Deň šesťdesiaty štvrtý

Ide ti karta, napísala Blonde vo večernej esemeske. Usmiala som sa  a tak zhlboka nadýchla, aby som následne opatrne vydýchla úľavu, ktorú som pocítila a hneď vzápätí som hľadala kus dreva na zaklopanie, aby som svoje myšlienky nezakríkla sama pred sebou. Tak nejako som to včera urobila.

Zavolal. Jednoducho zavolal. Sedela som v pivárni v meste výnimočne so Charlotou, s bavorskými klobáskami a s malým radlerom, keď som zbadala jeho meno na displeji. Už v ten moment, ako som videla to meno, ma zaplavila neuveriteľná dávka endorfínov. Bolo to zvláštne a bolo to silné. Tešila som sa ako pätnástka, jediný rozdiel bol, že ma nezaplavili výnimočne očakávania. Jednoducho ostali sme v kontakte a to je to, čo bolo pre ten moment pre mňa dôležité. Sama pred sebou som to vnímala možno aj ako taký znak, že tá karta sa mi naozaj pomaličky otáča a ja som vďačná za každú malú radosť, ktorá mi príde do cesty.

Volali sme krátko, klasicky laškovali, aby som ho v tom najlepšom elegantne zrušila a popriala mu pekný tréning. Povedala som to Blonde a tá to krásne okomentovala, aha chceš byť za chrumkavú. Smiala som sa, možno mala pravdu a možno som len dospela do štádia, keď nedávam prednosť chlapom pred kamarátkami, s ktorými vtedy sedím, aj keď to mám povolené. 

V našej úžasnej partii počúvame všetky na jediné ospravedlnenie a tým ospravedlnením je chlap. V tom sme úplne jednotné. Prajeme si navzájom, vždy sme si priali s výnimkou jednej osoby, čo nás všetkých prekvapilo, ale nemá zmysel sa už k tomu vracať.

Táto udalosť samozrejme prebila všetky ostatné, ktoré sa stali v ten deň. Je to neuveriteľné ako silu dokážem prisúdiť obyčajnému telefonátu. Aj keď ráno bolo u mňa trošku rozpačité, dobrovoľne sa priznávam, aby som sa tu teraz nehrala na hrdinu, nebola som úplne vo svojej koži, o jedenástej som sa však dokázala zmobilizovať a normálne fungovať bez čakania. Nie vždy to tak u mňa bolo. Možno stačilo nastaviť si svoju osobnú hranicu a neprekročiť ju. A ja som si ju nastavila, dala som si deadline, do pondelka.

Cez deň som robila nejaké konzultácie, pri ktorých mi bolo potvrdené, to čo som si dávno myslela. Súviselo to s prácou, súviselo to s kolegyňou kamarátkou a skutočnosťou, že v práci sa nemá veriť nikomu. V práci neexistujú kamarátstva, v práci ide každý za seba, to len moja naivita si dovolila myslieť niečo iné. Kolegyňa kamarátka sa nechtiac preriekla a po troch rokoch mi potvrdila informáciu, ktorú som tušila. Nekomentovala som to. Nerozčúlila som sa. Neurobila som nič, len som odchádzala s myšlienkou, že slabší jedinci ma nevytočia a neklesnem na ich úroveň a terminus technicus kamarátka kolegyňa v skutočnosti neexistuje.

Padla tam aj prvotná informácia o mojom bývalom kolegovi, súčasnom CEO, ktorý ma teraz intenzívne vyhľadáva a prišla som na dôvod prečo. Zasmiala som sa a v duchu som si začala predstavovať scenár, ktorý si pritiahnem. Chce niečo odo mňa. Moja prvotná reakcia v hlave bola, a ty si mi pomohol? Aby vzápätí som si to preformulovala úplne inak a vyšla mi krásna alternatíva, áno jasné kedykoľvek budeš potrebovať, moja hodinová taxa je taká a taká. Presne takto to urobím. Bola som nadchnutá svojím geniálnym nápadom a rýchlo som išla na ďalšie stretnutie.

Ďalšia konzultácia bola so st. Zojou. Je to mimoriadne inšpiratívna osoba a mám ju veľmi rada. Doriešili sme pracovné veci, dohodli si nejaké ďalšie kroky a potešila ma pozitívnou spätnou väzbou na moju prácu. Od nej si to cením možno trošku viac ako od ostatných, lebo v tej oblasti, v ktorej som pracovala, ju považujem za jednotku. A od jednotky pochvala vždy poteší o kúsok viac.

Opýtala sa ma, čo mám nové a povedala jej o včerajšom obede. Povedala, daj mu dva tri týždne. Povedala som dva tri týždne sú veľa, prečo tak veľa? Nepamätám si presne ako odpovedala. Viem, že sme spomenuli slovo trpezlivosť, opatrnosť a následne oddanosť...

Zavolal. Zavolal hneď dvakrát. Zavolal aj po tréningu a Blonde napísala, ide ti karta. 

Mám rovnaký pocit, možno aj preto bolo pre mňa dôležité, aby zavolal. Stretli sme sa tuším pred dvomi alebo tromi rokmi a vtedy nezavolal. Nepamätám si z toho stretnutia veľa, viem, že som určite nebola v dobrej kondícii a akokoľvek sa môžem tváriť, že som, niektoré veci jednoducho neoklamem a ten telefonát možno tak trochu považujem aj ako dôkaz, že som opäť v dobrej kondícii, lebo tak nejako to cítim.

Nie všetko ide podľa mojich predstáv a tá vydrbaná dépeháčka stále nie je zaplatená, ale aj tak mám pocit, že to zvládam neporovnateľne lepšie ako v období, keď som mala z čoho zaplatiť dépehá.

Možno mi naozaj ide karta, ale vydychujem stále opatrne...

Zavolal a má dvoch psov.

A ešte jednu vec tu chcem spomenúť. Asi pred dvomi týždňami ma prepadla neuveriteľna túžba byť so starými virtuálnymi známymi z Pravdy a publikovala som na tam nejaké články, ktoré sú aj tu. Mala som chuť s nimi kecať a vedieť ako sa majú a možno som im chcela aj tak nejako virtuálne poďakovať za obdobie, v ktorom mi robili spoločnosť a vždy, keď bolo treba ma podporili. Možno, niektorí z nich zablúdili aj na tieto stránky a možno teraz čítajú a mám pre nich len jedno slovo, ďakujem.

Ďakujem, že ste sa mi stali...

p.s. všade je veľa snehu a ja dostávam chuť na nejakú vianočnú pesničku a tá najkrajšia je táto :D