Deň šesťdesiaty šiesty

Dve šestky. Dve diabolské šestky. Dve mrzuté šestky. Dve šestky. Deň šesťdesiaty šiesty začal veľmi fajnovo. Po letargickom piatku ma zachvátila potreba byť užitočná. Vždy keď chcem byť užitočná vyváram, vypekám, robím veci, ktoré sú viditeľné. 

Listovala som si v mojom novom kuchárskom úlovku Nigella express a rozhodla sa piecť nepečený cheesecake, plus urobiť si nejakú prípravu na Vianoce a dokúpiť potraviny, ktoré nie sú súčasťou bežnej kuchyne a tak som si ráno listovala a vypisovala dlhý zoznam, aby som pred deviatou stepovala pre Mark and Spencer s cieľom vyrabovať tam potraviny. Mám rada tie potraviny, veci, ktoré nekúpim nikde inde, kúpim práve tu, ale nie včera. Zlatý sirup, ktorý tam majú stále nemali, rovnako ako vanilkový extrakt a bolo po cheesecaku. 

Dobrovoľne sa priznávam, trochu ma to rozladilo, ale išla som sa udobriť do vedľajšieho oddelenia a mala som obsedantnú potrebu dokúpiť nejaké posledné darčeky. Také maličkosti, nič veľké. Tieto už druhé Vianoce sú predovšetkým o maličkostiach a nie o veciach, ktoré si moja rodina nemôže dovoliť, a ktorými som ich vždy zvykla ohurovať. Nákup drobností je oveľa náročnejší, potrebuje nápad. Tie ešte vypľúvať zvládam, ale následné zháňanie mi už nerobí tak dobre. Možno to súvisí s prepočítavaním dostupných prostriedkov. 

Raňajkovali sme o pol jedenástej fajnové čerstvé šišky z M&S. Ratolesť ma privítala so slovami tešila som sa síce na pečeňový syr a čerstvé rožky, ale toto je moc fajnové, ale dnes len výnimočne. Pri nakupovaní rozmýšľam oveľa viac ako v minulosti a niektoré veci obmedzujeme a doprajeme si raz za čas, presne ako kedysi moja mamina. Nikdy sme nemali veľa peňazí, ale aj z toho mála nám vždy dokázala dopriať nejaké drobnosti, pokojne by som ich mohla nazvať exkluzívne dobroty ako napríklad nugetu v tom čase.

Volala som s ňou viackrát v sobotné ráno, overovala si detské veľkosti detí, ktoré sa náhodu vyskytli v našej rodine. Obe majú šesť rokov a v zásade o nich neviem nič, len že sú. Občas si pozriem fotky ako vyzerajú a asi ich stretnem na Vianoce. Trošku si tú svoju rodinu zanedbávam aj mamine volám zriedka, asi by som mala častejšie. Napadlo mi to aj včera, keď som jej volala a dohodli sme sa, že prídu budúcu sobotu. Teším sa na to. Sme veľmi veselá rodina. Mohla by som to opraviť na veselá a hlučná rodina. Páčia sa mi naše stereotypy, ktoré sú roky nemenné a preto asi majú to svoje čaro.

Zachvátila ma potreba baliť darčeky, ktoré už mám nakúpené a istým spôsobom som ich potrebovala ochrániť pred ratolesťou. Takto môžem mať naukladané zabalené škatule v skrini, ktorých sa nikto nedotkne. Vyzerá to krásne. Vybrala som zlato-biely papier a bielo zlatý papier, ktorý som kombinovala, ďalším zamestnaním, ktorým by som sa uživila, by bolo balenie darčekov. Okrem profesionálnej babysitterky, ktorú som robila poobede.

Kamarátka pripravovala Mikuláša pre ostatné kamarátky s deťmi a aby si to aj rodičia užili, potrebovala niekoho pre deti. Voľba padla na mňa. Od nej to považujem za veľký prejav dôvery, lebo je to osoba, ktorá svoju malú ratolesť odmietla dať niekomu, čo len podržať, nie to sa ešte postarať a prvá osoba, ktorá sa mohla aj podržať okrem jej matky, som bola ja.  

Prišlo tam asi desať párov, na prvý pohľad šťastných párov a desať rozkošných detí. Detský kútik s absolútne nevhodnými hračkami som ovládla ja a bolo mi tam dobre. Počet detí na konci sedel a nikto sa nezranil, dva svište  pri mojom odchode plakali a mňa zachvátil taký nejaký smútok. 

Nerozptýlil ma ani telefonát s Pôžitkárom, po ktorom som v minulosti bažila. Ani telefonát s P, ktorý chce tak strašne, že sa stráca. Kráčala som si večernou Bratislavou po uliciach, ktoré som dôverne poznala so Severanom a v hlave som mala len jedinú myšlienku. Keby sa všetko neposralo, už som mohla mať dieťa vo veku tých, o ktoré som sa dnes starala. V našom pláne bolo aj dieťa, neprišla som s tým ja. Prišiel s tým on a plán bol dať mu ho na štyridsiatku a od tej prešli už dva roky. 

Sadla som si do čokoládky, chvíľu spomínala na Severana, na prechádzky, na naše Vianoce a zavolala Sharon. Povedala niečo ako pýtala som sa polovičky ako to tí slobodní chlapi majú a povedal, že slobodný chlap, ktorý chce dieťa, si ako matku svojho dieťaťa zvolí niekoho okolo tridsiatky, ak prejaví záujem o niekoho so záväzkom v mojom veku, chce si akurát zasúložiť, alebo netúži mať vlastné deti.

 

Povedala len niečo, čo som si vždy myslela a istým spôsobom som mala pre to pochopenie. Preto som vždy kričala, chcem nejakého rozvedeného, ideálne s jedným záväzkom. Niekoho, kto už má tú skúsenosť a vie čo určite nechce alebo naopak chce. Samozrejme, že existujú výnimky, na druhej strane nalejme si čistého vína, vek je k ženám neúprosný a moje jediné šťastie je, že už mám ratolesť, lebo mať tento vek a nemať nič, by bolo pre mňa peklo.

Zavolala som Joe. Zrušil ma a nezavolal späť. Na optimizme mi to nepridalo. Kategória slobodný a vek 41, tiež nie je úplne v poriadku.

Večer som bola v kine s Blonde. Film Mesto bol o ničom. Potrebovala by som vidieť nejaký dobrý film, potrebovala by som nejaký fajnový únik. 

Dnes si uniknem na Kačín a pokúsim sa nebyť nostalgická a urobím vianočnú výzdobu a upracem si skriňu, možno sa mi pri tom upracú myšlienky...