Správou dňa bolo určite moje obedňajšie stretnutie s novým potencionálnym klientom, ktoré trvalo pätnásť minút a po ktorom som nadobudla pocit, že sme sa dohodli. Jediné čo treba doladiť je cena. Ak všetko vyjde, budem zachránená v januári, aj so zaplatenou DPH aj účtovníčkou za rok, aj právničkou, plus samozrejme štandardné výdaje ako moja geniálna hypotéka. A čo viac, ak to vyjde, na účet po ukončení upratovania, pribudne malý paušálik, ktorý by mohol pokryť leasing auta. Hm, vôbec nie zlé predstavy. Alebo len viac šťastia ako rozumu.
Euforicky som odchádzala na obed s Gergeou a neodolala návšteve obchodu, kde som si namiesto trička z výpredaja, strihla tričko z novej kolekcie a urobila malú radosť, ktorú som asi nemala, ale v ten moment som to tak cítila. Tú radosť som si mala urobiť, ale formu som mohla zvoliť inú, že by lacnejšiu? Vlastne ani nie, prinútilo ma to rozmýšľať ako sa dostať opäť do hry, pre zmenu ten nakupovacej, kde nebudem prešľapovať nad jedným kúskom a dumať, či si to môžem dovoliť a ako veľmi to ohrozí môj mesačný rozpočet.
Večer som strávila so sliepkami. Začali sme v hostinci a potom to brali rad radom, aby sme si na konci samé pre seba povedali, že toto je už fakt zlé a človek fakt nemá kam ísť, že zlyhali všetky miesta. Zdena sa nás opýtala, či máme doma skrine upratané, lebo že ako máš upratané skrine, taký je tvoj život. Samozrejme najväčší poriadok avizovala Blonde a ja som sa pri tom potmehútsky usmievala, ja som nahlásila upratané skrine a našla som tam súvis s prácou a bordel v papieroch, čo som pripísala bordelu s DB. Zdena má neporiadok všade, tak si dala záväzok, že dnes večer upratuje, rovnako ako aj ja. Ideme si upratovať naše životy.
Blonde potichu žiarila a intenzívne esemeskovala a ďalšou správou dňa bolo určite jej rande. Volala mi ráno a referovala. Ja ani neviem kto mal väčšiu radosť, či ona alebo ja. Na konci tej radosti, vyslovila obavu, že je to až príliš všetko dobré, že to ani nemôže byť pravda. Povedala som jej, teš sa ako sa len dá a užívaj prítomnosti, nič iné nie je podstatné. Napadlo mi, že sa zabúdame tešiť z pekných nečakaných vecí, že sa ich tak trochu bojíme, a že je to svojim spôsobom choré. Báť sa pekných vecí a nechať sa prevalcovať našimi obavami. Aj ja to občas robím, bojím sa, že to zakríknem. Blonde randí a ja jej to veľmi prajem. Pozitívne príklady potrebujeme.
O jednej som prišla domov a dostala sa do stavu totálnej únavy, ktorá nedovoľovala zaspať. Chytila ma asi aj mierna nostalgia, alebo čo. Taká potreba nebyť sám. Taká potreba objatia. Takého obyčajného objatia a napísala som DB o svojej potrebe. Písali sme si asi hodinu a bolo to fajn, aj keď v hlave sa mi objavilo zopár nových otáznikov. Respektíve, oni tam už boli, len sa trošku zvýraznili.
K DB som zabudla napísať, že od momentu, keď som Blonde povedala, že kašlem na neho, sa ozýva a je aktívny. Klasický systém push and pull. Občas tým chlapom fakt nerozumiem a tak trochu som zhrozená, keď musím hrať tú debilnú hru na záhadnú a lovnú a môj záujem tak trochu aj opadá.
Doma som ešte našla oneskorený vianočný darček. Usúdila som, že Ježiško potreboval peniaze na zarámovanie fotiek. Ježiško ich dostal od iného Ježiška a tak môj posledný darček, ten najsamlepší ako bolo avizované v liste, prišiel po Vianociach. Povyberané fotky z našich albumov s ratolesťou nalepené do jedného obrazu.
Ja mám fakt šťastie. Občas si to nezaškodí pripomínať.
Teraz sa na ne pozerám a usmievam sa, asi si ich nechám v spálni, aj keď sa mi to sem vôbec nehodí, ale keď vstanem, budem mať vždy dobrú náladu.
Presne takú akú dnes.
Treba sa tešiť z maličkostí a čím viac tým lepšie. Tak sa teším.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára