utorok 30. augusta 2011

4



Kedysi som mala rýchlosť a chýbala mi vytrvalosť, dnes mám vytrvalosť a chýba mi rýchlosť. Rozmýšľam, čo potrebujem k želanému balansu? 

Silu.

A potom? Potom sa uvidí...

pondelok 29. augusta 2011

5



Ležím a pozerám na modrú oblohu pokrytú bielymi čiarami. Na lícach cítim príjemný vánok a v hlave mi doznievajú posledné vnemy dočítanej knižky. Príjemná jednohubka, ktorú neviem presne zaradiť, o ktorej viem komu ju odporučím, ale netuším, čo by som o nej mala napísať teraz. Asi len obyčajné páči sa mi, páčia sa mi opisy toho, čo sa deje v hlavách hrdinov, to je presne to, čo mám rada. Prenikanie do hlavy druhých. Páči sa mi dokonalé popisovanie chutí, ktoré si už počas čítania dokážem predstaviť a precítiť. 

V súvislosti s tým mi napadne, že v poslednej dobe všetky knižky od francúzskych autorov, ktoré som čítala, sú obohatené dokonalými popismi pôžitku z jedla, alebo konkrétnymi receptami, ktoré ma nútia experimentovať, alebo si zaspomínať na chute z minulosti, tak ako to bolo dnes. Dnes to boli ustrice, ktoré som prvýkrát jedla v starej La Provence v Malej Štupartskej v Prahe. Dokonca sa mi vybavuje stôl, za ktorým sme sedeli. Prišli sme tam a pred vchodom bola tabuľa oznamujúca ponuku čerstvých Bretónskych ustríc. Martin povedal niečo ako tie sú najlepšie a objednal tucet, aby následne doobjednal ďalší. Pamätám si ten nevábny obraz, ktorý sa mi predostieral na kockovanom obruse, veľká misa ustríc na ľade pokvapkaná olejom a šalotkou. Neuveriteľne živý obraz.

Rozmýšľam, či si dokážem spomenúť na chuť. Oko nadšené nebolo, o špecifickej vôni sa hovoriť tiež nedalo, cítila som ľad, citrón a more,  na dotyk niečo slizké, uši sa do procesu skúmania nezapájali, iba ak pri samotnom akte jedenia, keď bolo počuť mľaskavé decentné chlipnutie,  počas ktorého oddelená ustrica od lastúry vkĺzla do úst. Viem, že pred prvým sústom som pozorovala Martina ako to robí, on si to všimol a mne sa dostalo prednášky o tom, ako jesť ustrice. 

Chuť prvého sústa si veľmi nepamätám. Príliš som sa koncentrovala na samotný obraz jedla, samotnú chuť som začala objavovať až druhým, tretím sústom a napadne mi slovo delikátne. Ak by som si mala niečo predstaviť pod slovom delikátne, boli by to práve ustrice. Ale rozpamätať sa na presnú chuť v zmysle slané, sladké je v tejto chvíli takmer nemožné. Boli delikátne, rovnako ako celý obrad jedenia ustríc. V tom možno spočíva ich čaro, v samotnom obrade ako v chuti. Kto vie? Hm. Zvláštna spomienka.

Tá kniha mi vlastne privodila množstvo spomienok, ak budem presná gurmánskych spomienok. Vybavuje sa mi celý rad zvláštnych netypických miest s gurmánskymi lahôdkami a so sprievodcami mojich nových chutí. Pred očami sa mi mihá hotový kaleidoskop miest, vôni, chutí, ľudí. Chcela by som ešte nejakú vybrať, ale neviem sa rozhodnúť. Neviem, čo zanechalo najväčšie odtlačky na mojom mlsnom jazyku. Viem len, že som vďačná za tie skúsenosti, gurmánske skúsenosti. Skúsenosti objavovania chuti. Chuti života...

Ta kniha sa volá Pochoutka a podľa mňa je skvelá, skvelá svojimi opismi neopísateľných vecí.

Chuti života...

Víkend strávim v Prahe s jedným z mojich sprievodcov chutí života, možno preto tá spomienka.

 Mám chuť na ustrice a makarónky Ladurée. Asi mu napíšem, na letisku sa dá vždy kúpiť jedna malá zelená škatuľka previazaná ružovou mašľou.

Vlastne mám chuť na staré La Provence a Paríž...

