Deň šesťdesiaty druhý

Zapípala esemeska. Na malú sekundu som si pomyslela Pôžitkár, ide sa ospravedlniť a napíše niečo na spôsob Darling sorry lietačky. Chvíľku som uvažovala, či si ju vôbec pozriem. Neodolala som a nebol to on, bol to Taxipán, ktorý mi ďakoval za dohodeného klienta na odvoz do Viedne. Pôžitkár sa neozval a výnimočne som nebola prekvapená, ozval sa včera, keď mi napísal, že dnes poobede to spresní. Nespresnil. 

Našťastie už dokážem fungovať a vykonávať iné činnosti bez neustáleho pozerania na telefón a čakania na správu, zavolá, nezavolá, čo ma samozrejme teší.  Dokonca ani neviem povedať, či ma to mrzí, že sa neozval. Nejako viem, že sa ozve a že sa stretneme a možno preto to neriešim a možno si v duchu hovorím, dnes mi je to jedno, dnes som tak trochu unavená. 

Tréning mi dal zabrať a asi som rada, že som po bujarých večeroch konečne doma. Sama so sebou, so svojimi chaotickými myšlienkami a s množstvom podnetov z posledných dní. Chvíľkami dumám, či o tom písať, ale povedala som o práci nie a tak nepíšem. Len si to všetko potichu ukladám.

Zvažujem, že si odmaľujem oči a večerné rande o desiatej odmietnem. Nie som si istá, či by som bola dobrý spoločník. Som živá ráno, cez deň a vlastne občas aj večer. Vlastne takmer vždy, keď prídem medzi ľudí. Mám to v sebe nejako divne naprogramované. Ako keby som si brala za povinnosť rozsievať dobrú náladu. Možno preto, že ľudia sú pre mňa dôležití. Veľmi dôležití. 

Volala L. Bola zlatá, povedala, že všetko je v piči, že mestské zastupiteľstvá sú kompletne vymenené, a že zákazka ešte nebola podpísaná, že vôbec netuší čo bude, ale mám zvažovať výlet do Thajska. Povedala som, že budem rada, ak nám vyjdú Bruggy. Povedala, to je samozrejmosť, s tým sa už počíta,  že Thajsko je veľmi lacné, že to potrebujeme, a že so mnou počíta. 

Svojim spôsobom ma to potešilo, že niekto si ma vybral na dovolenku, lebo som dobrý spoločník. S L zdieľame vášeň pre knihy a preto vzápätí dodala, budeme nič nerobiť a čítať knihy, stačia nám štyri, ty dve ja dve. Začínam zvažovať, že či už budem tisícku v mínuse alebo nie, je vlastne jedno a možno to naozaj stojí za úvahu také Thajsko v marci, zatiaľ čo Bruggy budú v máji. Uvidíme. Ale také slnko by ma potešilo.

Potom hneď volal J ako Joe. Volali sme spolu dve hodiny. Nemusela som rušiť stretko, bol unavený, šikovne som to využila, zachovala sa veľkoryso a navrhla, aby si oddýchol, aby bol fresh, keď sa uvidíme. Vôbec sa nebránil a napriek únave so mnou strávil hodiny na telefóne. Cez telefón si extrémne dobre rozumieme. Napadlo mi, že je to TOO GOOD TO BE TRUE. A on potvrdil, že zdieľa rovnaký pocit. Povedala som, nie je zvláštne, že sme sa už stretli a vôbec si nevieme obaja vybaviť detaily? Zasmial sa a potichu zamrmlal niečo na spôsob rozpoloženia a ja som len dodala, všetci máme svoje sračky. 

Vôbec nie je pekný. Má modré nepokojné oči, hrozný vkus v obliekaní, neuveriteľne sexi hlas a je neskutočne chytrý. To mi imponuje. Mám pocit, že vždy sa pri ňom niečo naučím.

Je veľmi inšpiratívny a povedala som mu to. Potešil sa. 

Od začatia písania tohto príspevku ubehli tri hodiny a mala som počas neho štyri telefonáty a len jeden ten posledný mi dal kopec energie.

Niečo na ňom bude... ale aj tak by ma zaujímalo, prečo sme sa viackrát nestretli, či to bolo o nesprávnom načasovaní, alebo tam toho bolo viac...

Zajtra idem na obed a teraz spať.

