30

Hlásim príchod z práce. Zajtra je deň D a dnes bola veľká príprava. Prechádzalo sa veľa tabuliek a grafov a ja som stále postrádala odpoveď na otázku, čo je vlastne náš cieľ. Keď som ju naveľa na konci položila bolo ticho a neprišli žiadne jednoznačné odpovede. Ono to bude asi tým, že nikdy nič nie je jednoznačné a existujú minimálne vždy dve odpovede. Tá moja a tá druhej strany. 

Nedalo mi to a ešte dodatočne som zavolala svojmu šéfovi. Položila jednoduchú otázku, čo odo mňa očakáva, čo moja rola zajtrajšieho divadla, keď nemôžem prezentovať čísla, ktoré majú zmysel a chce sa odo mňa, aby som sa zaoberala nič hovoriacimi údajmi, ktoré navyše nie sú presné. Povedala som len, budem tam vyzerať ako debil, zabijem tam svoj drahocenný čas, tak na čo tam vlastne idem. Povedal len, ukázať sa, ideš sa ukázať a to mi prišlo absurdné. Z týchto nácvikov som nejako vyrástla a robia mi tak trochu problém, ale môžem sa na to pozrieť aj inak a vidieť v tom neodolateľnú výzvu na zistenie mojej nečitateľnosti, ktorá je stále čitateľná.

Včera som sa neopatrne sťažovala na monotónnosť v živote, dnes sa mi za to dostalo adrenalínu. Ani neviem ako, ale vstala som o pol štvrtej. Zišla dole po vodu a oťapene hľadela na dlážku, na ktorej sa hromadila voda. Pozerala som uprostred obývačky na mláku vody a rozmýšľala, či som niečo vyliala, alebo prala. Začala som sa obzerať po izbe a hľadala sušič na prádlo, nikde nič a tak mi došlo, že prádlom to asi nebude, že pôvod tej mláky je niekde inde a to inde som okamžite pocítila na pleci, kam začali dopadať kvapky dažďa. Kvapky dažďa uprostred mojej obývačky...

Neverila som vlastným očiam a zúfalo hľadela k stropu, z ktorého kvapkala voda. Vyšla na terasu a rozmýšľala, kde je to inkriminované miesto, čo mi robí neplechu. Bola som v pyžame a o štvrtej v daždi sa pokúšala dať naspäť vypadnuté škridle. Musel to byť pohľad pre bohov. Niečo sa mi aj podarilo, ale liezť na špicatú strechu som predsa len nemala odvahu a musela som trpezlivo čakať. Čakať na zdvihnutý telefón za sprievodu kvapiek dažďa v mojej obývačke, ktorý kontrolovane a hlavne hlasno padal do lavóra. Naveľa som sa dovolala, aby mi bolo povedané, že sa mi ozve pán XZ počas dňa. Trpezlivosť som stratila okolo dvanástej, pritlačila na správcu, vyburcovala celú Bratislavu a zabezpečila zázrak, ktorý mi opravil strechu. Zázrak v podobe fešného šedovlasého modrookého usmievavého sympaťáka. Keď som ho zbadala, prvé čo mi napadlo, prečo väčšina fakt pekných chlapov sa zvyčajne živí rukami. Odpoveď som nedostala, ale číslo som si nechala.

Celý čas som potom myslela len na jedno, dávaj si pozor čo si želáš, mohlo by sa ti to splniť. Neopatrne som včera spomenula monotónnosť a výsledkom bol adrenalín na druhý deň. Prišlo mi to celé absurdné. Nehovoriac o skutočnosti, že keď som prvýkrát zišla dole ešte nepršalo a našla som nenaplnené fľaše na polievanie kvetín. Pomyslela som si niečo ako, to jej spočítam a išla spať. Následne začalo pršať a mne len napadlo ako dobre, nemusím polievať kvety a na malú chvíľu som zaspala. Potom už len veľkolepé entreé v podobe dažďa v obývačke a neskôr príchod fešáka, pred ktorým mi napadlo, nech je aspoň pekný a bol. Úplne haluzný deň. 

Čerešničkou bola relácia o antigravity jóge, na ktorú som sa pred pár dňami pýtala K a dnes som ju videla v TV. K, už viem o čom to je a vyzerá to fakt interesantne. 

Mohla by som pokračovať v opisovaní absurdností dňa, ale ak by som to zosumarizovala, opäť by som sa len vrátila k jednoduchej fráze, dávaj si pozor, čo si želáš, mohlo by sa ti to splniť. 

Mám taký tichý pocit, že včera som zhmotnila každú moju myšlienku...