. Namiesto toho, aby nám ho zjednodušovala.

Tie nedorozumenia cez debilné esemesky, ktoré stále vznikajú a ktoré nás, alebo iba mňa nútia rozmýšľať, myslel to takto, alebo takto, sú nestráviteľné. Neznášam esemesky. Klamem. Občas ich mám rada, ale čím ďalej tým menej. Mali by sa používať len kvôli bezpečnosti, na oznámenie docestoval som dobre, alebo tak. Iné dôvody by som zakázala. 

Keď si predstavím, koľko pozdravných nič nehovoriacich esemesiek dostanem zajtra, chce sa mi zvracať.  Úplne najviac milujem tie hromadné s infantilnými básničkami o sniežiku a iných debilitách. Už len pri pomyslení na to, sa mi otvára nožík vo vrecku. Tiež ma fascinujú od tých, ktorých číslo už nemám v telefóne a v zásade netuším, kto mi to píše. Neodpovedám na ne, aj keď som zástancom teórie, že slušnosť je odpovedať. V prípade hromadného zasielania, to však asi nie je nutné.

Esemesky. Občas sa cítim ako ich otrok. S ratolesťou máme dohodu, že mi podáva hlásenie každú hodinu. Včera sa hlásila dvakrát. V noci som sa zobudila, mrkla na telefón, hľadala blikajúce modré svetlo a nebolo tam. Preľakla som sa. Pozrela na hodiny. Bolo po večierke a bola som nútená zísť dole a skontrolovať, či je vôbec doma. Bola. Ale tá chvíľková neistota ma vystrašila. Tú chvíľu som verila viac neblikajúcemu svetlu ako jej slovu. 

Strašné, môj život je chvíľami závislý na modrom svetle. Nie je to patologické, ale istá miera závislosti tam jednoducho je.

Rozmýšľam, že sa vypnem z matrixu, ale potom si uvedomím, že mi bude volať matka, moje kamarátky, kamaráti a vlastne vypnutý telefón v ich očiach bude znamenať, že sa niečo stalo a to nechcem. 

Som otrokom telefónu, ktorého blikajúce modré svetlo hovorí o mojej existencii.

Dosť hlúpe poznanie.

Ale občas to tak je, a keď nebliká, hovorím si, Vesper dnes po tebe ani pes neštekol...

Kam som sa to dopracovala?

Chce to menej myslieť, viac piť, po trojhodinovom rozhovore so Sharon a Páľave sa dobre zaspáva.

utorok 21. decembra 2010

Deň osemdesiaty tretí


Dobrá nálada ma neopustila a keď napíšem, to čo idem napísať, bude mi to znieť stále neuveriteľne. Ráno som si robila nejakú administratívu, aby som mala všetko hotové do času kým príde Sharon s rodinou. Tlačila som si zmluvy, materiály na zajtrajšie stretnutie a aj samotnú mapu ako sa dostanem do Hradca Králové, kam mala smerovať moja zajtrajšia cesta. Pozerala som si počasie a krútila nosom, priala som si, aby sa niečo stalo a chvíľkami som zvažovala, že sa nejako ospravedlním, lebo sa mi tam veľmi nechcelo ísť. Potrebovala som, aby ten termín bol posunutý, aby aj následné rozhodnutia boli urobené neskôr. Kým z tlačiarne vychádzala mapa s trasou, v mojom maili pribudla nová správa ohľadne zajtrajšieho stretnutia. Sama pre seba som si hovorila, to snáď ani nie je pravda, ja si niečo zaželám a ono sa to splní. Stretnutie sa presunulo na prvý januárový týždeň, čo presne zapadá do mojich predstáv. Dve druhé stretnutia, na dva rôzne projekty, odpovede na oba prídu druhý januárový týždeň. Presne ako chcem. Som jednoducho dieťa šťasteny.

