Deň sedemdesiaty ôsmy

Sú dve hodiny ráno. Pripadám si prudko vyspatá. Šesť hodín spánku je asi môj štandard. Štvrtok bol zničujúci, ale takým tým príjemným spôsobom. Vstala som o pol piatej, aby som už o ôsmej pobehovala po Hornbachu a kupovala háčiky a žiarovky. Začínam rozumieť Zuzkinej úchylke navštevovať tento priestor tak často. Je plný chlapov. Žena široko ďaleko nikde, výnimkou sú spomalené predavačky za pokladňou. Celkom príjemný začiatok dňa.

Chvíľu som uvažovala nad vianočným stromčekom, či ho naozaj mám kúpiť už tento týždeň, alebo ako som zvyknutá deň dva pred Vianocami. Podľahla som trošku panike, ktorú spôsobili správy, že stromčeky nie sú. A pritom všade kam som sa pozrela boli. Urobím to v pondelok. Musím zohnať nejakého chlapa. Stromčeky sa vždy kupujú s chlapom, ktorý mi ich bude držať a vymieňať na požiadanie, pokiaľ nevyberiem ten správny. Každý rok to tak je a každý rok ho kupujem s iným. Tento rok sa vrátim k jednému,  s ktorým som ho už kupovala pred dvomi rokmi. Bude to Andrej, starý kamarát a klient zároveň. 

Dnes ideme spolu na večeru, alebo sa opiť by bolo pravdivejšie. Obávam sa, že očakáva zábavnú spoločnosť, ktorá vydrží jeho vražedné tempo a obávam sa, že vôbec nemám chuť na alkohol, obávam sa, že budem pôsobiť v roli psychoterapeuta a budeme filozofovať nad nekonečnosťou chrústa. Mal by si nájsť babu. Je mimoriadne šikovný, ale dostal sa do štádia, keď vlastne na žiadnu babu nemá chuť. Je to pre neho skôr príťažou ako príjemnou záležitosťou. V tomto je unikát, i keď, keď sa nad tým tak zamyslím, takýchto chlapov je v mojom okolí trošku viac. Všetci majú spoločný menovateľ slobodný, bez záväzkov, pohltený prácou, vek 38, 40, 41 a s obmedzeným záujmom o sex, aj keď deklarujú niečo úplne iné. Zvláštne.

Hm. Andrej mal tuším nejakú dvojročnú aféru, ktorá nedopadla dobre a odvtedy je uviaznutý v minulosti, a tí ostatní to majú tak nejako podobne, sú to vlastne také výnimky, u ktorých neplatí pravidlo rýchleho otrasenia sa. Možno je to tým, že sú všetci slobodní a reálny vzťah, kde by s niekým dlhodobo žili vlastne nemajú za sebou a sú ochudobnení o túto skúsenosť. Možno aj preto sú na vzťahy vhodnejší už rozvedení jedinci, ideálni po jednom prechodenom vzťahu. Byť prvá po rozchode je vždy tak trochu rola utešitelky. Vyhýbam sa jej ako čert krížu.

Pípla esemeska. Ktorý idiot mi píše o pol tretej ráno? Šalený, ďalší stratený prípad, ktorý na rozdiel od predchádzajúcich si kompenzuje svoju nespokojnosť preťahovaním všetkého čomu príde do cesty. Jedno sa mu, ale uprieť nedá, robí to prvotriedne, aj keď občas pôsobí v živote stratene. Na prvý pohľad však nie. Na prvý pohľad je to prvotriedny playboy. Prvotriedny stratený playboy. Hm. Dobrý genetický materiál.

Divné indivídua sú v tom mojom okolí. Vážne divné s odstupom času a tie, ktoré sa mi zdali divné na začiatku sa ukázali ako normálne, upratané, nekomplikované aj keď možno neohrabané na začiatku. Nejako si to blbo vyberám, menej komplikovane Vesper, chce to menej komplikovaný prístup a hlavne žiadne prudké zamýšľania. Muž, ktorý má záujem, vždy koná. Stačí si to pamätať.

Ráno mi písal DB. Napísal, samozrejme, že túžim po sexe s tebou, nikdy som nepovedal opak, ale netúžim len po sexe s tebou... Keď som si ju prečítala, napadlo mi, wow, to znie dobre a tešila som sa presne do momentu, pokiaľ som začala rozmýšľať a pýtať sa na ozajstný význam tejto krátkej správy, klásť si zbytočné otázky, čo keď to znamená, že som jedna z mnohých. Toto je názorná ukážka, ako debilne uvažujem. Ako vlastne v mene toho, aby som sa chránila, si nepripúšťam, že by to mohlo byť inak, že by to mohlo byť tak ako je to napísane, so svojim prvotným významom, prvotným pozitívnym významom. Vážne je čas sa nad sebou zamyslieť, alebo nemyslieť vôbec, to by mohla byť tiež cesta.

O deviatej som už fungovala u klienta. Domov som prišla o pol ôsmej. O siedmej večer som absolvovala preventívnu prehliadku u gynekológa, ktorú neznášam a ktorej som sa dlhé roky vyhýbala. Začala som to brať relatívne pravidelne posledné štyri roky. Teraz som tam bola po dvoch, a keď som tam išla, chcela som počuť takú tu obligátnu vetu, všetko v poriadku, maternica prekrvená, môžete rodiť koľko len chcete. Takto nejako mi to povedala naposledy, keď som o tú informáciu ani nestála. Povedala mi to aj teraz a teraz som sa pri tom usmievala, vtedy som na tým mávla rukou. 

Včera to tam bolo zvláštne. Svojím spôsobom som sa tam tešila. Tešila som sa na také to odborné potvrdenie, že všetko je v poriadku a prežila som aj nemotorné vylezenie na stôl, ktoré mi vždy prišlo veľmi ponižujúce.

Po príchode som sa hodila do pyžama a zastihla ma nekonečná únava, ležala som v posteli a hovorila si, ešte nemôžeš spať, čo budeš robiť v noci, vydrž aspoň do desiatej. Nevydržala som, zaspala som pred ôsmou s knižkou na nose, aby som sa o druhej hodine zobudila prudko vyspatá a o pol štvrtej ráno písala tieto riadky. Mala by som spať, ale vôbec sa mi nechce, čo budem robiť cez deň?

Včera sa stala vlastne ešte jedna vec, uvedomila som si, prečo som sa tak strašne obžrala v stredu. Jedla piate cez deviate, francúzske zemiaky s domácou klobásou prekladala čokoládami, hneď tromi a do toho strihla arašidy v mede na striedačku so slanými chipsami. Dávno som to neurobila. Vlastne si ani neviem spomenúť, kedy to bolo naposledy, že som mala takú strašnú potrebu ukludniť sa jedlom a dobiť si baterky týmto deštruktívnym spôsobom. Volá sa to Charlota a moje dobrovoľné zainteresovanie, ktoré mi vlastne škodí. 

Treba sa vedieť počúvať. Počúvať svoje telo...