streda 30. novembra 2011

20111130



Had. Snívalo sa mi o hadovi, alebo hadoch, už si vlastne nepamätám. Pamätám si len pocit, ktorý bol pre mňa nový. Nebol tam strach. Po veľmi dlhej dobe tam nebol strach, hrôza, taký ten pocit fuj a bolo tam nejaké divné spriatelenie sa. Nie to nie je dobré slovo. Bola tam nejaká vzájomná akceptácia. Akceptácia bez strachu. 

Mám panickú hrôzu z hadov a asi preto ma to prekvapilo a mám nutkavú potrebu rozmýšľať, čo to vlastne znamená. Prvé mi napadlo zdravie, že asi budem mať dobré zdravie a sama pre seba som sa usmiala a ako druhé mi napadlo otvoriť internet, hľadať snár a pozrieť sa na výklad. Priatelia ťa zradia, bolo prvé čo som našla. Nejako ma to nevystrašilo. Len som si letmo predstavila udalosti z posledných dní, ktoré boli sprevádzané zradou. A potom mi napadlo, že dnes je posledný deň v novembri, že dnes ma dotyčný poslednú možnosť zrušiť mi miesto a dať výpoveď. Minulý týždeň som rozmýšľala, že pôjdem k lekárovi, že to nejako ustojím, že sa nenechám terorizovať a potom mi napadlo, nie, ty to tak neurobíš, ty to ustojíš pekne zočí voči. Pravdou, ale je, že to nie je také jednoduché ako sa to napíše, že pondelok bol fajn, pretože som vedela, že tam nie je, že v utorok som mala hrču v krku, čo zase bude, keď zazvoní telefón, mobilný mi už nezvoní, len pevná linka. Nebolo však nič, také podozrivé ticho pred búrkou a dnes ten sen o hadoch. Hm.

Vytiahnem si ešte internetovú kartu dňa. Princezná diskov - prekvapivé príležitosti, zjemnenie života, začiatok nového úseku života, štúdium, pozornosť, tehotenstvo. Posol správ, peňazí, nový obchod, návrh, angažovanie sa pre novú myšlienku. Nové metódy. Pilnosť, svedomitosť, ochota, umelecké vlohy. Štedrosť. Usmejem sa a myslím na večer. Večer som sa rozhodla stráviť v spoločnosti M. M je starý dobrý kamarát, ktorý ma kedysi balil, z môjho pohľadu aj zradil a stále mi svojím spôsobom prejavuje svoju náklonnosť. Možno keby tam nebola tá zrada, alebo to zaváhanie v istom čase, možno by tam bola z mojej strany väčšia náklonnosť, ale takto, takto je to len slovné doťahovanie a hranie sa na ako by čo malo byť. Je moje Dekačko DK, dobrý kamarát, ktorý mal záujem o vzťah v čase, keď nepovedal celú pravdu a má záujem o vzťah aj teraz, keď poznám celú pravdu, ale to zaváhanie, to malé oklamania, alebo nevypovedanie ma brzdí. Nie, vlastne nie len to. Je tam toho viac. Je tam aj nejaký pocit, že nie je v takej brutálnej pohode ako sa tvári a svojím spôsobom ma irituje skutočnosť, že to neprizná a všetko zakryje super optimistickým pohľadom na život. Pôsobí predstierane šťastne, život je gombička a tak a neviem tomu uveriť. A to je problém. Samozrejme môj problém. Alebo skrátene, mu vlastne neverím a to je celé. Zažila som jednoducho jedno klamstvo a neviem to prejsť. Dnes som si však povedala, že večer strávime spolu, nie len na telefóne ako to často robíme, ale osobne. Budeme pozerať filmy, rozprávať sa a ja budem počúvať svoje pocity. Presne takto som sa rozhodla.

Skáčem. Zase skáčem, vlastne ako vždy.

Had, zrada, zdravie, posledný november a večer. 

nedeľa 20. novembra 2011

20111120


Ráno som popísala tri strany. Išla som behať, dala som si vaňu, bola s kamarátkami, na večeri s mladou a usúdila po opätovnom prečítaní, že to najpodstatnejšie z troch strán, je len jedna veta. 