6


Žiadne prudké zamyslenia. Dnes nie. Určite nie. 

Včera bol skvelý deň, stačilo len malé ochladenie a človek nadobudol pocit, že všetko sa vrátilo do normálu. Spať osem hodín vkuse je viac ako skvelá vec. Následne stráviť dve hodiny pohybom, ktorý sa mal podobať na beh, tiež nie je na zahodenie. To, že na konci sa človek plazí k autu je nepodstatný detail, dôležité je, že tréningový plán bol naplnený. 

Prísť domov vypľutý, postaviť sa na váhu a  vidieť číslo päť, je stav blížiaci sa k orgazmu. Tá váha začala konečne klesať. Nie len v náznakoch, ale úplne v reálnych číslach. Pozerala som neveriacky na to číslo a sama sebe si hovorila, si na ceste, pôjde to dole, dáš to a usmievala som sa ako debil. Mala som neprimerane dobrú náladu, ale kto by nemal. Za posledné dva mesiace som od začiatku behania úplne reálne pribrala dve kilá, ktoré miestami vybehli na štyri. Prekročila som niektoré dni hranicu váhy, keď som rodila a to je pre mňa viac ako varovné číslo. A včera, včera  sa po dlhej dobe ukázalo nižšie číslo ako moja východzia váha, bodaj by som sa netešila. 

Pustila som sa do varenia a poriadne sa v kuchyni vybúrila. Najradšej mám jedla ala čo chladnička dala. Pripravila obed, následne odpadla od únavy a ľahla si do postele s Columbom. Výnimočne som nespala dlho a pociťovala som potrebu byť vonku. Chvíľu som dumala komu zavolám, keď som si uvedomila, že nikto tu nie je, všetci sa rozhodli stráviť tento predĺžený víkend niekde mimo. Sedela som vonku a viedla som nekonečné monológy. Môžem zostať doma, hojdať sa a čítať knihu, alebo sa prejdem sama, niekde zasadnem, budem pozorovať ľudí a čítať tam. Budem sa tváriť ako turista vo vlastnom meste. Tak ako som to robila veľakrát predtým.

Vstala som, zbalila knihu, dala si záležať na tom ako vyzerám a išla von. Povedala som si, že spojím príjemné s užitočným, že si odmeriam trasu, tiež rozchodím blížiacu sa svalovicu z rána a dám si jeden dobrý drink. Trasa bola nábrežie.

Eurovea bola štandardne neprimerane preplnená. Rozmýšľala som, čo sa tam ľuďom vlastne páči.  Sedieť na terase, kde stále niekto chodí, ma skôr irituje ako teší. Cez ten dav sa nedalo normálne prejsť. Tento typ nedeľného korzovania postrádal určitú ľahkosť a pokoj. Nehodil sa na nedeľu, prišiel mi príliš konzumný. Pokračovala som ďalej k River Parku. Tam mi to príde oveľa viac útulnejšie, tam sa cítim ako na provinčnom námestí, kde zastal čas. 

Po ceste som si všímala ľudí, všímala som si čo majú oblečené a do oka mi padol len jeden jediný outfit. Mladý muž v krátkych nohaviciach, v polo tričku, v saku a na nohách semišové mokasíny. Malo to štýl a šmrnc. Keď som to hovorila večer mladej, smiala sa a povedala, že dotyčný bol určite gay a prevrátila očami. Faktom, ale zostáva, že nič zaujímavé som nevidela, všetko mi prišlo neprirodzene prvoplánované a bez nápadu. Strašná uniformita. A ak som predsa len niečo objavila, boli to zvyčajne cudzinci a cudzinky, ktorí ovládali umenie vrstvenia, farebných kombinácii a hry s doplnkami. Prišlo mi to divné, rozumela by som tomu pätnásť rokov dozadu, ale nie teraz. 

Čerešničkou bolo náhodné svedectvo fotenia a následného komentára od samotného objektu. Prechádzala som okolo kočíka s dieťaťom a matkou a neďaleko sa pokúšala urobiť snímok asi nejaká kamarátka. Matka sa upravovala obsah kočíka v zmysle hmotných vecí a celú situáciu zaklincovala poznámkou, hlavne, aby to bolo vidno. Tým to mala na mysli, fejkové elvéčko, dečku burberry a ešte neviem čo. Dieťa bolo vidno minimálne, takmer vôbec a mne to prišlo zvrátené. Zvrátené aranžovať hmotné veci na fotky, kde hlavný aktér má byť dieťa. A hlavným aktérom bolo zátišie fejkov. Normálne som sa nechochmesne otočila, aby som sa presvedčila, že sa mi sníva. Nesnívalo. Krutá realita dnešného konzumu.

