Deň tridsiaty šiesty

Ani neviem odkiaľ začať. Či má zmysel spomínať dnešnú nespavosť, keď som podľa nového času vstala 2.21, čo by bolo o hodinu viac podľa času starého a inými slovami štandardný čas, ktorým sa prejavuje moja nespavosť. Snažila som sa zaspať a po dvoch seriáloch sa to o pol šiestej podarilo asi na dve hodiny. Prekvapuje ma ten rovnaký čas. Vždy je to plus mínus rovnako. Príde mi to zvláštne a tak trochu sa vždy pýtam sama seba, čo by to mohlo znamenať. Odpoveď asi poznám, ale aj tak sa neprestávam pýtať.

Deň prebiehal pokojne. Dokonca mal zopár svetlých momentov, v pozadí ktorých stále boli otázniky zo včera, ktoré ostali nezodpovedané.

Prvý svetlý moment bola cesta do Pezinku. Vinice zaliate slnkom mali pre mňa neopakovateľné čaro. Bola som fascinovaná ich farbami, členitosťou a možnosťou stratiť sa v nich. Pocítila som túžbu uniknúť. Byť niekde, kde nemusím nič riešiť a len tak sedím, stojím, prechádzam sa a kochám farbami, vôňami a nekonečnou slobodou. Chcelo sa mi to zostať a robiť nič. Chcelo sa mi unikať...

Namiesto toho som sa vrátila do Bratislavy absolvovať naplánované stretnutia. Sedela som v lobby bare nemenovaného hotela a zažila ďalší svetlý moment dňa. Pristúpil ku mne čašník, familiárne ma pozdravil a spomenul meno spoločnosti, kde som pracovala pred 14 rokmi a vyrazil mi dych. Vyrazil mi dych, tým že si ma pamätal. Začala som s ním ľahko konverzovať a povedala mu, veď to je už 10-14 rokov ako si ma môžete pamätať. Usmial sa a povedal, na niektorých ľudí sa nezabúda. Prišlo mi to neuveriteľné. 

Vybavilo sa mi to obdobie a vybavil sa mi aj M. V tom hoteli sme sa stretli prvýkrát. Potom prišla J a vzdialili sme sa na piate poschodie, ukazovala mi priestory, ktoré som dôverne poznala a vybavila sa mi aj izba 531. 

Opantaná peknými spomienkami som kráčala mestom a ani neviem prečo pod michalskou bránou som sa zastavila a pozrela na vzdialenosť do Buenos Aires, tuším to bolo 11835 km. Napadlo mi, že si to musím zapamätať a potom som sa len tak pre seba usmiala a priala som si tam byť. 

Po príchode domov ma však zachvátil strach. Rozprávala som s právnikom, s ktorým riešim jeden nepochopiteľný súdny spor. Povedal niečo, čo vyvolalo vo mne otázniky, či som si dobre vybrala. Rezignovane som si sadla na posteľ a chcela niekomu zavolať. Chcela som zavolať nejakému mužovi, ktorý by povedal, moja neboj, to bude dobré a len tak by ma objímal a možno by nemusel hovoriť nič. Len by bol. Nie je. A tak som zavolala Sam. 

Sam tára dve na tri a nádherne všetko zľahčuje. Istým spôsobom tiež pred niečím uniká. Opýtala som sa jej, čo jej urobilo takú dobrú náladu. S pokojom Angličana a s úsmevom Španiela povedala, veď predsa moje kamarátky antidepresíva. Mala som chuť povedať daj aj mne. 

Chce sa mi unikať.

Prajem si nebyť.

Existuje spravodlivosť? A ak áno, prečo je potom strach?