Okolo obeda prišiel Andrej a vybrali sme sa na nákup stromčeka. Chytila som prvý a vôbec nebol zlý, hovorím Andrejovi, postráž ho. Len tak som sa usmiala na predávajúceho chlapca a on pristúpil ku mne s iným stromčekom, povedal len, čo tak tento. Každý ma strašil, že nie je dostatok pekných stromčekov a ja som dnes kúpila úplne dokonalý hustý, rovnomerne zarastený stromček. Jeden z takzvaných rýchlych nákupov. Som jednoducho dieťa šťasteny, napadlo mi druhýkrát.

Faktúru som stále nevystavila. Je mi to stále trápne bez konzultácie a odsúhlasenia. Napísala som M a on krátko odpísal, hoď mi faktúru do mailu, zaplatím ju. A ja trúba ju tu žmolkám dva mesiace.

Poobede prišla Sharon s rodinkou. Je strašne dobré vidieť svoje kamarátky, keď sú spokojné a snáď aj šťastné. Presne taký pocit som dnes z nich mala a urobilo mi to náladu. Sú skvelá trojka a pri pohľade na malého juniora to so mnou zase lomcovalo, ale len tak nakrátko.

Domov som sa vracala peši, mala som potrebu čerstvého vzduchu. Rozmýšľala som chvíľami nad DB, nad tým ako sa vlastne komunikuje, čo je vhodné a čo nie, ako sú nastavené tie debilné hranice spoznávania, ako nebyť za sliepku, ale zároveň sa nedostať do úlohy pasívneho čakateľa na telefóne. Rozmýšľala som nad tým, či sa vôbec stretneme do Vianoc, či fakt mám čakať, kým sa ozve a niečo mu napadne. Po počiatočnom váhaní si hovorím, čo tu riešiš, najhoršia vec, ktorá sa ti stane je, že nebude mať čas a zavolala ho do kina. Tá vec sa naozaj stala a jedine, čo mi napadlo bolo, Vesperka daj si pozor čo si praješ, mohlo by sa ti to splniť.
Lebo v poslednej dobe sa mi plní všetko...

Čo si tak budem priať? 

Hm, oslavovať Vianoce s týmto mužom budúci rok. Je to dostatočne uletené a odvážne...

Idem čítať, včera som dostala knihu Priateľ do dažďa a obávam sa, že dnes ju aj dočítam. Napriek debilnému obalu, na základe ktorého by som ju vždy obchádzala, číta sa veľmi dobre.

Deň osemdesiaty druhý


Mám chuť napísať, včera bol skvelý deň. Keď to píšem, v hlave sa mi  ozve Vesper číslo jedna, opatrne, teš sa opatrne. Prebije ju Vesper číslo dva a povie, treba sa tešiť, treba sa tešiť z maličkostí, treba sa tešiť z každej drobnosti. Neskôr sa rozhovorí Vesper číslo tri, ktorá začne všetko spochybňovať, všetko je too good to be true, tak sa z toho nezblázni. Ale ešte tu mám Vesper číslo štyri a tá povie, kurva, dievča teš sa, veci sú také aké majú byť a pomaličky si ich začínaš priťahovať k sebe, lebo vieš čo chceš, presne tak ako si to vedela v minulosti. A keď všetky tie Vesperky dokecajú, tá hlavná si povie, včera bol skvelý deň a treba sa z neho tešiť a neriešiť, čo bude potom, nedovoliť strachu pustiť k sebe pochybnosti, lebo pochybnosti tu nemajú miesto.

Ráno začalo obligátnym esemeskovým pozdravom, pri ktorom som si uvedomila ako veľmi nemám rada esemesky, ktoré spôsobujú nedorozumenia. Milá výmena sa zvrtla podľa mňa do štipľavej výmeny a vytáčala ma. Vytáčala ma tak, že pri predstave, že by som toto mala absolvovať každý deň, som si povedala toto nie. Dvihla som telefón skonštatovala som, že si nemôžeme vymieňať dvojzmyselné esemesky, ktorým evidentne nerozumiem, na druhej strane sa ozval upokojujúci hlas, ktorý čisto pragmaticky mi oznámil, beriem na vedomie. Úplne ma odzbrojil, mne došli záhadne slová a po mojom vytočení ani stopy. Veľkí chlapi majú upokojujúce hlasy, taký balzam na dušu na môj občasný nepokoj.