Kráčala som ďalej a chvíľami som rozmýšľala prečo si ľudia kupujú fejky. Či môže fejk dať pocit výnimočnosti, extra triedy, čokoľvek. Moja odpoveď je neviem. Pokiaľ sa sám človek necíti byť výnimočný, žiadny fejk mu k tomu asi nepomôže, ale možno ich nositelia majú na to iné dôvody, do ktorých ma vlastne nič. Len mi to proste preletelo hlavou. 

Spomenula som si na seba. Na svoj obdiv k pekným veciam, na to ako som veci na začiatku obdivovala vo výkladoch, alebo obrázkoch časopisov, aby som si neskôr mohla kúpiť prvé kúsky v polovičných zľavách a tešiť sa z nich. Svojim spôsobom vlastniť nejaký kúsok mi nedával pocit výnimočnosti z titulu mám ho, som jeho vlastník, zmení ma to, skôr som nadobudla pocit nezávislosti z titulu, môžem si to kúpiť, mám na to. To je to, čo ma na nakupovaní tešilo. Pocit nezávislosti. Finančnej nezávislosti. Prísť takmer kdekoľvek a môcť si to kúpiť. Mať tú možnosť. Našťastie mi nikdy nenapadlo robiť si zátišie z dobrých nákupov a zo zásady sa vyhýbať veciam, ktoré sú viditeľným spôsobom označkované. Vždy som mala rada decentnosť a čisté línie, to samozrejme neznamená, že som lepšia alebo horšia ako ostatní. Len mám iný typ obsesie. Aké prosté.

Dorazila som na miesto činu. Z domu to mám päť kilometrov a dvesto metrov. Objednala som spritz aperol a pustila sa do čítania. Očami som však stále odbiehala mimo. Moja chuť pozorovať ľudí, bola väčšia ako chuť čítať. Pripadala som si ako na dovolenke, keď sedím na terase v cudzom meste, pozorujem ľudí, rozmýšľam na čo myslia a vediem nezáväzné konverzácie s personálom. Tento typ pozorovania mám rada. Vždy si spomeniem na jednu otázku, ktorú mi raz niekto položil. Keby si si mohla vybrať a mať jednu nadpozemskú schopnosť, čo by to bolo? Moja odpoveď vždy bola čítať ľuďom myšlienky, priala by som si vedieť čítať ľuďom myšlienky. A tak som tam len tak sedela a čítala ľuďom myšlienky. Moje čítanie bolo prerušované esemeskami. Mladá sa rozhodla predsa len stráviť večer so svojou matkou a neodmietnuť pozvanie na večeru vonku a aj ďalší ľudia zatúžili po mojej spoločnosti.

Presunula som sa do mesta, kde hrala dychová kapela, ktorá mi urobila radosť, pretože k nedeli akosi patrí, kúpila lístky do kina na Nórske drevo, večerala s mladou v našej obľúbenej reštaurácii, kde sme rok neboli a snívala spolu s ňou o NY.  Mala slabú chvíľu a tendenciu rozprávať a tak som len počúvala a bolo to veľmi fajn. Dohodli sme sa, že na Nórske drevo pôjdeme spolu. Pred pol deviatou sa rozlúčila a ja som sa rozhodla zotrvať ešte v meste a vychutnávať si takmer dovolenkovú atmosféru vo vlastnom meste ukončenú pozvaním na drink od vedľajšieho stola. Zotrvala som do polnoci.

Vybavil sa mi Woodyho film You will meet a tall dark stranger.