Deň šesťdesiaty prvý

Čo by som o ňom napísala? Väčšinu času som trávila vzdelávaním, potom klient, malá Zoja, ktorá je božská , dlhý telefonát a opätovné riešenie Charloty, ale nie z mojej strany. Ja som to zatiaľ ustála. 

Kauza Charlota už začína byť nudná, Blonde sa ma každý deň pýta čo budeme robiť, ako jej pomôcť. Povedala som nič. Zdena na to prišla už dávno, ja nedávno a Blonde na to príde v krátkej dobe. Komu niet rady, tomu niet pomoci a ako povedal jeden múdry človek, každý má dostatok zdrojov na to, aby si pomohol sám. Hranice pomoci sa nedajú posúvať donekonečna a občas ničnerobenie je istá forma pomoci. So Charlotou je to zle, ale ešte stále nie dosť zle, aby prestala šíriť jedovatú síru okolo seba a prestala prskať, štekať, útočiť. Ešte stále nepripúšťa, že problém je v nej, ešte stále hľadá vinníka a od nás nechce pomoc, ale len ľútosť.  Tú už má. Je mi jej ľúto, ale potľapkávať po ramene ju nebudem.

Zoja. Hm, naša malá Zoja. V týchto dňoch bude mať dva roky a je neuveriteľná. Je verným odrazom spokojnosti svojich rodičov a keď som s ňou pripomína mi vlastnú ratolesť. Je rovnako rozkošná, strašne ukecaná a spokojná. Šíri okolo seba maximálne pozitívnu energiu a každý trošku vypľutý človek sa musí okamžite v jej prítomnosti cítiť dobre. Má cenný dar a vždy keď som s ňou mi napadne, aj ja chcem. Tak to bolo aj včera, len k tomu ja chcem som si pridala, mám ešte tri roky a určite to stihnem. 

Nejako som nadobudla presvedčenie, že to tak bude.  Nechcem to zakríknuť, ale aj vďaka týmto poznámkam občas nadobúdam pocit, že moje želania sa plnia, že niečo tu spomeniem a do pár dní sa to stane, tak ako v prípade Pôžitkára. Dnes ideme na večeru a ja budem asi celý deň rozmýšľať čo si oblečiem, aby som vyzerala strašne dobre a pritom veľmi ležérne, aby som vyvolala pocit wow a pritom všetko pôsobilo na spôsob takto je to každý deň. Obzvlášť, keď po tejto večeri mám druhé rande s Kostarikou, ktorého som si ešte večer premenovala na Joe. Bude ešte zaujímavé s jedným sa lúčiť a druhému nastupovať do auta. Toto by som nevymyslela, ani keby som chcela, ale uvidíme ako to celé dopadne. Nové zákazky sú viac ako potrebné.

V súvislosti s pondelkom mi napadne prudké zamyslenie nad svojimi zlozvykmi. Jedným z nich je určite TV, ktorú zapínam skôr ako otvorím oči, rovnako ako počítač. Snažila som sa rozanalyzovať prečo to robím a tie dôvody sú tak debilné, že neviem, či ich vôbec tento papier znesie. Pôvodne som si myslela, že je to nejaká forma úniku, že hľadám kľud a pokoj, zabudnutie, mám potrebu prežívať iné živote než ten svoj, ale keď som sa nad tým ešte hlbšie zamyslela, išla som do hlbokej minulosti, prišla som na to, že TV a počítač sú mojimi neživými spoločníkmi, ktorých potrebujem, lebo tu nie sú zatiaľ tí živí. Normálna závisláčka, ktorá nie je schopná byť sama so sebou v úplnom tichu bez vonkajších vnemov.

V minulosti som TV zapínala len výnimočne, naozaj z dôvodu relaxu, s presne vybratým programom, žiadne nutné pozadie pohyblivých obrázkov ako teraz. Zapnutie počítača mi slúži ako alibi pred mrhaním času pred TV. Tak nadobúdam pocit, že robím viac činností naraz a pripadám si užitočnejšie, presne do momentu ako si odpoviem na otázku, čo na tom PC vlastne robím, ako s ním trávim čas. Odpoveďou bude slovo hľadám. Stále tam niečo hľadám ako taká bludička. 

