18

Sex a prachy. Povedal sex a prachy, to je to čo pôsobí na druhých ako mantra. Povedal, neverila by si aký som žiadaný, ako sa na mňa každý lepí, ako sa chce každý so mnou poznať a mladé žabky vyspať. Usmievala som sa a opýtala len, mám ťa ľutovať? Veď nestojíš o ľútosť, nie si ten typ. Zakrútil hlavou, ale na malú chvíľu sa mi zazdalo ako keby o tú ľútosť stál a prišlo mi to divné. Povedal, nezabudol som. Ako vyriešime mladú? Povedala som, nijako už som si to vyriešila, na teba sa nedá spoľahnúť. Povedal krivdíš mi, sám som otvoril tú tému, mám plán, požičiam jej ja a sprocesujeme to cez našu firmu. Urobíme to ako s mojimi neterami. Povedala som len ďakujem. 

Mal snahu sa sťažovať a nejako som nemala chuť mu to dovoliť. Prišlo mi to nevhodné. Človek, ktorý práve vystúpi z private jetu a sťažuje sa na ťažký život s peniazmi, pričom nie je schopný odpovedať na jednoduchú pre mňa dôležitú správu, nemá nárok. Nemá nárok na ofúkance u mňa. Povedala som len, tvoja voľba, všetko je len otázka priorít, tvojich priorít. Povedal, ty to nechápeš, musel by som vystúpiť z toho kolosu. Povedala som, tak vystúp na čo sú ti prachy, aj tak nevieš čo s nimi. Povedal, baví ma ich zarábať. Zarábať ich môžeš aj inak. Iným rozložením energie, tak že budeš viac myslieť na seba. Fyzická kondícia je prvým predpokladom dobrej psychickej kondícii a následne dokážeš oveľa viac efektívnejšie využiť čas, ktorý máš. Nebránil sa a ticho súhlasil.

Bavili sme sa o knihách, o tom, že nás žiadna nezaujala, že sú veľmi povrchné, že nejdú do hĺbky, do vnútorného sveta hlavných hrdinov. Napadlo mi ako veľmi ideme do hĺbky my dvaja. Čo my dvaja o sebe vlastne vieme. Na čo myslíme, keď sme spolu, na čo myslíme, keď nie sme. 

Ja som dnes myslela na to, že žije úplne iným životom ako ja, rozmýšľala som, či ma má rad, čo pre neho znamenám, čo pre neho znamenajú naše stretnutia, ako dlho budú trvať. 

Trvajú už desať rokov a asi ďalších desať ešte budú. Vždy ma to prekvapí opäť a opäť. Skutočnosť, že sa s niekým stretávam už desať rokov, že sex je sekundárna záležitosť a tá primárna je práve intimita, ktorá zo stretnutí srší.

 Znamenajú pre neho únik z matrixu, ktorý si dobrovoľne vybral. A ja som len jeho nenaplnená túžba, ktorá nič od neho nechce. No dobre, občas od neho v myšlienkach niečo chcem, ale moja hrdosť mi nedovolí ísť ďalej, pretaviť myšlienky v skutky. Stačí mi vedomie, že snáď keby bolo najhoršie, ma zachráni.

A či ma má rád? Vždy ma mal rád. Nevraciame sa opakovane k ľuďom, ktorých nemáme radi. Aké jednoduché, ale aj tak by bolo fajn to počuť od neho. 

Povedal si dobrá. Povedala som, som úžasná, božská, skvelá, najsamlepšia, nemusíš sa báť aj iných slov. Povedal, dobrá v jeho interpretácií znamená to čo som povedala. Už len to, že to vyslovil, je kompliment. Aha, znamená to, to isté ako, keď ti ja poviem, že si debil, alebo somár, alebo prípad? Smiali sme sa.

Myslela som na to, že vlastne nemá modré oči, že dnes sa mi zdali do zelena, že ma to prekvapilo a že som sa chcela opýtať, prečo nie sú modré a v mysli som sa snažila rozpamätať, či vôbec niekedy modré boli. Myslela som na to, že je nemožne oblečený, že tá košeľa je fakt strašná a nezaberie ani známa značka. Myslela som na to, akí sme boli, keď sme sa stretli. O desať kíl chudší a oveľa viac drzejší. 

Áno, drzejší, aspoň ja. 

