Deň sedemdesiaty siedmy

Cítim sa zle. Prežrato. Neuspokojene. Mrzuto. Otravne. Unavene. Asi som na seba tak trochu dosť nahnevaná. Nič som neurobila. Upadla som do nejakého divného stavu. Dopoludnia to bolo ešte OK. Odcvičené, odoslané maily, navarený obed, nakúpené potraviny a potom zrušené stretnutie a mňa objal útlm. Totálny útlm. Dúfam, že to nesúvisí s nejakými debilnými esemeskami, ktoré som priebežne dostávala, to by som bola na tom fakt zle. Nesúvisí. 

Chýba mi nejaký dočasný zdroj energie, mám pocit, že tá moja sa tieto dni nejako minula a nie som schopná sa sama nabiť. Prechádzam si telefónnym zoznamom a rozmýšľam komu by som zavolala. Všetci sú zaneprázdnení, všetci majú program a je mi z toho nejako prázdno. Naveľa napíšem Šalenému a napíšem aj Joe. Nikto neodpovedá, a keď stláčam odoslať, moja intuícia mi hovorí prečo to robíš, veď je to zbytočné. Prechádzam nejaké ďalšie mená, ale už radšej nikomu nepíšem, nikomu nevolám. Bojím sa, že by dnes neprišla odpoveď. 

V hlave sa mi vybaví Matej, starý kamarát, ktorého som stretla v nedeľu, bol so svojou tehotnou priateľkou a mňa napadlo, že som mohla byť na jej mieste. Avšak v tom čase som niečo riešila a tak som sa nechala Matejovi porúčať. Uvedomila som si, že nonstop niečo riešim. Niečo analyzujem a hľadám nejaké odpovede.

Dokonca aj v noci. Chytila som telefón do ruky a v tom momente prišla správa od DB. Napísala som mu to, že som práve prebehlo momentálne mentálne prepojenie, lebo som držala telefón v ruke. Opýtal sa prečo som ho držala a ja namiesto vtipnej odpovede, som sa pustila do logického vysvetľovania svojho zámeru napísať správu, ale aj o pochybnostiach a rozhodnutí žiadnu neposlať. Sliepka. Vlastne nie, tá by nič nevysvetľovala, to iba krava ako ja. DB to krásne zaobalil a napísal, miláčik, ty všetko tak strašne riešiš, veď ja som sa potešil. A ten puk mal úplnú pravdu. Veci, na ktorých mi záleží príliš riešim a to mi uberá z ľahkosti, ktorou bežne disponujem. Vypnúť tak hlavu na malú chvíľu. Hm.

Volala práve Sharon a hneď sa cítim nejako lepšie. Dokonca aj správa od Šaleného a Joe prišla. A ozvali sa aj iní a samozrejme všetci naraz.  Ako keby sa pohli ľady tohto zamrznutého dňa. Musím si to prestať komplikovať hlúposťami, prudkými, nezmyselnými úvahami, musím si brať príklad od Joe v zmysle hesla „little more action, little less conversation“. Celkom to dnes trafil. 

Sharon mi urobila náladu a zrazu veci, ktoré som napísala sa mi zdajú tak krásne nezmyselné, aj keď viem, že sa k nim občas vrátim.

Stratila som nejako niť a o Charlote sa mi dnes ani nechce písať. Vlastne to iba zostručním. Volali sme spolu a zase spustila tú svoju pesničku, stopla som ju, a keď sa nevedela vymáčknuť, čo jej vlastne bolo z čoho robí také halo, prešla som do protiútoku, po ktorom by mi človek absolvujúci potrat okamžite položil telefón a nevedel by mi prísť na meno a ona to neurobila, ona stále dokola točila tú istú pesničku. Stále dosť energie na robenie zákerností, ktoré boli neskôr...

Som na seba nahnevaná, idem sa rýchlo odlíčiť a šup do postele. DB pošlem správu na dobrú noc a tento krát nebudem čakať odpoveď.

No dobre, tak to aspoň skúsim.

Kým som uložila tento text prišla. Aké ľahké.

Inak ten text po opätovnom prečítaní je úplne o ničom, ale aj také texty alebo dni asi musia byť...