Niekedy mám pocit, že tam hľadám samu seba, ale to už nemusím, myslím, že som sa už našla a od dnešného dňa začínam útočiť na svoje zlozvyky a idem vyskúšať do akej miery som ozajstná závisláčka, ktorá sa hľadá prostredníctvom neživých obrázkov...

Vyhlasujem vojnu hľadaniu...

Závislosť mi nesvedčí.

Deň šesťdesiaty

Škandál, únava, zúfalstvo pre zmenu nie moje, dvojhodinový telefonát s J, ktorého budem volať Kostarika, pokiaľ nevymyslím niečo iné a zlatý dážď pre B (fotené dnes ráno, to biele je sneh).

Viac možno ráno, zatiaľ mi napadne len veta dňa:

„Každý človek má dostatočné zdroje na to, aby si vedel pomôcť sám...“

Deň päťdesiaty deviaty

Práve som prišla domov. Sú dve hodiny ráno a zajtra je škola. Alkohol bol dnes pod prudkou kontrolou a dovolila som si len dva poháre. Konala sa párty. Naša Beaujolais party, presne tá, ktorá sa konala v podobnej zostave pred rokom a pre veľký úspech sme sa stretli aj na jar na tzv. vítaní jari a obávam sa, že najbližšie sa stretneme vo februári a urobíme si súkromný maškarný bál. 

Čaro týchto stretnutí je asi v namixovaní správnej skupiny ľudí, ktorí raz za čas majú potrebu si vyhodiť z kopýtka. Jednoducho stretnúť iných ľudí, ktorí sa radi bavia, hovoria nemiestne vtipy, pijú ako dúhy, tancujú, spievajú a robia jednoducho na čo majú chuť, bez toho, že by na nich niekto zazeral, súdil, alebo sa len tak obyčajne detsky odúval, že teraz sa Jano baví so Zuzou a nevenuje sa dostatočne Marte, zatiaľ čo Fero tancuje príliš pritesno s Gabou. Lebo aj takéto veci sa ešte dejú vo vekovej kategórii plus mínus štyridsať.

Čo sa tam, ale nerobí, nelezie sa nikomu do kapusty, to je proste nepísané pravidlo. Stretávame sa, aby sme sa zabavili a nie navzájom pretiahli, v prípade zadaných jedincov. V prípade slobodných je samozrejme dovolené absolútne všetko. 

Jediným kritériom výberu je schopnosť uvoľniť sa v prítomnosti neznámych ľudí. Vždy sa tam snažíme priviesť niekoho nového, aby bol stále zachovaný iný rozmer týchto stretnutí v rámci hesla „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku/kamaráta."

Občas mi to príde ako také nadýchnutie slobody, ako taký návrat do minulosti, keď sa nič neriešilo a jediné prečo sme žili, bola dobrá zabáva a bolo jedno, či je niekto zadaný alebo slobodný.

Ak si sama spomeniem na obdobie, keď som bola zadaná, vždy som občas potrebovala byť s tými svojimi ľuďmi bez polovičky a toto je tiež niečo na ten spôsob. 

Naše sedenia vždy začínajú vo vinotéke, kde nás okolo polnoci vyhodia, aby sme následne skončili v nejakom najbližšom zasmradenom bare. Dnes to bolo Rock cafe a bolo to viac ako dobré. Neviem ako skončia ostatní, ale podľa nálady, v ktorej som ich zanechala, to nemôže dopadnúť inak ako dobre, alebo ako sme vlastne zvyknutí. Asi tancujú a pijú až do vyhodenia z baru, aby potom našli minimálne ešte jeden.

Rozmýšľam, prečo sa všetkým tieto akcie páčia a napadne mi len jedna odpoveď, nič sa tam nerieši a to doslovne, len sa zabávame a veľa sa smejeme. A pokiaľ má niekto ambíciu niečo riešiť, je nemilosrdne pohltený skupinou. Presne tak ako včera.

Včera sa očakával škandál. Včera vlastne prebehol škandál. Taký tichý nenápadný, o ktorom každý vedel, ale nikto to už nemal chuť komentovať a nie som si istá, či ja vlastne ešte mám. 

Charlota sa prirútila s dvomi nepozvanými hosťami, s dvomi kamarátkami. Na tom by nebolo nič zlé, i keď mňa to predsa len trošku nahnevalo. Nahnevala ma skutočnosť, že ona sama bola proti tomu, aby som pozvala Martinovu frajerku a teraz sa tu prirúti s dvomi gráciami, ktoré nikto nepozval. Jej spôsob sileného usmievania a zazerania, ktorý tam predviedla bol nepriehľadnuteľný. 