Skvelý deň.

sobota 27. augusta 2011

7



Sedím na terase a tupo hľadím pred seba. Konečne sa dá sedieť vonku a dýchať. Chcem čítať, ale prichádzajúci vietor prehluší moje myšlienky na čítanie a unáša ich iným smerom. Odložím knihu, zatváram oči a počúvam vietor. Je silný, piskľavý a neodbytný. Prajem si tu nebyť. Prajem si odviať celú ťarchu z posledného týždňa. Chvíľkami sa pristihnem, že sa usmievam, že vlastne tajne dúfam, že prichádzajúcim vetrom by som sa mohla dostať do pohody a únava, spomalenosť a istá letargia by predsa len mohla byť odviata. Prajem si, aby pršalo, aby sa po vyzametaní všetkých myšlienok, vyčistila hlava a ráno sa dalo opäť dýchať. Neviem sa dočkať dažďa. Neviem sa dočkať noci. Chladnej noci, ktorá mi dovolí spať.

Posledné dní som spala tri štyri hodiny denne. To teplo mi nerobí dobre. Pociťujem veľkú únavu a spomalenosť. Dohnala som to až tak ďaleko, že už ani neviem čo robím. Racionalita ide úplne mimo mňa. Vo štvrtok som si privrela prst do pántov a bola taká otupená, že som si neuvedomovala bolesť, ktorá reálne bola. Hľadela som na krvavý prst v pántoch a moja hlava mi hovorila, ty vole, rob niečo, veď máš prst v pántoch. Tak som urobila, odvalila ťažké dvere a zaťala zuby. Tá bolesť, ktorá prišla bola neznesiteľná. Chcela som kričať, namiesto toho mi len vyhŕkli slzy a prišlo mi nevoľno. Vyvrátila som aj to, čo tam nebolo a krvavý prst neprestával bolieť. Miestami sa mi točila hlava a ja som si uvedomila, že to nebude len prstom, že prst je len malé varovanie, že niečo robím zle.

Odišla som. Zrušila všetky stretnutia a presunula sa na Železnú. Myslela som si, že tam nájdem vzduch, ktorý sa dá dýchať. Nenašla. Vystúpila som z auta a vzduch stál. Rovnako ako aj ja. Stretla som Zoju a snažila sa rozptýliť trojročným dievčaťom. Celkom to išlo a ja som si čím ďalej, tým viac uvedomovala, aké mám vlastne šťastie, že už mám nejaké dieťa, a že by som vlastne ešte jedno chcela v kompletnom balíku aj s tatom. 

Pozorovala som ostatných. Všímala si, či sa podobajú na mamu alebo tatu. Rozmýšľala nad tým, či si spomeniem na nejaké básničky. Čo bolo mladej obľúbené.

Hm. Vždy, keď som na ihrisku, vidím tam aj mladú. Bola neuveriteľná. Ukážkové dieťa, ktoré sa permanentne usmievalo a stále rozprávalo. Rozprávať prestala, až keď som ju priviedla ku knihám. Práve dnes som našla čitateľský preukaz. Nepoznám nikoho, kto ešte stále chodí do knižnice okrem nej a vždy keď vidím novú knihu, usmievam sa a asi pociťujem radosť. Radosť z jej čítania a zo svojej výchovy, z toho, že toto sa podarilo. 

Rozlúčila som sa so Zojou a neuvážene som si pred tréningom prečítala maily. Prvé tri riadky hovorili o potvrdení nového biznisu, ale zbytok hovoril o chorých podmienkach a rozhodilo ma to. Rozhodila ma skutočnosť, že plánovaná záloha je v nedohľadne, a že nie som v kondícii, aby som si s niekým merala ego. 

Bola som nahnevaná. Nahnevaná zo skutočnosti, že ma to tak rozhodilo, že som nevládala následne behať a reálne som mala problém s dýchaním. Nedalo sa mi nadýchnuť, nedalo sa mi kráčať, nedalo sa mi hýbať. Bola som úplne paralyzovaná a moja nálada klesla pod nulu. Dokonca ani očakávané endorfíny ju nedokázali zmeniť, alebo aspoň upokojiť. Ten nepokoj sa dal krájať. Ten nepokoj sa dal žmýkať.  Ten nepokoj ma totálne pohltil a zotrval až do dnes.

Piatok. Ani neviem ako som prežila piatok. Vypľutá som prišla domov, otvorila fľašu vína a začala pozerať dévedéčka. Plánovali sme oslavu, ale podvečer môj splín vyvrcholil a prešla ma chuť. Všetci na nahnevali. Nahnevala ma ich ľahostajnosť k môjmu času. Neboli na obed schopní potvrdiť, či večer platí, alebo nie. Neznášam tento prístup. Neznášam, čakanie na telefóne. Ozvali sa o ôsmej a nejako som sa nastavila na to, že ostanem doma, že si budem len tak popíjať, objedať sa a snívať. Presne to som robila a pokračovala v tom aj dnes takmer celý deň. Ležala v posteli a vymieňala jedno dévedečko za druhé, jeden únik za druhý, jedno snívanie za druhé a čakala, čakala na vnútorný pokoj, ktorý neprichádzal. 

