Deň tridsiaty tretí

Tento predĺžený víkend bol okrem iného aj v znamení filmov podľa výberu mojej ratolesti. Všetky boli v origináli a pri všetkých ma napadlo, že musím oprášiť poriadne svoju angličtinu, že musím začať opäť čítať po anglicky a túto tortúru pozerania filmov bez titulkov musím absolvovať aspoň raz do týždňa. 

Z toho množstva do pozornosti môžem dať určite Layer Cake, kde jedno z mála slov, ktorým som rozumela bolo fuck you a Charlie Barlett príjemná komédia pre omladinu s angličtinou, ktorej sa dá rozumieť. Najviac ma asi prekvapil, pobavil a možno nútil zamyslieť The Social Network, dovolím si povedať mimoriadne dobre zvládnutý nový Fincherov film, pri ktorom som ďakovala titulkom, nakoľko niektoré monológy som nestihla čítať, nieto ešte zachytiť v cudzom jazyku. Ak by sa ma niekto opýtal aký dobrý film som videla v poslednom období, povedala by som asi The Social Network, pri ktorom som si pripomenula, aké neuveriteľné veci sa dajú urobiť, keď človek dostane dobrý nápad.

Ráno som sa prekonala a urobila ďalšie z mojich elementárnych zásadných rozhodnutí a opätovne som vybehla na školský dvor, kde som poctivo strávila 30 minút. Ako som tam krúžila spomenula som si na dve vyjadrenia k behu z minulého týždňa. J povedal, že beh je veľmi nudný, že trénuje len vytrvalosť a nemá nejaký tretí rozmer. EM môj veľmi dobrý kamarát mi beh opísal ako neuveriteľné cvičenie vytrvalosti, kde vždy keď si povieš, že už nemôžeš, stále sa dokážeš prekonať a ísť ďalej a jediné čo dokáže tvoja hlava absolvovať je pravidelné dýchanie a myšlienku dokážeš to. 

Tieto dve vyjadrenia sa mi prelínali v hlave celý čas, zatiaľ čo som si tvorila svoje vlastné a prišla na to, že mentálna a fyzická vytrvalosť ide ruka v ruke, a že to na čom som sa pred časom rozhodla pracovať je práve vytrvalosť, že mám k tomu ideálne podmienky, že sú to len dve tri hodiny z môjho týždňa, že ten pocit po behu je neopísateľný a tá pýcha víťazstva samého nad sebou nezachytiteľná, že mi to vlastne robí veľmi dobre. Stačí si každý týždeň pridať kolečko a potom, keď dokážem odbehnúť požadovaný čas, zvýšiť intenzitu presne ako v živote. Najskôr pomalými krokmi vpred, aby som si bola istá, že to nepreženiem, že to nevzdám pri prvej bolesti, aby som neskôr mohla pracovať na intenzite činností. Síce neviem, či niekedy zabehnem 5 km za 21 minút ako pred piatimi rokmi, ale beh Devín Bratislava by som na jar mohla dať a je jedno za koľko. Dôležité bude vytrvať. 

Večer som stretla S. S som spoznala pred tromi rokmi v Buenos Aires. Mimoriadne sme si sadli a zvyšok pobytu sme strávili spolu. V tom čase riešila dilemu, či sa má rozísť so svojím frajerom, s ktorým bola asi šesť rokov, aby to on za ňu vyriešil tento rok a po niekoľkoročnom vzťahu, keď sa má zakladať rodina, jej povedal ďakujem. A tak ma opätovne len napadlo, dávaj si pozor na to čo si želáš, mohlo by sa ti to splniť, ako aj v tomto prípade. 

S S sme si plánovali výlet do Nepálu, za tie tri roky nám to nevyšlo, ale táto obnovená myšlienka ma úplne pohltila a po pri tom, aby som niečo vymyslela na platenie hypotéky, som si dala novú métu. Návštevu Nepálu. Čokoľvek budem pracovne robiť v pozadí budem mať dve asociácie hypotéku a Nepál.

Asi je smiešne vysloviť tieto slová v čase, keď neviem, či v decembri budem mať na splátku , ale niečo mi hovorí, že takto to má byť, že ambiciózne ciele sú úplne namieste a vďaka vytrvalosti sa môžu stať realitou.

Ďalší dôvod navyše pokračovať v behaní...