Čo bolo, ale zaujímavé ako prirodzene sa skupina s tým vyrovnala a v priebehu chvíľky ostala sedieť pri stole s kamarátkami sama, zatiaľ čo ostatní sa rozhodli radšej postávať, akoby zotrvali v jej spoločnosti. Nikto nemá chuť dívať sa na oduté ksichty a dokonca to nevydržal ani jej frajer, s ktorým bola v polorozchodovom štádiu, a ktorému zakázala sa s nami baviť, lebo my sme jej kamarátky a nie jeho. 

Dospelý človek prikáže druhému s kým sa môže baviť a s kým nie, to je už na vážne zamyslenie... Tie ostatné pochabosti z jej strany radšej vynechám, lebo na konci by bola nemilosrdná diagnóza.

Priniesla som fotky. Priniesla som fotky z Blondynej oslavy, presne tej, na ktorej prebehol prvý verejný škandál za roky čo sa poznáme a priniesla som fotky aj z vítania jari. Strávila som nejakú tú chvíľku, aby som z kopy nekvalitných fotiek, urobila celkom milú koláž ako spomienku na tieto dni. Na tie ostatné dni, ktoré som prežila som svojimi kamarátkami z Bratislavy, pripravujem fotoknihu.

Každý sa potešil, každý sa vrátil spomienkami k tomu dňu a mal na tvári taký ten radostný úsmev, ktorý hovoril „hm to bolo dobré“, len Charlota sa tvárila ako kyslá uhorka a zrolované fotky pohodila za kvetináč v okne. Keď som ju poprosila, aby mi niečo napísala na fotku, zahovorila to a naveľa urobila dve čiarky. Chvíľu som uvažovala, že jej niečo poviem, presne tak ako som to pôvodne mala v pláne, ale bolo mi jej ľúto. 

Bolo mi ľúto tejto ženy, ktorá včera stratila vďaka svojej žiarlivosti, závisti a neprajnosti, jedného frajera a množstvo kamarátov.

Rozmýšľam, že jej napíšem esemesku a vypýtam si 20 EUR, ktorými včera neprispela. Povedala, frajer to zaplatí a on povedal nezaplatí. Zaplatila som to ja...

Ešte to zvážim.

A čo vyplýva zo včerajšieho večera?

Kto chce kam, pomôžme mu tam...

Žiarlivosť, závistlivosť a neprajnosť u nás nemajú miesto.

A možno izolácia je cesta, ktorou sa jej môže pomôcť, aj keď začínam veriť, že je stratený prípad, všetci ostatní to už vzdali...


Hurá do školy!

Deň päťdesiaty ôsmy

Ráno bolo kruté. Otvorila som oči a napadla mi pesnička Točí sa mi točí. Všetko sa mi točilo. Zavrela som ich rýchlo späť, nahmatala ružovú v šuplíku, ďakovala si, že som nezabudla nechať fľašu vody pri posteli a nemusela zísť dole schodmi. Neviem ako by to dopadlo. Podarilo sa mi ešte zaspať a druhé prebudenie bolo oveľa ľahšie, aj keď nie úplne dokonalé. Točilo sa stále. 

Včerajší deň bol plný návratov do minulosti. Dokonca do jedného konkrétneho mesiaca, február 2008, vtedy som naposledy bola s Pôžitkárom a zúčastnila sa plesu, kde som spoznala včerajších účastníkov zábavy. Prišlo mi to strašne smiešne, dva rozdielne momenty z rovnakého času v jeden deň, to jednoducho nevymyslíš, to je život.

Zúčastnila som sa nejakej oslavy, na ktorú sa mi veľmi nechcelo, ale istým spôsobom som sa obetovala, aby sa nevytváral zbytočný tlak v našej úžasnej partii, kde Charlota žiarli na Blonde. Odovzdávali sa nejaké ceny. Charlotin frajer bol medzi ocenenými. Charlotin frajer a Charlota sa nebavia asi dva týždne a náhodne sa stretli na mieste činu. Na to miesto bola pozvaná aj Blonde, a aby nebola opätovne kvet sváru, tak som sa k nej pridala a predčasne ukončila pobyt na Vianočných trhoch s nejakým nádejným bankovým vysokým úradníkom, s ktorým som kontrolovala kvalitu vína v každom stánku. 

