Deň osemdesiaty ôsmy

Som krava. Úplne totálna krava, ktorá dokáže hodiny stráviť uvažovaním nad nesmrteľnosťou chrústa, alebo nad jednoduchou otázkou prečo sa neozval, lebo presne to som včera robila. Ani nie tak dilemou prečo nezavolal, ale čo to vlastne znamená, že nezavolal. Nechcela som veriť tomu, že by mi nezavolal, nechcela som pripustiť, že je to len muž, ktorý veci nerieši, ale od nich uteká. Nechcela som veriť tomu, že človek, ktorý mi dal slovo, by mi takéto niečo urobil. Nechcela som pripustiť, že by som sa mýlila a vlastne to ešte stále nechcem. 

A tak som písala esemesky a následne sa pýtala sama seba a k čomu je to dobré, bude lepšie čakať na správu a pripustiť dvojité odmietnutie, alebo živiť v sebe nádej, že má asi dôvod a ozve sa teraz. Písala som a mazala. V mojom telefóne sa ocitlo asi dvadsať konceptov, ktoré sa líšili od seba  minimálne.

Presne toto som včera robila. 

Prišla som na zaujímavú vec, krízový čas je u mňa poobede okolo jednej druhej, vtedy si začnem pripadať ako stratená bludička, dovtedy som fungovala priam ukážkovo. Upratovala, cvičila, čítala, proste robila bežné veci, pri ktorých som nemyslela na debility. Potom som sa ocitla v posteli a začala maratón dumania namiesto toho, aby som išla von. 

Samozrejme som sa objavila na Pokeci. Vždy sa tam objavím v takomto rozpoložení a asi nejako trápne dúfam, že ma tam niekto zachráni písaným kalerábov. Samozrejme, že nezachráni, len tam zabíjam zbytočne čas. Má to však aj svoje pozitíva, intervaly medzi tvorbou nepoužitých konceptov sa rapídne znížili a malo to aj ďalšiu svetlú stránku, našla som si množstvo vianočných prianí od ľudí, ktorí by mi zniesli modré z neba, len aby ma mohli stretnúť. To sú tie paradoxy živote. Tie debilné posuny o jedného. Tie dočasné náplasti na zranené ego.

O šiestej som sa spamätala a išla von čistiť hlavu, bola zima a prestala som myslieť. Zastavila som sa v obľúbenej kaviarni, ktorá je zároveň tak trochu bar a stretla Mikaela. Kecali sme chvíľu spolu a potom som mu povedala fajn, budem tam a tam o siedmej. Prišiel. Celý natešený prišiel a ja som mu robila príjemnú spoločnosť. Teda aspoň myslím. V poslednej dobe mám dosť mizerný úsudok.

Domov som prišla o jedenástej. Už ani neviem, o čom som sa s ním bavila, ale viem, že keď budem kupovať nové auto, dostanem brutálnu zľavu. Vlastne robím taký barter, ja im dám nádej, že sa vo virtuálnom matrixe dá nájsť niekto mimoriadne zaujímavý, i keď v mojom prípade je to občas diskutabilné, a oni mi dajú zľavu, opravia počítač, vybavia čo potrebujem a tak. Mikael mi navyše pošle pozvánky na golfové turnaje, to aký dobrý zásah bol... 

Nechcelo sa mi spať, zapla som počítač a odchytila ma Blonde, ktorá sa mi včera priznala, že pod mojim vplyvom sa prihlásila na Pokec. Pobavila ma. Blonde zarytý odporca virtuálneho matrixu a presvedčenia, že jedného dňa príde ten princ na bielom koni, zobrala svoj osud do svojich rúk a vrhla sa do objavovania nových možností. Smiala som sa a tešila, že zmenila názor, že pripustila myšlienku, že šťastie praje pripraveným a nemôžem niekoho stretnúť, keď niečo preto neurobím. 

Netvrdím, že net je cesta, tvrdím, že je to len jedna z mnohých možností.

Rozprávala mi svoje postrehy a z jej rozprávania som mala pocit, že to vôbec nie je zlé, že sú tam aj zaujímaví ľudia, ktorí rovnako ako ona alebo ja, si občas pripadajú stratene. 

Keď som zaspávala, sama pre seba som si opakovala slová Michelle „myslíš, že neverím na lásku, ale ja verím na lásku, možno príde zajtra, možno o desať rokov, ale šťastie si musí ženská zariadiť sama, to mi ver...“  

Dnes idem do sauny a ty DB, hm, chceš, nechceš, nechaj tak!

Btw prišla som na zaujímavú vec, keď som v takomto rozpoložení, tie písmená zo mňa len tak idú, keď mi je dobre, ide to o hodne pomalšie, tak teda neviem, čo je vlastne lepšie... :D