6

Žiadne prudké zamyslenia. Dnes nie. Určite nie. 

Včera bol skvelý deň, stačilo len malé ochladenie a človek nadobudol pocit, že všetko sa vrátilo do normálu. Spať osem hodín vkuse je viac ako skvelá vec. Následne stráviť dve hodiny pohybom, ktorý sa mal podobať na beh, tiež nie je na zahodenie. To, že na konci sa človek plazí k autu je nepodstatný detail, dôležité je, že tréningový plán bol naplnený. 

Prísť domov vypľutý, postaviť sa na váhu a  vidieť číslo päť, je stav blížiaci sa k orgazmu. Tá váha začala konečne klesať. Nie len v náznakoch, ale úplne v reálnych číslach. Pozerala som neveriacky na to číslo a sama sebe si hovorila, si na ceste, pôjde to dole, dáš to a usmievala som sa ako debil. Mala som neprimerane dobrú náladu, ale kto by nemal. Za posledné dva mesiace som od začiatku behania úplne reálne pribrala dve kilá, ktoré miestami vybehli na štyri. Prekročila som niektoré dni hranicu váhy, keď som rodila a to je pre mňa viac ako varovné číslo. A včera, včera  sa po dlhej dobe ukázalo nižšie číslo ako moja východzia váha, bodaj by som sa netešila. 

Pustila som sa do varenia a poriadne sa v kuchyni vybúrila. Najradšej mám jedla ala čo chladnička dala. Pripravila obed, následne odpadla od únavy a ľahla si do postele s Columbom. Výnimočne som nespala dlho a pociťovala som potrebu byť vonku. Chvíľu som dumala komu zavolám, keď som si uvedomila, že nikto tu nie je, všetci sa rozhodli stráviť tento predĺžený víkend niekde mimo. Sedela som vonku a viedla som nekonečné monológy. Môžem zostať doma, hojdať sa a čítať knihu, alebo sa prejdem sama, niekde zasadnem, budem pozorovať ľudí a čítať tam. Budem sa tváriť ako turista vo vlastnom meste. Tak ako som to robila veľakrát predtým.

Vstala som, zbalila knihu, dala si záležať na tom ako vyzerám a išla von. Povedala som si, že spojím príjemné s užitočným, že si odmeriam trasu, tiež rozchodím blížiacu sa svalovicu z rána a dám si jeden dobrý drink. Trasa bola nábrežie.

Eurovea bola štandardne neprimerane preplnená. Rozmýšľala som, čo sa tam ľuďom vlastne páči.  Sedieť na terase, kde stále niekto chodí, ma skôr irituje ako teší. Cez ten dav sa nedalo normálne prejsť. Tento typ nedeľného korzovania postrádal určitú ľahkosť a pokoj. Nehodil sa na nedeľu, prišiel mi príliš konzumný. Pokračovala som ďalej k River Parku. Tam mi to príde oveľa viac útulnejšie, tam sa cítim ako na provinčnom námestí, kde zastal čas. 

Po ceste som si všímala ľudí, všímala som si čo majú oblečené a do oka mi padol len jeden jediný outfit. Mladý muž v krátkych nohaviciach, v polo tričku, v saku a na nohách semišové mokasíny. Malo to štýl a šmrnc. Keď som to hovorila večer mladej, smiala sa a povedala, že dotyčný bol určite gay a prevrátila očami. Faktom, ale zostáva, že nič zaujímavé som nevidela, všetko mi prišlo neprirodzene prvoplánované a bez nápadu. Strašná uniformita. A ak som predsa len niečo objavila, boli to zvyčajne cudzinci a cudzinky, ktorí ovládali umenie vrstvenia, farebných kombinácii a hry s doplnkami. Prišlo mi to divné, rozumela by som tomu pätnásť rokov dozadu, ale nie teraz. 