Celý čas som si ho obzerala. Rada si ho obzerám, on ma rád počúva a vyhýba sa mi pohľadom občas. Možno si myslí, že ho cez oči prečítam, že objavím jeho skryté tajomstvá. Alebo sa len vyhýba svojej vlastnej otázke, či sme sa na tých križovatkách životom, vždy rozhodli správne. Prípadne má úplne iný dôvod, ktorý mi teraz nenapadne, lebo sa ma netýka. Prijateľnejšie sú predsa len tie dva spomenuté.

Aj tak si myslím, že ten druhý je správny, že sa neprestane pýtať sám seba a možno preto ma stále stretáva. Vždy, keď sa na seba pozeráme, neusmieva sa, má smutné oči. Oči. Pekne smutné oči. A ja? Ja sa usmievam a mám chuť si ho pritúliť, ale nikdy to neurobím. Záchranárkou som už bola a on si už tiež vybral. Avšak chuť objať ho, v tejto situácii, mám stále rovnakú. 

Povedal, že sme elitári a ja som neprotestovala. Vlastne mi to prišlo veľmi trefné. V momente vyslovenia mi prešlo hlavou, to je to správne slovo pre mňa, tú podstatu nevymažem svojimi chvíľkovými zamysleniami ani veľmi slušnou sebareflexiou a náznakmi pokory. Časť obsahu toho slova vo mne niekde je a možno preto mi tak výrazne zarezonovalo v ušiach.

Povedal, máš krásny byt. Povedala som, stojí ma nekresťanské prachy a vlastne ho nebudem potrebovať. Mladá pôjde preč a bude zbytočne veľký. Povedal, je to len pár hodín letu a ja som sa na neho pozrela pohľadom, spamätaj sa je to len pár hodín letu a pár tisíc euráčov. Povedal, že NY je skvelá voľba, že by som mala byť pyšná, že je to lepšia voľba ako Londýn. Bola som ticho a neskôr som dodala, nikdy som tam nebola. Povedal, tak to by si mala ísť. Zasmiala som sa a opýtala, drahý a za čo? Povedal, pošli mi číslo účtu, pošlem ti prachy a mne to prišlo strašne smiešne. Predstavila som si ten svoj mínus na účte, dlhy, ktoré potrebujem splatiť a výlet do NY a napadlo mi, že je pako, ktorý nepočúva a ktorý nemá šajnu v čom lietam.

Povedala som, drahý, chceš mi pomôcť, daj mi projekt. Povedal veď ti dám. Povedala som nie hocijaký projekt, taký čo sa dokončí a nebudem mať pocit žiadneho záväzku. Nemáš voči mne žiadne záväzky. Viem, ale chýba mi pocit dokončenej práce, pracovať s tebou je totiž niekedy peklo. Mlčky prikývol a začali sme sa rozprávať o novom projekte. Vzájomne sme sa dopĺňali a trefne pomenovávali kľúčové body. Rozumieme si a to sme si vlastne vždy. Často dáva na môj názor a je pre mňa občas zábavne čítať svoje vlastné slová v novinách.

Zajtra mu pošlem zmluvu a vypýtam poriadnu zálohu. A možno mu pošlem aj číslo účtu a budem mať na poistku na auto a následnú spoluúčasť. Kiež by to bolo také ľahké...

Nie je. Vždy o tom kecám, ale nikdy nič neurobím. Vždy si to prajem, ale moja hrdosť mi nedovolí to vykonať. Asi by som nezniesla ten pocit. Pocit zaviazanosti.

Bavili sme sa o filmoch. Spomenul nejaký s Róbertom de Nirom. Našla som si ho na nete a prečítala recenziu. Možno si ho objednám. Vrátili sme sa ku knihám, k ľuďom, k vzájomnej úcte, dôvere, pomáhaní a tak. Viedli debaty o alfách a betách, popíjali biele víno a utápali sa vo vlastnom svete myšlienok, ktoré mohli a nemuseli byť identické. Zabíjali sme spolu čas, ktorý letel šialene rýchlo, ale väčšinu času som rozmýšľala nad tým, nad čím dumá on. Príde mi smutný, krásne smutný, ale len chvíľu, potom si sama pre seba poviem už si vybral, alebo som si vybrala ja? 18.augusta 2004. Mám papuče a kávu, zavolal. Hm, na niektoré momenty sa nezabúda. Je neskoro, povedala som vtedy. Je neskoro.

Vždy, keď sa rozlúčime, mám potrebu chvíľku len tak dumať, o čom bolo to stretnutie tento raz. 

Asi bolo o kamarátstve...

Dnes som sa tak cítila, ako stará dobrá kamarátka, ktorá mu pošle zmluvu a možno aj číslo účtu, ale o tom nie som presvedčená...