Deň sedemdesiaty piaty

Ani neviem čo napísať. Či sa mám venovať včerajšiemu divnému telefonátu so Charlotou, alebo môjmu rande, prípadne rozvádzať myšlienky o prvých dojmoch a mýliacich sa pojmoch. 

Čítam si esemesky zo včerajšieho večera. DB napísal túžim po tebe. Napísala som mu, že to tak nie je, že túži po sexe so mnou, ale nie po mne. Odpovedal, že sexu môže mať koľko chce, takže tým to určite nie je. Skôr sa bojí on, tým aká som, chladná na jednej strane a roztomilá a romantická na druhej. Dotklo sa ma to. Je to hlúposť, ale dotklo sa ma to. Rovnako ako jeho hnusné správanie počas večere, keď skúšal kde sú moje hranice a ja som v určitom momente sa chcela dvihnúť a odísť, lebo moja hlava hovorila, tak toto ja ozaj nepotrebujem, čo si ten sopliak myslí, ďalší, ktorý mi tu ide dávať lekcie zo života a súdiť bez toho, aby ma poznal. Potom som si povedala, prestaň nebudeš za piškótu, ustojíš to.

Zostala som. Neútočila som, vytrvalo som sa mu pozerala do očí a hrala takú tú očnú hru, pri ktorej som mu dala chvíľkové pocity víťazstva, keď som uhla pohľadom, nie preto, že by som nevydržala, ale preto, aby si to na pár sekúnd užil, zatiaľ čo ja si to budem užívať minúty. Na konci večera nevedel kde je sever, nevedel čítať, nevedel na čom je. 

Na druhej strane nevedela som to ani ja. Nedal mi najavo žiadny náznak otvorenej sympatie, celý čas tam bola taká ta hlúpa bojovnosť a skúmanie protivníka. Miestami to tam pekne iskrilo. Presne taký pocit som mala. A čo je horšie, sama som sa toho dobrovoľne zúčastnila. 

Mala som chuť vyhrať a neviem prečo. Asi pracovalo moje zranené ego. Asi som chcela mať pocit žiadanosti, alebo ma len nevedomky vrátil do minulosti, keď pospomínal rôznych ľudí, ktorých poznám ja aj Severan a celý čas som čakala, kedy spomenie aj jeho meno. 

Divný večer. Z reproduktorov sa na mňa valila stará hudba, ktorá podporovala uviaznutie v minulosti a ja bez toho, že by som o to stála, som si ju v hlave premietala. 

Opýtal sa ma, či mi je to ľúto, či mi je ľúto, že ten vzťah skončil. Povedala som nie, ale pravdou je, že v momente, keď som to vyslovila, v mojej hlave bolo áno, bolo mi ľúto za všetkými tými pocitmi, ktoré som s ním zdieľala, a ktoré teraz s nikým nezdieľam a moja hlava začala podvedome vyhodnocovať, či by som ich mohla zdieľať s DB.

Mám v hlave zmätok. Rozmýšľam, či má vôbec zmysel sa stretávať s novými ľuďmi. Chvíľkami pochybujem nad svojimi vlastnými teóriami o networkingu. Na druhej strane viem, že sedením doma na zadku, nikoho nestretnem, ale pravdou je, že sa cítim nejako divne po včerajšku. 

To čo mi prišlo ako dobrá zábava, ma prestáva baviť a začínam sa pýtať aký to má vlastne význam.

(takýto a podobný repertoár išiel včera, Severan, chladná...)