Chvíľkami prichádzali návaly sebaľútosti. Priala som si, aby tu niekto bol. Chvíľami som sa vŕtala v minulosti. Pozerala fotky a hľadala niečo, čo by ma vrátilo späť na chodník do budúcnosti. Čo bolo zvláštne je, že som neplakala. Zvyčajne si len tak poplačem a potom sa mi uľaví, ale nie včera ani dnes. Teraz to bolo predsa len trochu iné. Síce som včera a vlastne aj dnes po strašne dlhej dobe zaháňala svoj nepokoj divnými kombináciami jedla ako napríklad domáce hranolky s kečupom a majonézou a následne pohár rozpustenej čokolády, potom syr namáčaný v pikantnej omáčke a ako zlatý klinec zmrzlina. Popíjala víno, avšak dovolila som si len dva poháre. Dva decové poháre. Ale v konečnom dôsledku som sa nepustila do zúfalého vyhľadávania spoločnosti, ktorá mi tak chýbala. 

V minulosti by som svoju potrebu spoločnosti zaháňala aspoň nejakým chatom, ale dnes nie. Dnes som to ustála. Všetko je zmazané, a aj keď som sa na malú chvíľu pohrávala s tou myšlienkou, nakoniec som ju zamietla a povedala si, že virtuálny svet nie je pre mňa, že dnes bude pršať, zajtra pôjdem behať a zase bude všetko fajn. Nebo aj duša sa sama vyčistí a tento večerný piskľavý vietor, ktorý zúri vonku a chvíľami aj mojej hlave ustane. 

Musím len vybrať správny únik.

Že by kniha?

Láska ve smutné době...

utorok 23. augusta 2011

11


Trochu som si naložila priveľa. Trochu strácam kontrolu. Trochu aj dosť...

Dnes som regulárne zlyhala. Neviem čo to bolo so mnou, sama tomu nerozumiem, či to mám pripísať len únave, ktorá sa tu objavila, alebo svojmu podvedomiu, ktoré bolo silnejšie ako môj dobrý úmysel. Fakt neviem. Mala som interview. Interview s človekom, ktorého poznám a prezentovala som sa ako idiot. Za zatvorenými dverami, keď sme boli sami bolo všetko v poriadku, ale keď sa pridali ostatní, nadobudla som pocit, že niečo nesedí, že je tam snaha ukázať na nedostatky, ktoré reálne určite tiež mám, a ktoré som neustála. Normálne som sa dostala do kŕču a nepamätám si, kedy mi naposledy dochádzali slová a kedy som mala v hlave myšlienku „o čo tomu chlapovi ide, čo chce vlastne počuť“.

Týmto úvahám sa mi darilo úspešne vyhýbať posledné roky, ale teraz sa to objavilo opäť a cítila som sa veľmi nekomfortne a čo viac, bolo to na mne vidieť. Úplný amatér, ktorý bol v koži niekoho iného. Nepáčilo sa mi, že otočil svoje správanie pred ostatnými a intenzívne otváral témy, ktoré sú okrajové a ktoré viem okrajovo, presne v duchu životopisu a vôbec sa nedotkol vecí, v ktorých som dobrá, fakt dobrá.  A ja som bola tak zaseknutá, že som to nedokázala otočiť a rezignovala som, vzdala som bitku, ešte predtým než poriadne začala. Keď som videla tú komunikačnú otočku, pripustila som, že nemám šancu a úplne som zabudla, že šanca je vždy, tak ako v golfe, každá jamka je nová hra, každá otázka nová šanca. Dôležitý je ten pocit na konci.

Jednoducho som bola na seba nahnevaná, nahnevaná na skutočnosť, že som sa vzdala bez boja, namiesto toho som dala priestor emóciám a viditeľnej nespokojnosti s priebehom. Tie moje nekontrolovateľné, alebo ťažko kontrolovateľné emócie. Ten môj zlý pocit...