Čerešničkou bolo náhodné svedectvo fotenia a následného komentára od samotného objektu. Prechádzala som okolo kočíka s dieťaťom a matkou a neďaleko sa pokúšala urobiť snímok asi nejaká kamarátka. Matka sa upravovala obsah kočíka v zmysle hmotných vecí a celú situáciu zaklincovala poznámkou, hlavne, aby to bolo vidno. Tým to mala na mysli, fejkové elvéčko, dečku burberry a ešte neviem čo. Dieťa bolo vidno minimálne, takmer vôbec a mne to prišlo zvrátené. Zvrátené aranžovať hmotné veci na fotky, kde hlavný aktér má byť dieťa. A hlavným aktérom bolo zátišie fejkov. Normálne som sa nechochmesne otočila, aby som sa presvedčila, že sa mi sníva. Nesnívalo. Krutá realita dnešného konzumu.

Kráčala som ďalej a chvíľami som rozmýšľala prečo si ľudia kupujú fejky. Či môže fejk dať pocit výnimočnosti, extra triedy, čokoľvek. Moja odpoveď je neviem. Pokiaľ sa sám človek necíti byť výnimočný, žiadny fejk mu k tomu asi nepomôže, ale možno ich nositelia majú na to iné dôvody, do ktorých ma vlastne nič. Len mi to proste preletelo hlavou. 

Spomenula som si na seba. Na svoj obdiv k pekným veciam, na to ako som veci na začiatku obdivovala vo výkladoch, alebo obrázkoch časopisov, aby som si neskôr mohla kúpiť prvé kúsky v polovičných zľavách a tešiť sa z nich. Svojim spôsobom vlastniť nejaký kúsok mi nedával pocit výnimočnosti z titulu mám ho, som jeho vlastník, zmení ma to, skôr som nadobudla pocit nezávislosti z titulu, môžem si to kúpiť, mám na to. To je to, čo ma na nakupovaní tešilo. Pocit nezávislosti. Finančnej nezávislosti. Prísť takmer kdekoľvek a môcť si to kúpiť. Mať tú možnosť. Našťastie mi nikdy nenapadlo robiť si zátišie z dobrých nákupov a zo zásady sa vyhýbať veciam, ktoré sú viditeľným spôsobom označkované. Vždy som mala rada decentnosť a čisté línie, to samozrejme neznamená, že som lepšia alebo horšia ako ostatní. Len mám iný typ obsesie. Aké prosté.

Dorazila som na miesto činu. Z domu to mám päť kilometrov a dvesto metrov. Objednala som spritz aperol a pustila sa do čítania. Očami som však stále odbiehala mimo. Moja chuť pozorovať ľudí, bola väčšia ako chuť čítať. Pripadala som si ako na dovolenke, keď sedím na terase v cudzom meste, pozorujem ľudí, rozmýšľam na čo myslia a vediem nezáväzné konverzácie s personálom. Tento typ pozorovania mám rada. Vždy si spomeniem na jednu otázku, ktorú mi raz niekto položil. Keby si si mohla vybrať a mať jednu nadpozemskú schopnosť, čo by to bolo? Moja odpoveď vždy bola čítať ľuďom myšlienky, priala by som si vedieť čítať ľuďom myšlienky. A tak som tam len tak sedela a čítala ľuďom myšlienky. Moje čítanie bolo prerušované esemeskami. Mladá sa rozhodla predsa len stráviť večer so svojou matkou a neodmietnuť pozvanie na večeru vonku a aj ďalší ľudia zatúžili po mojej spoločnosti.

Presunula som sa do mesta, kde hrala dychová kapela, ktorá mi urobila radosť, pretože k nedeli akosi patrí, kúpila lístky do kina na Nórske drevo, večerala s mladou v našej obľúbenej reštaurácii, kde sme rok neboli a snívala spolu s ňou o NY.  Mala slabú chvíľu a tendenciu rozprávať a tak som len počúvala a bolo to veľmi fajn. Dohodli sme sa, že na Nórske drevo pôjdeme spolu. Pred pol deviatou sa rozlúčila a ja som sa rozhodla zotrvať ešte v meste a vychutnávať si takmer dovolenkovú atmosféru vo vlastnom meste ukončenú pozvaním na drink od vedľajšieho stola. Zotrvala som do polnoci.

Vybavil sa mi Woodyho film You will meet a tall dark stranger.

Skvelý deň.