Deň sedemdesiaty deviaty

Fungovať od druhej hodiny rannej a ešte večer zabávať klienta je ozajstná výzva, pri ktorej nie je čas na lamentovanie. Nerozumiem síce ako, ale zvládla som to. Domov som prišla o jednej a bola som pri vedomí. Večer bol zakončení komplimentom ako úžasne, áno doslovne bolo použité slovo úžasne, vyzerám v čapici, ako vystrihnutá zo seriálu Hercule Poirot, ktorého sme nechtiac spomenuli pri opisovaní našich rituálov. Bola som šokovaná. Počuť kompliment od niekoho, komu robí reálne problém pochváliť svojich zamestnancov a jeho momentálny postoj k ženám je, nemám chuť, je proste veľká vec. Rovnako ako následne obzeranie si ma v taxíku. Chvíľkami som sa cítila nesvoja a nevedela som, čo mám robiť a vtedy vždy šaškujem. 

Inak to bol fajn večer, stretli sme sa v Kolkovni, kam som prišla s dvomi veľkými vrecami plnými darčekmi, ktoré som nakúpila hodinu pred stretnutím. Rozhodla som sa spojiť príjemné s užitočným a mala som nejakú chuť zrovna v piatok večer dokupovať posledné veci, pri dnešnej revízii som zistila, že mi nesedia počty. 

Nemám rada nákupné centrá, ale včera som si to nejako vychutnala, možno preto, že som sa rozhodovala veľmi rýchlo a nachádzala som veci, ktoré som chcela nájsť, počúvala som svoju intuíciu a fakt mi išla karta. Nie len tá kreditná. V úvode ma potešili predvianočné zľavy. Milujem zľavy a vždy, keď je priestor na zjednanie ceny, idem do toho. 

Paradoxne tento rok, najväčší problém s nákupom vhodných darčekov, boli nákupy pre deti, ktoré sa ocitli v našej rodine, sú dve a sú v predškolskom veku. Pri dievčati som si myslela, že to bude jednoduché, veď mám tréning, ale pravdou je, že nebolo. Vyberať darček pre niekoho, koho vlastne nepoznám, je peklo. Darčeky majú byť osobné, teda aspoň ja sa tam snažím vložiť niečo osobného a nezvyknem kupovať darček, len preto aby bolo niečo kúpené. 

Zastavila som sa opakovane pri kostýmoch na karneval. Ochkala som nad nimi už minule a v duchu si hovorila, za mojich čias takéto krásne veci neboli, vtedy ma zastavila pochybnosť nad praktickosťou takéhoto kostýmu, ale včera som si povedala, že asi tu nie som dnes náhodou, asi ten pocit, ktorý mám pri tom kostýme je ten správny a dobré tety nemusia byť vždy praktické. Išla som do toho. Predstavila som si malú predškoláčku, ktorú som stretla minulý týždeň a vybrala kostým Snehulienky, také tie klasické žlté šaty s červenou mašľou. 

S chlapcom v tom istom veku to bolo horšie. Chlapca poznám len z fotky. Snažila som sa rozpamätať na zvyky svojho brata. Bol vždy extrémne hravý a rád skladal. Prechádzala som Dráčikom a bola som stratená, tých vecí je tam tak veľmi veľa, že som fakt nevedela. Začala som si všímať deti v tom veku, cupitala za nimi, natŕčala uši a sledovala nad čím hovoria wow. Chvíľkami som si pripadala ako úchyláčka. Naveľa som vybrala nejaké Ferrari na diaľkové a dúfala, že také ešte nemá, aby som sa pri pokladni zvrtla, zbadala nejaký ruksak a vrátila sa do regálov. Tam som konečne objavila, to čo som mala pôvodne v pláne farbičky, peračník, ruksak a iné praktické hlúposti pre predškoláka. Všetko malo obrázky nejakých áut a pri čakaní v rade som sa dozvedela, že som vlastne kúpila McQueena, že na tomto frčia všetci chlapci. Moja matka síce spomínala nejakého McQueena, ale pravdou je, že som nemala o ňom ani obraz ani zvuk. Jediný, ktorý sa mi vybavil bol Steve, ale tam som súvislosť medzi malým chlapcom a starým chlapom veľmi nevidela.

Takže mám vlastne nakúpené a v zásade v tejto chvíli už aj pobalené. Chýbajú len ručne robené náušnice pre moje sliepky, včera tam stánok už nebol, možno dnes. Rozmýšľala som aké farby vyberiem, aké sa každej hodia. Zdena je žltá, tam je to jednoznačné, Blonde by mohla byť tyrkysová, ale zvolím niečo do fialova, Sharon jarná zelená a ja, hm, ja vyberiem pocitovo, ale prvá farba mi napadne staroružová. A ešte samozrejme moja ratolesť, ale tá ešte nie je farebne vyhranená. Hm, fakt neviem napísať, respektíve vybrať pre ňu len jednu farbu, od mala bola vždy zaťažená na klasickú Barbie farbu a všetko ružové a blyšťavé bolo to správne, ale v oblečení nič takého nemá. Tak vlastne neviem. Hm.

Trochu mám v hlave DB, aj keď sa tvárim, že nie. Bol nejaký divný včera ako keby som rozprávala s cudzou osobou. Nerozumiem takýmto nepochopiteľným zmenám nálad. Náladovosť je typická pre ženy, ale v poslednej dobe stretávam takýchto mužov. Andrej mi povedal, že proste aj chlapi majú svoje dni, svoj splín, tak sa tvárim, že má asi svoj splín, aj keď som mala tendenciu hľadať chybu v sebe, či som niečo trefné nepovedala. Tejto úchylky by som sa mala zbaviť, neprenášať zodpovednosť za správanie druhých na seba. Sebareflexiu určite treba, ale všetko s mierou. Tu to ešte nemám pod kontrolou a príliš si to pripúšťam, namiesto toho aby som to vypúšťala z hlavy okamžite. Vyvádzajú ma nepochopené zmeny v správaní, to je jednoducho fakt.

Včera sa udiala ešte jedna vec. Telefonické interview s Írskom. Telefonické interviá sú najťažšie, presvedčiť niekoho len svojim hlasom bez možnosti pozerania sa mu do očí, je výzva. Vyriešila som to po svojom. Dotyčnú osobu som si vyhľadala na nete, pozerala som sa na fotku a odhadovala reakcie podľa fotky. Nemám rada, keď niekto odo mňa očakáva poučky z kníh. Vážne nie a niektorí špecialisti sú naozaj na toto špecialisti. Vždy hovorím príklady takým tým lopatistickým spôsobom. Celkom to zaberá a asi aj včera to zabralo. Podvečer som mala telefonát a dostala som informáciu, že ma budú kontaktovať budúci týždeň ohľadne ďalšieho kola. Ani neviem, či som sa potešila. Skôr som si sama pre seba povedala, fajn, si v dobrej kondícii. Opäť v dobrej kondícii. 

Tak nejako sa cítim.

V dobrej kondícii, so zabalenými darčekmi, s rozčítanou knižkou a so svojim jasným plánom...

Teším sa na Vianoce.