Deň päťdesiaty siedmy

Ani neviem ako začať. Doznieva vo mne nečakaná eufória z telefonátu. Volal Pôžitkár. Reagoval na moju správu, ktorú som sa mu rozhodla napísať po roku a desiatich mesiacoch. Je to strašná zábava, rozprávať s niekým po tak dlhom čase a mať pocit, že sme spolu rozprávali včera.

Poobede som sa začala hrať s myšlienkou, že mu napíšem, že za napísanie nič nedám a že vlastne nemám čo stratiť, keď nič nemám. Uvedomila som si, že poznám veľmi veľa ľudí v tejto skurvenej Bratislave a je čas ich využiť. Presne takto som si to uložila v tej svojej maličkej hlavičke. 

Všade okolo mňa sú ľudia, ktorí bažia po kontaktoch a dávajú okato najavo ako dobre ich poznajú ako ich využívajú, keď treba. Napríklad dnes P na obede, dôležito mi vysvetľoval ako každého pozná, aké má známosti a aké je to dôležité. Ja som sa na neho nechápavo pozerala a v duchu si myslela, ty ich poznáš po mene, ja niektorých v posteli, ty z nich však niečo máš, lebo sa vieš strkať do zadku a ja hrdá trúba čakám na spasenie sveta, čakám, že tí, ktorých poznám ja, s ktorými mám naozaj nadštandardné vzťahy sa mi ozvú sami v mene kamarátstva, priateľstva, mileneckého vzťahu, alebo len skutočnosti, že ja sama som im pomohla, napriek tomu, že o to nežiadali.

Je asi správny čas sa zobudiť a prebudiť v sebe mrchu, ktorá ľudí začne využívať. Respektíve len otvorene komunikovať svoje požiadavky a bude sa bezostyšne odvolávať na minulosť a bude „pushy“, a keď bude treba aj pekne poprosí v mene vyšších cieľov ako je budúca nezávislosť. 

Sharon mi v utorok povedala, že keď sudičky chodili okolo mojej kolísky, ta s názvom Mrcha sa jej oblúkom vyhýbala, zato tá s názvom Hrdosť, dala dvojitú dávku. Povedala, že ona je teda väčšia mrcha, a že je čas sa to naučiť, že keď na niekoho pritlačím nemusím byť hneď mrcha, a že nemám čakať na záchranu, že sú to len muži, ktorí fungujú na jasné inštrukcie, len sa pri tom treba celý čas usmievať. Zvláštne je, že toto v priváte ovládam, ale v biznise mi tieto debilné hry prídu nedôstojné. 

K čomu je, ale dôstojnosť, keď nebudú zaplatené účty?

Napísala som Pôžitkárovi. Reagoval takmer okamžite a potešil ma. Vynadal mi kde sa flákam, že mi písal k narodeninám na skype. Povedala som, že mám iný skype. Povedal, mám čas kedykoľvek a navrhol večeru. Povedala som, poznám ten tvoj čas, daj mi konkrétny termín na obed alebo večeru, alebo kontakt na asistentku. Povedal, agendu si vybavujem sám a večera by bola vhodnejšia, cez obed by som stále dvíhal telefonáty. Pousmiala som sa a povedala, bol by to tvoj problém, ty by si sa oberal o moju úžasnú spoločnosť. Zasmial sa a povedal, to by som nerád.

Ako keby zastal čas a nič sa nezmenilo. 

Som v malej eufórii, niektoré veci sa jednoducho nemenia, naše prekáračky sú jedinečné alebo akoby on povedal najsamlepšie...

Ach Pôžitkár, skypový panbožko a Zúfalka...