V dobrej nálade sme vliezli do jamy levovej a zábava mohla začať. Nemá zmysel opisovať všetko. Chcem sa zastaviť len pri jednej veci. Chcem sa zastaviť pri ženskej bojovnosti medzi ženami, na ktorej som sa včera bavila a ktorej som včera tak trochu aj ja sama podľahla. 

Stretli sme tam starých známych z plesu, bol medzi nimi aj Palo. Palo je dobrý genetický materiál, navyše šľahnutý veľkou dávkou chytrosti, presne ten typ, ktorého väčšina chce mať. Palo bol mojim spoločníkom na danom plese. Mala som vtedy podmienku, povedala som, pôjdem na ples len keď budem mať mužskú spoločnosť vyššiu ako ja. Dostala som Pala, ktorý vytrvalo vtedy celý večer pýtal moje číslo a prichádzal s ponukou kvalitného sexu. Flirtovala som s nim, ale len v rámci hraníc dobrej zábavy, presne do momentu, pokiaľ som sa dozvedela, že Blonde má o neho záujem. Uvoľnila som jej cestu a bavila sa ďalej s inými. Pravdou, ale je, že už vtedy vytrvalo vyhľadával moju spoločnosť, rovnako ako včera.

Medzitým mal aférku s Blonde. Blonde to nazvala vzťah. Trvalo to asi tri mesiace, sem tam sa spolu vyspali, keď ona niečo zorganizovala a potom sa odmlčal. Bola sklamaná a bola namotaná. Trošku to aj rozchádzala. A teraz sme tu opäť boli všetci aktéri a ja som mala pocit, že všetko sa včera zopakovalo. Paľo vytrvalo mámil zo mňa telefónne číslo, ktoré som mu nedala a Blonde si uvedomila, že jej stále nie je ľahostajný. 

Blonde sa ocitla v inej úlohe než na akú je zvyknutá. Nebola číslo jedna a aj keď to asi nahlas nikdy neprizná, myslím, že ju to tak trochu hnevalo. Mne to bolo jedno. Jediné, čo som chcela, aby bola dobrá zábava a aby si uvedomila, že keď je človek namotaný, ťažšie znáša skutočnosť, že jeho partner sa baví s niekým iným. Narážala som tu na Charlotu a jej frajera nášho spoločného kamaráta a občasné nepochopenie Charlotinej žiarlivosti, ktorá v jej prípade je extrémna, ale niekedy si hovorím, na čo dráždiť hada bosou nohou, keď viem, že je tu ten problém. Blonde to občas robí Charlote a možno aj iným, robí to snáď nevedomky a včera som to urobila ja. 

Nebolo jej to jedno a kútikom oka pozorovala každý náš pohyb, každé naše slovo. Bavila som sa na tom. A úprimne, trošíčku mi to urobilo dobre. 

Ráno mi volala a svojím spôsobom kontrolovala, o čom sme sa s Palom bavili. Opýtala som sa jej, či to chce bez servítky, povedala áno. Tak som jej povedala, nič som nevynechala. Povedala, myslela som si to a nezabudla dodať, že keby tam bol niekto iný, tak to skúša na niekoho iného, ani na chvíľu nepripustila, že by to mohlo byť inak, že to číslo jedna v tomto prípade môže byť niekto iný ako ona. Je to proste Levica, ktorá chce byť vždy stredom bodom pozornosti, ale s ktorou sa vždy dohodneme. 

A Palo? Palo je stratený prípad, nechcela by som ho ani keby mi zaplatili, ale jeho vytrvalosť je obdivuhodná...

Žiarlivosť je sviňa, otázna je iba jej miera a ten kúsok žiarlivosti nosíme v sebe všetci.  

Levice chcú byť stredom vesmíru a Blíženci sa chcú dobre baviť.

A ja som sa včera bavila.

Dnes sa ide opäť do ulíc, vianočný punč čaká.

Deň päťdesiaty siedmy

Ani neviem ako začať. Doznieva vo mne nečakaná eufória z telefonátu. Volal Pôžitkár. Reagoval na moju správu, ktorú som sa mu rozhodla napísať po roku a desiatich mesiacoch. Je to strašná zábava, rozprávať s niekým po tak dlhom čase a mať pocit, že sme spolu rozprávali včera.

