Deň šesťdesiaty prvý

Čo by som o ňom napísala? Väčšinu času som trávila vzdelávaním, potom klient, malá Zoja, ktorá je božská , dlhý telefonát a opätovné riešenie Charloty, ale nie z mojej strany. Ja som to zatiaľ ustála. 

Kauza Charlota už začína byť nudná, Blonde sa ma každý deň pýta čo budeme robiť, ako jej pomôcť. Povedala som nič. Zdena na to prišla už dávno, ja nedávno a Blonde na to príde v krátkej dobe. Komu niet rady, tomu niet pomoci a ako povedal jeden múdry človek, každý má dostatok zdrojov na to, aby si pomohol sám. Hranice pomoci sa nedajú posúvať donekonečna a občas ničnerobenie je istá forma pomoci. So Charlotou je to zle, ale ešte stále nie dosť zle, aby prestala šíriť jedovatú síru okolo seba a prestala prskať, štekať, útočiť. Ešte stále nepripúšťa, že problém je v nej, ešte stále hľadá vinníka a od nás nechce pomoc, ale len ľútosť.  Tú už má. Je mi jej ľúto, ale potľapkávať po ramene ju nebudem.

Zoja. Hm, naša malá Zoja. V týchto dňoch bude mať dva roky a je neuveriteľná. Je verným odrazom spokojnosti svojich rodičov a keď som s ňou pripomína mi vlastnú ratolesť. Je rovnako rozkošná, strašne ukecaná a spokojná. Šíri okolo seba maximálne pozitívnu energiu a každý trošku vypľutý človek sa musí okamžite v jej prítomnosti cítiť dobre. Má cenný dar a vždy keď som s ňou mi napadne, aj ja chcem. Tak to bolo aj včera, len k tomu ja chcem som si pridala, mám ešte tri roky a určite to stihnem. 

Nejako som nadobudla presvedčenie, že to tak bude.  Nechcem to zakríknuť, ale aj vďaka týmto poznámkam občas nadobúdam pocit, že moje želania sa plnia, že niečo tu spomeniem a do pár dní sa to stane, tak ako v prípade Pôžitkára. Dnes ideme na večeru a ja budem asi celý deň rozmýšľať čo si oblečiem, aby som vyzerala strašne dobre a pritom veľmi ležérne, aby som vyvolala pocit wow a pritom všetko pôsobilo na spôsob takto je to každý deň. Obzvlášť, keď po tejto večeri mám druhé rande s Kostarikou, ktorého som si ešte večer premenovala na Joe. Bude ešte zaujímavé s jedným sa lúčiť a druhému nastupovať do auta. Toto by som nevymyslela, ani keby som chcela, ale uvidíme ako to celé dopadne. Nové zákazky sú viac ako potrebné.

V súvislosti s pondelkom mi napadne prudké zamyslenie nad svojimi zlozvykmi. Jedným z nich je určite TV, ktorú zapínam skôr ako otvorím oči, rovnako ako počítač. Snažila som sa rozanalyzovať prečo to robím a tie dôvody sú tak debilné, že neviem, či ich vôbec tento papier znesie. Pôvodne som si myslela, že je to nejaká forma úniku, že hľadám kľud a pokoj, zabudnutie, mám potrebu prežívať iné živote než ten svoj, ale keď som sa nad tým ešte hlbšie zamyslela, išla som do hlbokej minulosti, prišla som na to, že TV a počítač sú mojimi neživými spoločníkmi, ktorých potrebujem, lebo tu nie sú zatiaľ tí živí. Normálna závisláčka, ktorá nie je schopná byť sama so sebou v úplnom tichu bez vonkajších vnemov.

V minulosti som TV zapínala len výnimočne, naozaj z dôvodu relaxu, s presne vybratým programom, žiadne nutné pozadie pohyblivých obrázkov ako teraz. Zapnutie počítača mi slúži ako alibi pred mrhaním času pred TV. Tak nadobúdam pocit, že robím viac činností naraz a pripadám si užitočnejšie, presne do momentu ako si odpoviem na otázku, čo na tom PC vlastne robím, ako s ním trávim čas. Odpoveďou bude slovo hľadám. Stále tam niečo hľadám ako taká bludička. 

Niekedy mám pocit, že tam hľadám samu seba, ale to už nemusím, myslím, že som sa už našla a od dnešného dňa začínam útočiť na svoje zlozvyky a idem vyskúšať do akej miery som ozajstná závisláčka, ktorá sa hľadá prostredníctvom neživých obrázkov...

Vyhlasujem vojnu hľadaniu...

Závislosť mi nesvedčí.