pondelok 8. augusta 2011

26 večer



Intuícia je sviňa ženského rodu. Všetko naberá podstatné väčšie obrátky ako sa dalo čakať. Je čas sa pozerať po nových výzvach.  Pripravuje sa plán B aj C. Sama netuším, čo z toho bude, viem len, že treba konať. Zákonník práce nepraje a jeden mesiac je pekelne málo. Rozmýšľala som, že sa dohodnem na platení na faktúru. Má to len jeden háčik. Volá sa to hypotéka, koniec fixácie a možnosť zmeniť banku. Ak by som brala plat na faktúru, ťažko by som dokazovala príjem, na druhej strane by som si ho vylepšila o odvody a dane, to je čiastka, ktorá stojí za zamyslenie a ktorá by mi pomohla eliminovať mínus a pripraviť sa na najhoršie. Nemám to ešte premyslené, mám čas dva tri týždne. Ale tá predstava zvýšeného príjmu sa mi páči, tá predstava byť na nule. Nikdy by mi nenapadlo, že nula vie byť tak sexi rovnako ako behanie v daždi, z ktorého som sa práve vrátila.

Išla som tam rovno z práce a sama som bola zvedavá, čo z toho dnes bude. Bola som hore od tretej, v práci som sa nezastavila a čím bolo viac hodín, tým viac prichádzalo zlých správ, ktoré som už ani neregistrovala. Asi som sa na to ráno podvedome pripravila. Kto vie.

Stretli sme sa na parkovisku ako obyčajne a veľmi som si priala vydržať, aj keď to na začiatku tak nevyzeralo. Stále som cítila stehenný sval, ktorého bolesť mi nedovoľovala bežať rýchlo a robiť dlhé kroky. Žiadny šprint sa nekonal. Aspoň nie u mňa. Povedala som si len, že sa pokúsim vydržať so skupinou vlastným tempom a nebudem si nič dokazovať, ak to fakt nepôjde, jednoducho zastanem. V skupine to, ale vždy ide. Po desiatich minútach som si myslela, že som na konci so silami. Je neuveriteľné ako sa vie človek prekonať, pokiaľ je nútený. Ďalších tridsať minút som nejako odbehla a potom som sa intenzívne asi desať minúť pýtala, či predsa len nebude prestávka. Tréner povedal to vydržíš, len nezastavuj, pekne z nohy na nohu. Posledných dvadsaťpäť minút išli nohy len zo zotrvačnosti a mala som pocit, že aj zrýchlili. Nevnímala som nič, len som išla a povedome zväčšovala kroky. Tým som chytila rýchlejšie tempo, a keď som zbadala prvé auto, neverila som vlastným očiam, že som to dala. Nič totiž to nenasvedčovalo tomu, že dnes to dám. 

Ten pocit, ten pocit je neopísateľný. Ten pocit prekonania samého seba.

Asi taký nejaký mám práve teraz. Voňavá ležiaca na posteli v neuveriteľne dobrej nálade, aj keď by som mala byť asi v nejakej inej. 

Ale ako hovorí môj dobrý kamarát „všetko na konci bude OK, ak to nie je OK, tak to nie je koniec“. 

Tak nejako to jednoducho je. Ide sa ďalej.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára