7

Sedím na terase a tupo hľadím pred seba. Konečne sa dá sedieť vonku a dýchať. Chcem čítať, ale prichádzajúci vietor prehluší moje myšlienky na čítanie a unáša ich iným smerom. Odložím knihu, zatváram oči a počúvam vietor. Je silný, piskľavý a neodbytný. Prajem si tu nebyť. Prajem si odviať celú ťarchu z posledného týždňa. Chvíľkami sa pristihnem, že sa usmievam, že vlastne tajne dúfam, že prichádzajúcim vetrom by som sa mohla dostať do pohody a únava, spomalenosť a istá letargia by predsa len mohla byť odviata. Prajem si, aby pršalo, aby sa po vyzametaní všetkých myšlienok, vyčistila hlava a ráno sa dalo opäť dýchať. Neviem sa dočkať dažďa. Neviem sa dočkať noci. Chladnej noci, ktorá mi dovolí spať.

Posledné dní som spala tri štyri hodiny denne. To teplo mi nerobí dobre. Pociťujem veľkú únavu a spomalenosť. Dohnala som to až tak ďaleko, že už ani neviem čo robím. Racionalita ide úplne mimo mňa. Vo štvrtok som si privrela prst do pántov a bola taká otupená, že som si neuvedomovala bolesť, ktorá reálne bola. Hľadela som na krvavý prst v pántoch a moja hlava mi hovorila, ty vole, rob niečo, veď máš prst v pántoch. Tak som urobila, odvalila ťažké dvere a zaťala zuby. Tá bolesť, ktorá prišla bola neznesiteľná. Chcela som kričať, namiesto toho mi len vyhŕkli slzy a prišlo mi nevoľno. Vyvrátila som aj to, čo tam nebolo a krvavý prst neprestával bolieť. Miestami sa mi točila hlava a ja som si uvedomila, že to nebude len prstom, že prst je len malé varovanie, že niečo robím zle.

Odišla som. Zrušila všetky stretnutia a presunula sa na Železnú. Myslela som si, že tam nájdem vzduch, ktorý sa dá dýchať. Nenašla. Vystúpila som z auta a vzduch stál. Rovnako ako aj ja. Stretla som Zoju a snažila sa rozptýliť trojročným dievčaťom. Celkom to išlo a ja som si čím ďalej, tým viac uvedomovala, aké mám vlastne šťastie, že už mám nejaké dieťa, a že by som vlastne ešte jedno chcela v kompletnom balíku aj s tatom. 

Pozorovala som ostatných. Všímala si, či sa podobajú na mamu alebo tatu. Rozmýšľala nad tým, či si spomeniem na nejaké básničky. Čo bolo mladej obľúbené.

Hm. Vždy, keď som na ihrisku, vidím tam aj mladú. Bola neuveriteľná. Ukážkové dieťa, ktoré sa permanentne usmievalo a stále rozprávalo. Rozprávať prestala, až keď som ju priviedla ku knihám. Práve dnes som našla čitateľský preukaz. Nepoznám nikoho, kto ešte stále chodí do knižnice okrem nej a vždy keď vidím novú knihu, usmievam sa a asi pociťujem radosť. Radosť z jej čítania a zo svojej výchovy, z toho, že toto sa podarilo. 

Rozlúčila som sa so Zojou a neuvážene som si pred tréningom prečítala maily. Prvé tri riadky hovorili o potvrdení nového biznisu, ale zbytok hovoril o chorých podmienkach a rozhodilo ma to. Rozhodila ma skutočnosť, že plánovaná záloha je v nedohľadne, a že nie som v kondícii, aby som si s niekým merala ego. 

Bola som nahnevaná. Nahnevaná zo skutočnosti, že ma to tak rozhodilo, že som nevládala následne behať a reálne som mala problém s dýchaním. Nedalo sa mi nadýchnuť, nedalo sa mi kráčať, nedalo sa mi hýbať. Bola som úplne paralyzovaná a moja nálada klesla pod nulu. Dokonca ani očakávané endorfíny ju nedokázali zmeniť, alebo aspoň upokojiť. Ten nepokoj sa dal krájať. Ten nepokoj sa dal žmýkať.  Ten nepokoj ma totálne pohltil a zotrval až do dnes.

Piatok. Ani neviem ako som prežila piatok. Vypľutá som prišla domov, otvorila fľašu vína a začala pozerať dévedéčka. Plánovali sme oslavu, ale podvečer môj splín vyvrcholil a prešla ma chuť. Všetci na nahnevali. Nahnevala ma ich ľahostajnosť k môjmu času. Neboli na obed schopní potvrdiť, či večer platí, alebo nie. Neznášam tento prístup. Neznášam, čakanie na telefóne. Ozvali sa o ôsmej a nejako som sa nastavila na to, že ostanem doma, že si budem len tak popíjať, objedať sa a snívať. Presne to som robila a pokračovala v tom aj dnes takmer celý deň. Ležala v posteli a vymieňala jedno dévedečko za druhé, jeden únik za druhý, jedno snívanie za druhé a čakala, čakala na vnútorný pokoj, ktorý neprichádzal. 

Chvíľkami prichádzali návaly sebaľútosti. Priala som si, aby tu niekto bol. Chvíľami som sa vŕtala v minulosti. Pozerala fotky a hľadala niečo, čo by ma vrátilo späť na chodník do budúcnosti. Čo bolo zvláštne je, že som neplakala. Zvyčajne si len tak poplačem a potom sa mi uľaví, ale nie včera ani dnes. Teraz to bolo predsa len trochu iné. Síce som včera a vlastne aj dnes po strašne dlhej dobe zaháňala svoj nepokoj divnými kombináciami jedla ako napríklad domáce hranolky s kečupom a majonézou a následne pohár rozpustenej čokolády, potom syr namáčaný v pikantnej omáčke a ako zlatý klinec zmrzlina. Popíjala víno, avšak dovolila som si len dva poháre. Dva decové poháre. Ale v konečnom dôsledku som sa nepustila do zúfalého vyhľadávania spoločnosti, ktorá mi tak chýbala. 

V minulosti by som svoju potrebu spoločnosti zaháňala aspoň nejakým chatom, ale dnes nie. Dnes som to ustála. Všetko je zmazané, a aj keď som sa na malú chvíľu pohrávala s tou myšlienkou, nakoniec som ju zamietla a povedala si, že virtuálny svet nie je pre mňa, že dnes bude pršať, zajtra pôjdem behať a zase bude všetko fajn. Nebo aj duša sa sama vyčistí a tento večerný piskľavý vietor, ktorý zúri vonku a chvíľami aj mojej hlave ustane. 

Musím len vybrať správny únik.

Že by kniha?

Láska ve smutné době...