Okolo obeda som mala dôležité stretnutie. Viem o ňom už dva týždne a pristihla som sa pri tom, že sa bojím o ňom hovoriť. Je to pracovné stretnutie, nová pracovná príležitosť, vyskytla sa nečakane a spĺňa všetky kritéria kvôli ktorým by som sa vrátila do role zamestnanca. Vždy sa snažím svedomito pripraviť, vždy sa snažím zistiť čo najviac informácii o ľuďoch, ktorých idem stretnúť. Prípravu som urobila už pred dvomi týždňami a už vtedy som si sama pre seba povedala, že sú mi veľmi sympatickí, a že by sme si mohli rozumieť. Je to zvláštne to tu takto napísať, ale bolo to tak.

Stretla som dvoch pánov. Fotky neklamali a to čo z nich vyžarovalo na fotke, bolo z nich cítiť aj na stretnutí, ktoré bolo mimoriadne príjemné, dvojzmyselné a hlavne v pracovnej oblasti sme razili rovnaký prístup až ma to samú prekvapilo. Povedala som si, že budem sama za seba, žiadne pózy, žiadne fúkanie do zadku, žiadna falošná diplomacia. Dovolila som si aj žartovať, dovolila som si byť viac osobná a pánom to evidentne nevadilo. Páčila som sa im a presne s týmto pocitom som odchádzala. 

Sedela som v hoteli Crowne Plaza, popíjala kávu, keď zazvonil telefón. Od odchodu ubehlo asi 45minút. Po mne prišiel ďalší kandidát, ale veľmi sa asi nezdržal. Postupuješ ďalej, tak znela tá informácia. Nečakali do štvrtka ako avizovali na stretnutí. Informovali okamžite a mňa zachvátila neopísateľná radosť. Radosť z toho, že sa dostávam do formy, presne tak ako v piatok. Všetci ostatní kandidáti boli údajne zamietnutí a som jediná, ktorá bude mať ďalšie stretnutie priamo na mieste činu s celým tímom. Tá radosť, ten pocit šťastia sa asi nedá ani opísať. Taká tá nádej, také to svetlo, že všetko sa na dobré obratí, a že moja teória funguje. 

Netuším, či uspejem alebo nie, ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Podstatné je, že to pomaličky ide. 

Zazvonil telefón, volalo Írsko a oznámilo mi termín druhého stretnutia, bude zajtra.

Letela som na ďalšie stretnutia, aby som večer mohla zapadnúť v Kolkovni, kde sme zahájili náš vianočný sabat. Tento raz len v trojke. Ja, Zdena a Blonde. Bolo to zvláštne stretnutie. Boli sme radi, že sa vidíme, ale po dlhej dobe na nás všetky padla taká tá únava. Možno predvianočná únava. Neviem. Netuším. Viem, že tam bola. Tárali sme dve na tri. Vymieňali novinky, tešili sa z úspechov tých druhých, ale myšlienkami sme boli tak trochu každá inde. Myslím, že na nás doľahol duch Vianoc. Také to uvedomenie, možno strach ako ich vlastne strávime. 

Ja ich strávim s ratolesťou a veľmi sa na to teším, máme svoje rituály a tie sú proste jedinečné, svojím spôsobom som na tom asi najlepšie. Blonde ich strávi v kúpeľoch so svojimi rodičmi. Tvári sa statočne, ale nie je jej to jedno. Zdena na Orave u rodičov so súrodencami, určite sa teší, ale vie si to predstaviť aj inak. Každá si to vieme predstaviť aj inak a aj keď sa tešíme z toho čo je a včera tam bolo cítiť túžby, aby to bolo možno budúci rok už inak.

Vymenili sme si darčeky, popriali si Šťastné a veselé a sľúbili, že sa vidíme v utorok, ten ďalší utorok. Boli sme radi, že sme. Boli sme radi za kamarátky. V reproduktore hrali, hej pane diskdžokej.


Som rada za moje kamarátky.

Som rada za svoju radosť.

Som rada za svoje obrazy...