Deň štyridsiaty deviaty

Pochytili ma výčitky, výčitky, že som tento týždeň nič neurobila z toho čo som chcela, že som začala unikať pred povinnosťami, že neviem čo bude a neriešim to, a tak trochu sa spolieham na M. Bezcieľne som sa motkala som sa po byte a chcela som niečo aj niečo robiť. Chvíľkami ma prepadali výčitky, že necvičím už tretí deň, aby som si ich vzápätí obhájila a vysvetlila sama sebe, že občas treba nič nerobiť a sľúbiť si, že začnem zajtra. Zajtra. Hm. Zdena by mi teraz povedala, zajtra, zajtra, len nie dnes, vraví každý lenivec a ja by som ju začala šikovne presviedčať, že to tak nie je.

Naveľa som sa rozhýbala okolo obeda, aby som začala vykonávať činnosti, ktoré vôbec neboli potrebné. Čistila som palice na golf, čistila som topánky, čistila som rúru na pečenie, aby som následne vyčistila samu seba a dúfala, že hlava sa vyčistí sama. Nevyčistila. Ostala rovnako nevýkonná a okolo tretej som to vzdala a povedala si aj zajtra je deň, že ak sa rozhýbem hneď od rána, tak všetky tie veci, ktoré odkladám s výnimkou upratania papierov na stole, mi zaberú asi štyri hodiny. 

Prvé stretnutie mám asi o druhej a materiál, ktorý mal byť poslaný nebude a ja použijem nejakú moju obľúbenú výhovorku a zvalím to na neodoslaný mail, aby som to vzápätí poslala po stretnutí večer a všetko bolo opätovne v poriadku. Aspoň naoko. Som majster výhovoriek, a keď to teraz píšem, napadne mi, že to musím hneď stopnúť, inak sa to začne nabaľovať ako v nedávnej minulosti a naberie to neuveriteľné rozmery, ktoré som si nahlas priznala len sama pred sebou.

Výhovorky, výhovorky, výhovorky a večný únik, môj spôsob spracovania neúspechu z pokazenej zákazky. Taká prostá pravda. 

Mala by som si prelistovať v knihe Kam sa stratil môj syr. Možno to urobím o chvíľu, počas pitia druhej kávy, tá prvá už je dopitá.

Včera som tiež náhodou zakopla o film Včera, dnes a zajtra, pobavil ma a v duchu som sa pýtala, kam sa stratili všetky dobré talianske komédie s jedinečným českým dabingom. Vzápätí som si pozrela program do kina, aby som s hrôzou zistila, že som prešvihla ponuku súčasných talianskych filmov v kine Mladosť. Ešte aj dnes niečo hrajú, možno jeden stihnem.

Večer som išla na plánovanú kávu s P. Keď som ho zbadala, napadlo mi, že vyzerá ako talian a prišlo mi to smiešne. Mal husté kučeravé vlasy, mäkké hnedé oči, veľký nos, krátke ponožky, nohavice bez opasku a ústa, ktoré sa nezastavili. Je to fakt asi prvý človek, ktorý rozpráva viac ako ja, i keď ak si spomeniem na Severana a naše prvé stretnutie, bolo to s ním podobné. Nedal sa zastaviť a rozmýšľam, čo to asi znamenalo, možno zakrývanie malej nervozity, možno nie, možno prejavený záujem a možno nie. Hm, ale asi áno. Zvláštne. Včera to bolo zvláštne.

Myšlienkami som bola inde. Obzerala som si ho celý čas. Všímala som si každý detail. Miestami som si ho porovnávala so Šaleným a občas aj so Severanom, ale včera viac so Šaleným, s tým čo mi pri ňom napadalo, keď som ho stretla prvýkrát. 

Hm, prvá vec, ktorá mi napadla, keď som stretla Šaleného, bola, že vyzerá lepšie ako na fotke, a že by bol dobrý do postele. Prvá vec, ktorá mi napadla včera bola, že P pôsobí nižšie, aj keď je vyšší, má 1,85 a má pekné paže ako Severan. Severan aj Šalený majú 1,93-5 a človek si pri nich pripadá malý a musím priznať, že je to veľmi fajn pocit. Rozmýšľala som koľko váži. Severan mal 88 a veľmi chudé nohy. Šalený tuším 95 a krásne atletické pevné telo. To je fakt, má brutálne pekné telo a možno preto ma priťahuje ako dobrý genetický materiál. A P? Netuším koľko váži P, tuším 80, mohol by pribrať. Pôžitkár mal pri rovnakej výške 85 a hneď to lepšie vyzeralo. 

Hm, v tomto duchu prúdili moje myšlienky až do momentu vyhodenia z kaviarne z dôvodu, že zatvárali. Čas s ním ubiehal veľmi rýchlo a aj keď som nebola myšlienkami s ním, bolo to milé stretnutie. Ponúkol sa, že ma odvezie domov, povedala som, že sa prejdem, že sa rada prechádzam, že to mám kúsok, povedal, že ma odprevadí. Kráčali sme po nábreží, aby sme na konci ulice ešte hodinu trkotali o živote. Videla som na ňom, že sa chce ešte stretnúť. Vychutnávala som si to. Takú tú snahu zaujať a dostať aspoň nejaký náznak záujmu, ktorý by ho uistil, že jeho aktivity nie sú zbytočné. Zopakovala som len, za muža hovoria činy, nie slová, a že mám rada starú školu. Povedal, že pôjdeme spolu na trhy, že auto nechá doma, že už sa dávno neprechádzal, a že sa cíti ako študent. 

Usmiala som sa a vybavila som si druhé stretnutie so Severanom. Keď sme sa stretli v sade Janka Kráľa a tri hodiny prechádzali, aby sme následne skončili na večeri a potom v bare, kde sme sa mierne pripili a ja som chcela, aby ma pobozkal a on chcel to isté, ale nevedel, či už môže. Naše druhé stretnutie so Severanom trvalo 12 hodín. Od štvrtej do štvrtej. Po desiatich hodinách sme si vymenili prvé sliny. 

Divné veci mi napadajú, keď to všetko píšem a uvedomujem si, že včera som všetko porovnávala, že som chcela vedieť aké sú to tie pocity, keď vieš, že chémia funguje, že som sa zamerala na obal a skúmala každý detail.

Dokázala by som popísať neuveriteľné veci o P, že sa mi páčili vrásky okolo očí, že jeho plecia sa mi zdali útle, že nohu som odhadovala na veľkosť 44 a v skutočnosti bola 46, že ruky mali pekný tvar, ale tvar nechtov bol o ničom, že paže boli pekné vytvarované a silné, že nemá sklon k vypadávaniu vlasov, lebo tie jeho sú kučeravé a husté, že odtieň jeho hnedých očí je mäkší a teplejší ako u Šaleného. Pričom som si spomenula na modré oči svojho ex a Severana, ex mal teplý odtieň modrej a Severan studený. V ten moment som si chcela vybaviť aj odtieň M, ale nedalo sa, vedela som, že má len smutné oči.

Proste na prvý pohľad neuveriteľné haluze, ale ak sú to naozaj haluze, prečo mi napadali?

Neprišla som na nič, len na to, že jedno stretnutie je málo a tri mesiace sú dosť na to, aby som vedela, či to má zmysel, že obal je tiež dôležitý, nie z titulu ako vyzerá, ale skôr aké pocity vyvoláva.

A pocity, to je to na čom záleží...