Poobede som sa začala hrať s myšlienkou, že mu napíšem, že za napísanie nič nedám a že vlastne nemám čo stratiť, keď nič nemám. Uvedomila som si, že poznám veľmi veľa ľudí v tejto skurvenej Bratislave a je čas ich využiť. Presne takto som si to uložila v tej svojej maličkej hlavičke. 

Všade okolo mňa sú ľudia, ktorí bažia po kontaktoch a dávajú okato najavo ako dobre ich poznajú ako ich využívajú, keď treba. Napríklad dnes P na obede, dôležito mi vysvetľoval ako každého pozná, aké má známosti a aké je to dôležité. Ja som sa na neho nechápavo pozerala a v duchu si myslela, ty ich poznáš po mene, ja niektorých v posteli, ty z nich však niečo máš, lebo sa vieš strkať do zadku a ja hrdá trúba čakám na spasenie sveta, čakám, že tí, ktorých poznám ja, s ktorými mám naozaj nadštandardné vzťahy sa mi ozvú sami v mene kamarátstva, priateľstva, mileneckého vzťahu, alebo len skutočnosti, že ja sama som im pomohla, napriek tomu, že o to nežiadali.

Je asi správny čas sa zobudiť a prebudiť v sebe mrchu, ktorá ľudí začne využívať. Respektíve len otvorene komunikovať svoje požiadavky a bude sa bezostyšne odvolávať na minulosť a bude „pushy“, a keď bude treba aj pekne poprosí v mene vyšších cieľov ako je budúca nezávislosť. 

Sharon mi v utorok povedala, že keď sudičky chodili okolo mojej kolísky, ta s názvom Mrcha sa jej oblúkom vyhýbala, zato tá s názvom Hrdosť, dala dvojitú dávku. Povedala, že ona je teda väčšia mrcha, a že je čas sa to naučiť, že keď na niekoho pritlačím nemusím byť hneď mrcha, a že nemám čakať na záchranu, že sú to len muži, ktorí fungujú na jasné inštrukcie, len sa pri tom treba celý čas usmievať. Zvláštne je, že toto v priváte ovládam, ale v biznise mi tieto debilné hry prídu nedôstojné. 

K čomu je, ale dôstojnosť, keď nebudú zaplatené účty?

Napísala som Pôžitkárovi. Reagoval takmer okamžite a potešil ma. Vynadal mi kde sa flákam, že mi písal k narodeninám na skype. Povedala som, že mám iný skype. Povedal, mám čas kedykoľvek a navrhol večeru. Povedala som, poznám ten tvoj čas, daj mi konkrétny termín na obed alebo večeru, alebo kontakt na asistentku. Povedal, agendu si vybavujem sám a večera by bola vhodnejšia, cez obed by som stále dvíhal telefonáty. Pousmiala som sa a povedala, bol by to tvoj problém, ty by si sa oberal o moju úžasnú spoločnosť. Zasmial sa a povedal, to by som nerád.

Ako keby zastal čas a nič sa nezmenilo. 

Som v malej eufórii, niektoré veci sa jednoducho nemenia, naše prekáračky sú jedinečné alebo akoby on povedal najsamlepšie...

Ach Pôžitkár, skypový panbožko a Zúfalka...

Deň päťdesiaty šiesty

Svadba. Ak si spomeniem na včerajší večer, vybaví sa mi svadba a Vianoce. Bola som na módnej prehliadke a ochutnávke vín. Samotná prehliadka asi nie je dôležitá, oveľa dôležitejšie sú priestory, v ktorých bola, a ktoré vyvolali vo mne emocionálnu búrku a svojim spôsobom ma prinútili pozerať sa na predvádzané modely trochu iným okom, takým tým menej skeptickým a ironickým. 

Prehliadka sa konala v Casamii, je to moje obľúbený obchodík a vždy keď som tam, predstavujem si ako si týmto nábytkom zariaďujem svoj budúci malý víkendový domček s veľkou záhradou. Vždy tam prichádzam do pokušenia, či predsa len svoje biele steny v byte nepremaľujem farebne, presne tak ako som to mala kedysi v inom byte a industriálny vzhľad bytu nezmením na niečo oveľa besnejšie a hlavne farebnejšie. Chvíľku si tam snívam, aby som sa potom aspoň trošku vybúrila na doplnkoch a oteplila čisté línie svojho obydlia a v duchu si hovorím, jedného dňa...

