26

Dočítala som Radovu prvotinu a snažím sa rozpamätať, čo mi vlastne dala. Začala som ju čítať, keď vyšla a nechytila ma. Prekvapilo ma to, lebo jeho texty mám rada, ale v týchto niečo chýbalo. Šťava vo forme pocitov. Vrátila som sa k nej včera a nepustila ju z ruky. Nie preto, že by nastalo jej prehodnotenie, jednoducho som mala potrebu dokončiť začatú vec. V poslednej dobe zanedbávam súkromné veci a nechávam ich nedokončené. Nie len knihy, ale aj všetky moje rozhodnutia.

Možno aj preto som ďalšie rozhodnutie dokončila o štvrtej hodine ráno. Napísala som dáme, ktorú som stretla pred dvomi týždňami, a ktorá ma označila za najlepšieho kandidáta. Napísala som len, je čas na zmenu. Je čas myslieť na seba, nie je čas sa hrať na hrdinov. Rozmýšľala som nad tým celú nedeľu. Rozmýšľala som, čo mám robiť, čo je lepšie a za akú cenu. 

Vždy, keď vstanem o tretej hodine ráno, viem, že niečo nie je v poriadku. A reálne nie je. Piatkové stretnutie hovorilo jasnou rečou, buď - alebo. Mám rada buď v pozitívnom význame, avšak treba si naliať čistého vína. Na buď v pozitívnom význame treba mať odvahu na robenie rýchlych, čistých rezov a práve tá odvaha niekomu chýba a ja to nie som. Nie je čas spoliehať na ostatných, je čas spoliehať len a len na seba, tak ako to bolo vždy.  

Dnes budeme sedieť nad tzv. akčným plánom a budeme škrtať čísla, ktoré už mohli byť vyškrtnuté. Aj ja som včera sedela nad svojím akčným plánom a chcela škrtať čísla. Jediné číslo na vyškrtnutie je auto, s ktorým si vyškrtnem aj momentálny príspevok na auto. To asi nie je dobrý nápad. Druhá možnosť je navýšiť príjem. A tu je priestor, stačí len viac myslieť na seba a doťahovať veci do konca. Presnejšie povedané doťahovať súkromné veci do konca. Tomuto svojmu prístupu občas nerozumiem. Mám tendenciu viac sa starať o firemné záležitosti, ako o tie vlastné. Tento vzorec mám stále nejaký pomýlený.

Celý deň som si užívala vylihovaním na terase, kochaním sa rozkvitnutými kvetmi a čítaním. Dopoludnia aj slnkom a popoludní príjemným vánkom. Myslela som na to, aké to tu mám pekné, že kvety sa mi opäť vydarili, farebná kombinácia upokojuje, a že tu musím tráviť čas častejšie. Ležala som a pozerala na čisto modrú oblohu, ktorú neskôr začali pokrývať mraky vytvárajúce rôzne obrazce. Žmúrila som striedavo oči a za každým videla niečo iné. Bavilo ma to dosť dlho a občas som sa usmievala nad svojou pochabosťou a detinskou zábavkou. Hlavou mi prechádzalo milión obrázkov z môjho života. Prichádzali a zase odchádzali. Nebolo tam nič rušivé, len samé hlúposti a spomienky. Chvíľami som sa vracala do minulosti. Často som takto ležala na vlnitej streche garáže pod čerešňou, alebo na betónových kockách na sihoti, ktorých význam som nikdy nepochopila a úplne najradšej som mala vylihovanie na veľkých kameňoch na Váhu a vždy som sa rada pozerala na oblohu, rozmýšľala nad tvarmi oblakov, alebo len tak striedavo žmúrila očami do slnka a nechala vytvárať imaginárne obrazce zo svetla za zvuku tečúcej rieky. Svojim spôsobom som si takto bez štetca kreslila svoju budúcnosť a postupne obrázky z oblakov menila na skutočnosť. Vždy som prichádzala domov nabitá energiou a nekonečným optimizmom. Veľa ľudí tomu nerozumelo a často sa pýtali, kde ju beriem a ja som vždy odpovedala rovnako, zo slnka. 

Potom sa rozpršalo a nebol tréning. Bola som nahnevaná. Nahnevaná na počasie, na všetkých a hlavne na seba. A svoj imaginárny smútok som zaháňala jedlom a bola nahnevaná ešte viac. Najskôr som si dala len ríbezle s vanilkovým cukrom, ale potom ma chytila obsedantná potreba jesť chleba s niečím slaným. A čím viac som žula, tým viac som krútila nad sebou hlavou a hovorila si, ty si fakt nemožná. Nebola som schopná prestať, tá potreba žuť bola jednoducho väčšia ako moja vôľa. Už som bola sýta, ale na tanieri ostávala ešte polovička a jediné čo mi napadlo, bolo to by bola škoda, nebudem predsa vyhadzovať a vzápätí po dojedení som si v duchu povedala, áno Vesperka, presne takto sa to nemá a bola nahnevaná ešte viac. Viem presne čo robiť a ako robiť, napriek tomu to robím často opačne a snažím sa oklamať samu seba. Svojím spôsobom som tak trochu aj malý masochista.

Volala som so Sharon a urobili rozhodnutie, že je čas zatočiť s našou váhou. Sharon povedala, že už aj jej zákonitá polovička jej niečo nepriamo naznačila a mňa tiež nebaví obzerať si veci, do ktorých sa neoblečiem. Ale asi najviac ma nebaví moja neschopnosť zotrvať vo svojich rozhodnutiach. Súkromných rozhodnutiach. O svojej nespokojnosti s váhou tu píšem nejaký ten piatok a výsledky nemám žiadne, lebo zakaždým nejaké výhovorky. So Sharon sme si urobili akčný plán a naordinovali pravidelné kontroly, žiadne diéty, nič také, len rozhodnutie rozumne jesť päťkrát denne. Rozumne jem, len nie pravidelne a to je problém. Už radšej nič o tom nenapíšem. Počkám si na výsledok. 

V septembri idem na pravidelnú párty s mojimi fešáčikmi a cieľ je jasný. Zmestiť sa do šiat, ktoré som na sebe štyri roky nemala, to bude výzva. Mali veľkosť 36 a keďže som ich dala jemne rozšíriť, je to niečo bližšie k 38, takže nič dramatické. Teraz som na veľkosti 38 plus. Nechce sa mi napísať sem tam aj 40. Rifle sú na veľkosti tesná 29. Tá 29 je fajn, len môže byť trošku voľnejšia. Na 28 kašlem, treba byť realista. Mám na to necelých sedem týždňov, stačí len vydržať. 

Vydržať vo svojom rozhodnutí. 

Súkromnom rozhodnutí.