Cestou späť som si hovorila, všetko je tak ako má byť a ak budem veľmi úprimná napíšem, že nepostúpenie by mi až tak neprekážalo, čo mi ale prekáža, je skutočnosť obrazu idiota, ktorý som za sebou zanechala.

Oproti tomu pondelkové stretnutie bolo malina. Pripadala som si ako na maturite a objavilo sa aj známe chvenie v žalúdku. Celkovo som pociťovala veľký rešpekt. Možno to mi chýbalo dnes, keď nad tým tak rozmýšľam. Ten rešpekt som stratila neformálnou komunikáciou, ktorú sme mali pred oficiálnou časťou, potom sa automaticky bola čitateľnejšia a moje správanie nehodné profesionála. To by mohlo byť ono. Hm.

Aj včera som mala nejaký  meeting, z ktorého som bola mierne vytrasená, ktorého výsledok budem mať do týždňa, a v ktorom ide o veľké peniaze.

Začínam si pripadať hlúpo, ako keby mi niečo chýbalo, ako keby som nebola dosť dobrá, ako keby som sa bála, že na to niekto príde. Prebieha vo mne nejaké divné mapovanie a porovnávanie. Tak ako bolo obdobie dilemy, či má zmysel sa vzdelávať a byť za chytrú, tak sa vo mne hromadia pochybnosti, či vôbec som dostatočne chytrá. Aspoň tento týždeň je to tak. Cítim sa ako taký podvodník, ktorý dúfa, že nebude odhalený a ktorý si uvedomuje, že všetko je len otázka času a čas je to čo momentálne nemám. Nestíham. To teplo mi nerobí dobre.

Mala by som urobiť prezentáciu, ale dnešná kapacita mojej hlavy je teplom značne obmedzená. Tých prezentácii by som mala urobiť viac a obávam sa, že moje resty sa začínajú hromadiť a možno z toho pramenia všetky obavy o odhalenie. Neviem sa dostatočne zmobilizovať v tom teple, taká je pravda a potom ma prepadajú divné myšlienky a som mierne podráždená.

A táto podráždenosť spôsobuje, že ma dokáže vytočiť chýbajúci papier na záchode.

A možno je všetko inak a ja som len nahnevaná na čísla, ktoré sú viac ako červenšie a vedúceho, ktorý za to vlastne môže a na tvárenie, že nie, už nie je čas...

Rúca predsa moje predstavy...

To teplo mi nerobí dobre.

nedeľa 21. augusta 2011

13



Nechcelo sa mi. Strašne sa mi nechcelo. Zliezla som z postele a necítila nohy. Pozrela do zrkadla a povedala dáš to, máš predsa plán. Cítila som každý schod, keď som išla k autu a našľapovala som veľmi opatrne. Sadla do auta a stále dumala, či robím dobre. Reálne ma boleli nohy a čo viac chrbát. Pustila som cédečko, na malú chvíľu zavrela oči a povedala si, ideš, chceš, musíš, dáš to. Pri slove musíš som sa zarazila a samu seba v duchu opravila na dáš to. Teraz nemôžeš zastať, spomaliť, teraz treba kráčať, kráčať ďalej, zotrvať a neuhnúť, neuhnúť zo svojej cesty, zo svojho rozhodnutia. 

V pozadí znela pieseň I set fire to the rain. 

Som ňou nakazená, nakazená myšlienkou založenia ohňa v daždi. Na prvý pohľad ťažké, priam nemožné, ale potom človek príde na to, že je to možné, že sa to dá, stačí len chcieť a niečo preto urobiť. Tie slová mi prídu úderné, štartovacie, inšpirujúce a vždy keď ich počujem, niečo sa vo mne naštartuje. Napriek tomu, že celá pieseň je smutná, melancholická, vhodná na žalky dumky, táto jedna veta mi tak neznie. Má na mňa úplne opačný účinok.

Prišla som na Železnú, urobila povinnú rozcvičku a ešte stále bola na vážkach. Neviem ako je to možné, ale spodky nôh som necítila. Bežecká abeceda bola skôr utrpenie ako úľava. Sama som nad sebou krútila hlavou, ale keď už som tam, tak jednoducho treba bežať, možno kratšiu trasu, ale treba bežať, a tak som bežala za sprevádzania pesničiek pripomínajúce mi rôzne obdobia života. Ako sa menil rytmus pesničiek, tak sa menil rytmus behu. Nešlo to ľahko, ale išlo to ľahšie ako včera. Bežala som pomalšie a obzerala som si trasu. Celá je vlastne do kopca a to navýšenie, nie je až také mierne, dáva poriadne netrénovanému jedincovi zabrať. Teda mne určite.