Čaro tohto obchodíku nespočíva len v samotných produktoch, ktoré ponúka, ale predovšetkým v priestore, v ktorom je umiestnený. Bývalé sklady a vysoké stropy umožňujú vyniknúť každej vecičke, ktorá je tam umiestnená. Nemôžem samozrejme opomenúť fantastickú dekoratérsku prácu, ktorá je tou povestnou čerešničkou na torte. V tých priestoroch sa každý musí cítiť skvelo. Dá sa tam dýchať a krásne sa tam zabúda.

Sedeli sme ta s Georgiou, popíjali sekt, okiepali okolie, presne tak isto ako to robili všetci ostatní a nechali sa unášať vianočnou atmosférou, ktorá na nás z každého rohu dýchala, Predvádzali sa spoločenské šaty a pri niektorých som naozaj ochkala. Nahlas sme zvažovali, ktoré by boli vhodné na druhú svadbu. 

Možno to bolo spôsobené skutočnosťou, že Georgia tú druhú svadbu bude mať v máji a všetky reči s ňou sa točia okolo svadby a tak nakaziť sa týmto zmýšľaním bolo vcelku jednoduché. Ako som tam tak sedela v blesku reflektorov s veľkým vianočným stromčekom v pozadí, začali sa moje myšlienky túlať kade tade a zrazu aj dlho odmietaná myšlienka sa zdala byť prijateľnejšia. Pri každom vhodnom modeli som si predstavila konkrétne miesto, konkrétnu akciu, konkrétnych hostí, len potencionálny ženích ostal bez tváre. Vlastne nie, keď to píšem, automaticky sa mi vybaví Šalený, nie z titulu, že by sme boli kompatibilní mentálne, ale fyzicky. Vyzerali by sme spolu jednoducho dobre. Fyzicky sa k sebe hodíme.

Defilé tvorili samotné svadobné šaty s nádychom Španielska a niektoré boli fakt pekné. Georgia povedala, že by som ich mohla ešte mať, že ešte nie som stará. Zdesene som sa na ňu pozrela, aby som  vzápätí vrátila pohľad k mólu a na malú chvíľku sa zasnívala, ale fakt len na malú. 

Bolo to pekné, bolo to krásne, bola som napadnutá duchom Vianoc a čo viac aj duchom svadby.

(táto pieseň išla pri svadobných šatách, doják ako vystrihnutý z červenej knižnice, svadba, pesnička, Vianoce a nevybúrené hormóny...)

Deň päťdesiaty piaty

K Vianociam patria knihy. Mám to tak zafixované od ranného detstva a aj v čase nehojnosti sa na knihy jednoducho nezabúda, a tak som sa večer  pustila do ich výberu. Zvyčajne to robím hromadne a od minulého roka  som zaviedla objednávanie cez internet. Martinus alebo Gorila. Je to overené, mám to za rohom a hlavne je to neporovnateľne lacnejšie, i keď o tom čo je lacné a čo už nie, a ako vlastne šetrím, alebo vôbec nie, by sa dalo polemizovať.

Výber kníh je u nás veľmi jednoduchý. Takmer každé Vianoce je to rovnaké. Istým spôsobom sa isté knihy odo mňa očakávajú. Dedkovia sa u nás tešia na detektívky, babky čakajú na Vasilkovú, exovi kúpim zvyčajne niečo, čo už som ten rok čítala a viem, že by to bola aj jeho voľba, alebo niečo súvisiace so zdravou životosprávou. Mám taký tichý pocit, že všetci chlapi sa okolo štyridsiatky majú tendenciu zblázniť sa do zdravého spôsobu života a tak ho v tom vianočne podporujem. Ratolesti kúpim, vždy niečo v angličtine ideálne z amerického prostredia, niečo na spôsob Gossip Girl a k tomu pridám nejakú klasiku. Predtým skontrolujem jej zoznam kníh, ktoré chce prečítať. Obsahuje rebríček 100 kníh podľa nejakého pravdepodobne amerického časopisu, ktoré by mal mať každý prečítané a už chýba naozaj len pár. A kamarátkam? S tými je to jednoduché, niečo príznačné pre ich momentálnu situáciu, alebo knihu, ktorú mi zabudli vrátiť. 

Z môjho okolia kupuje knihy len Zdena, ostatným príde nakupovanie kníh za zbytočne vyhodené peniaze a radšej volia handry alebo bižu. Na druhej strane sa im ani nečudujem, kupovať knihy je dnes, čím ďalej tým viac, veľký luxus.

Pustila som sa do intenzívneho preklikávania a porovnávania cien Martinus versus Gorila, na konci ktorého sa objavila očakávaná cena aj s údajne ušetrenými peniazmi. Dostala som sa na číslo 200 a vôbec sa mi to nepáčilo. V dobe, keď nemám niektoré veci poplatené je 200 eur za knihy a iné drobnosti veľa peňazí. Teda aspoň pre mňa. Kedysi mi to bolo jedno a zvyčajne som sa dostala vyššie, ale dnes nie, dnes rozmýšľam úplne uleteným spôsobom. 

Pred záväznou objednávkou som spozornela a všimla si možnú ďalšiu zľavu viažucu sa na poistenie, ktoré mám. Začala som sa ňou vážne zaoberať a zistila som, že jednoduchou registráciou, som schopná sa dopracovať k 25%. 

Potešilo ma to, potešila ma možnosť ušetriť debilných 50 EUR v deň, keď som prešľapovala v obľúbenej predajni a rozhodovala sa, či si kúpim čižmy, ktoré vlastne nepotrebujem až tak urgentne, ktoré by bolo dobre mať, lebo tie staré majú už nejaký piatok, a ktoré vynosím, lebo sú pohodlné, rovné a všade chodím peši. V svojej úvahe v predajni som zašla tak ďaleko, že som si ich nákup obhájila ušetreným benzínom a možnosť ušetriť ďalších 50 EUR, vyvolávala vo mne pocit, že tie čižmy mám vlastne zadarmo. 

Kúpila som ich, v duchu som si nadávala, že tie iné semišové na opätku, ktoré som v tej istej predajni kúpila pre dvomi mesiacmi som kupovať nemusela, lebo sa v nich nedá chodiť a naozaj sú len do kancelárie alebo k šatám a ich tohtoročné využitie je minimálne. Na druhej strane je ich dobre mať, lebo čo ak... Samozrejme nákup oboch som ešte obhájila skutočnosťou, že v mojich očiach boli lacné, že v minulosti som kupovala čižmy, ktoré boli dvoj trojnásobne drahšie a z tohto pohľadu som vlastne tiež šetrila.

V obhajovaní nakupovaných vecí dokážem byť neuveriteľne kreatívna, to je proste fakt. Na druhej strane stále volím radšej menej a kvalitne ako kopec lacných alternatív, ktoré si dám možno raz a potom budú zaberať miesto v skrini. To už dávno nerobím. Ani vo veciach ani v živote, i keď polemizujem nad tým neustále.

Ale späť ku knihám. Okrem výberu a zabezpečenia zľavy, som sa veľmi neopatrne pustila do čítania recenzii na Martinuse. Najviac recenzií majú popísané noví autori, ktorí sa na slovenskom trhu vyrojili ako včely z úľa. Pri knihách, ktoré čítam ja som našla dva tri komentáre, alebo žiadne. Pri novodobých slovenských autoroch, prevažne autorkách sme sa dostávali na desiatky až stovky super pozitívnych hlášok a začala som rozmýšľať, či sa tými komentármi aj niekto riadi.

Sama za seba musím povedať, čím pozitívnejšie referencie a čím ich počet bol väčší, tým priamo úmerne narastala moja skepsa voči danému titulu. Inými slovami vlastne riadi, minimálne jedna osoba, moja maličkosť.

Rozmýšľam, ktorý slovenský autor ma v poslednej dobe zaujal, a ktorého by som odporučila so slovami toto musíš mať. Nikto mi nenapadne.

Tak ako som si v minulosti kupovala povinne každý mesiac jedného československého autora, v mene hesla treba podporiť československú tvorbu, tak mám tendenciu ich teraz sabotovať. Na zbytočnosti predsa nie sú peniaze a ešte by som potrebovala nejaké tričko...

A čo týmto chcel básnik povedať? 

Nič.

Len, že Vianoce sú úžasné obdobie, patria k nim knihy a šetrenie podporuje individuálnu kreativitu.

Mimochodom na terase mi kvitne druhým týždňom zlatý dážď...