Piaty kilometer som minula v katastrofálnom čase, ale nejako mi to bolo jedno. Tešila som sa zo skutočnosti, že som zotrvala a naspäť ma čakalo rovnakých päť kilometrov, na ktoré som sa svojim spôsobom tešila. Môj zlomový moment je prvých päť kilometrov, na rovine sú to prvé tri, potom je tempo zrazu rýchlejšie, kroky dlhšie a beh sa začína podobať na beh.

Míňala som sa s inými bežcami a rozmýšľala prečo sú tu oni. Od čoho utekajú, alebo čo vlastne naháňajú. Ja utekám od svojich chaotických myšlienok, ktoré sú často po behu ešte viac chaotickejšie, ale nejako to potom už nevadí, sila endorfínov ich jednoducho prebije a naháňam svoju stratenú kondíciu. 

Familiárne som sa s nimi zdravila a obzerala. Ak by sa ma niekto opýtal, kde sú všetci fešní chlapi, povedala by som na Železnej. Vážne chutné kúsky. Veľa sympatických charizmatických jedincov pôsobiacich spokojne a vyrovnane. Aspoň tí dnešní, s výnimkou jedného, ktorý sa celý čas mračil. Iné je to tam so ženami, tie tupo hľadia pred seba a zásadne nezdravia, tvária sa, že nevidia, nevidia okolitý svet, alebo im je trápne odzdraviť inej ženskej na priateľský bežecký pozdrav mávnutím ruky, skôr prstov ako celej ruky. Pobavilo ma to. Mám taký zvyk zdraviť, keď som na turistike, zdraviť, keď bežím, prejaviť určitú spolupatričnosť nejakému jedincovi, ktorý robí to isté. Martin a Boris povedali, že zvyčajne im žiadna ženská neodzdraví, a keď to povedali prišlo mi to divné. Už mi to divné nie je. Príde mi to smutné.

Napadlo mi, že sa musím zmieriť s horším časom, ako som pôvodne plánovala. Tréner si myslí niečo iné, ale tie moje časy nepustia, ibaže by naozaj hralo veľkú rolu prevýšenie, ale aj tak, cieľ bude zabehnúť a to dám. Urobím si pekný víkend v Prahe, tak ako kedysi. Napísala som Jamesovi a poprosila ho o zapožičanie bytu. 

Taktiež mi hlavou preletel nápad zúčastniť sa nejakého behu v NY, že si tam naplánujem budúci rok cestu, keď tam niečo bude, že to vlastne bude taká odmena. Rozmýšľala som aj nad štúdiom psychológie. Povedala som si, že si pozriem nejaké on-line kurzy v NY, že by to nemusel byť zlý nápad, že vlastne s mladou doštudujeme v rovnakom čase. Jediné, čo k tomu budem potrebovať sú nejaké prachy, ktoré nemám a odhodlanie, ktoré mi nechýba. 

Necítila som nohy, ale celú cestu som sa priblblo usmievala. Z posledných síl som finišovala desiaty kilometer, kde sa mi na začiatku podlamovali kolená, ale potom som to dokázala dať za päť desať, zatiaľ čo väčšinu som išla za sedem. Božský pocit.

Domov som sa vyštverala po štyroch, a aj keď to znie metaforicky, bola to pravda, posledné poschodie nohy odmietli poslušnosť a výdatne som si pomáhala rukami. Doma ma čakala esemeska od trénera, či ďalší tréning môže byť zajtra. Rutinne som odpovedala, jasné a v duchu som si myslela, že nie som normálna.

Dala studenú sprchu a pustila sa do kreatívneho varenia. 

Keď sa zdá, že človek už nemôže, stále sa dá ísť ďalej, a tak idem dnes lenivo ďalej, obed bol skvelý, ešte ma čaká káva s Columbom, ležanie s najslávnejším kritikom jedla na svete, možno trošku excel a vypnutie v saune a potom, potom len pohár vína a dobrý pocit.

Mám nabehaných 203 km, za dva mesiace, s dvomi týždennými prestávkami...