K čomu nám je pravda, keď sme osamotení v jej zdieľaní...

streda 16. novembra 2011

20111116



Najkrajší  moment dňa, stretnutie s mojimi kamarátmi, vyplakanie sa im na ramene a počutie, fešanda to bude dobré, my ti pomôžeme.

pondelok 14. novembra 2011

20111114



Doma, konečne doma. Hlava stále pracuje a ja sa bojím, že ju nevypnem. Nejde to, stalo sa príliš veľa. Opätovná konfrontácia ma nútila klásť si otázku, o čo im ide. Či fakt ich jediným záujmom je moja výpoveď. Či je to čo naozaj chcú.  Na hrdinstvá nie je čas, ale zaprieť sa, to tiež nie je cesta. Podpísať sa pod niečo čomu neverím, už vonkoncom nie. Nechať zo seba robiť idiota, mi tiež veľmi nesedí. Neviem čo robiť, fakt, že neviem. 

Kalkulujem zľava sprava a rozmýšľam ako vydržať do februára. Vo februári môžem dostať výpoveď, ale dovtedy nie. Dovtedy musím vydržať. Kritický je november. Čo mám robiť? Urobím ten skurvený budget, presne podľa mojich predstáv. Vždy som mala minimálnu odchýlku, tak to asi viem robiť. Preto nerozumiem, prečo som sa nechala zatiahnuť do týchto debilných hier. Mala som byť razantnejšia, ako som bola vždy. Zvolila som skôr pokojnú cestu a tá neprináša želané ovocie. Na druhej strane som celkom rada, že som dokázala emócie udržať na uzde. Som vo vývoji, povedala by Zdena. A asi by mala pravdu. 

Zóna vplyvu a zóna záujmu, napadne mi. Strach. Zóna vplyvu sa u niektorých stratila a tak im ostal len strach a zóna záujmu. Traja proti jednému. Čo mám robiť? 

Dýchaj dievča, dýchaj a daj si tabletku, možno aj zaspíš.

nedeľa 13. novembra 2011

20111112



Sedím v múzeum, v ušiach mám Mahlera a pred sebou Egona. Čo viac si môžem priať, napadne mi. Užívam si nečakaný pokoj, ktorý sa do mňa vplíži. Cítim sa šťastne, aj keď výstava nestojí za nič. Môj obraz na nej nie je, napriek tomu si to užívam. Užívam tú atmosféru, tie vnemy, tie pocity, ktoré sa vo mne zhromažďujú. Sama pre seba rozmýšľam, prečo sa mi Egon páči. Prečo mi je blízky smútok a melanchólia, ktorú cítiť z niektorých jeho obrazov. Príde mi to zvláštne. Príde mi zvláštne to náhle uvedomenie, že vo svojej samotnej podstate som asi melancholik. Obraz, ktorý som vždy o sebe odmietala. 

Zavrtím hlavou, mierne precitnem a pokračujem ďalej. Čítam si ukážky z Freuda o vedomí a podvedomí a mysľou mi preletí film Toto je to miesto. Pozerám na Klimta a v duchu si opakujem citát z filmu „kedysi sme hovorili takto bude vyzerať náš život a teraz len povieme toto je život“.  Opäť zavrtím hlavou a vediem sama so sebou nekončiaci dialóg.

Zmierenie. Presne tak to je. Zmierenie mi vlastne nesedí. Vždy som si hovorila ako bude vyzerať môj život. Pre okolie som bola nenapraviteľný snílek, alebo naivný romantik, ako s obľubou hovorí Sharon. K nej by sa pridal aj Merlot. Povedala som si scenár, vyslala ten povestný signál do vesmíru a ono to prišlo, otázka času a miesta bola nepodstatná, ale vždy to prišlo. Tak ako som si to zadefinovala. Svojim optimizmom som liezla ľuďom na nervy. Bola som im občas na smiech a vtedy niekde osamote som si smútila. Presne ako klaun. Veselý melancholický klaun. Nikdy nie pred nimi. Žiadne opúšťanie, žiadne zmierenie, aspoň malý pokus niečo zmeniť, ten vždy bol. 

Čo mali potom znamenať tie predchádzajúce dni? Nezbláznila som sa náhodou? Vzdávať sa bez boja? Utekať? To je riešenie? Útek pred sebou? Pred strachom iných. Alebo pred svojim vlastným? 

Hm. Neviem. Viem, že to nie som ja. To vlastne nie som ja. To som bola ja na malú chvíľu, ktorá trvala pár mesiacov a možno rokov. Je to drsne uvedomiť si ako ten čas letí a priznať, že mi to trvalo, dostať sa späť, tak prečo si to chcem pokaziť? Nechcem. Nechcem sa vrátiť k opustenej Vesper, k tej, ktorá radšej uteká, alebo apaticky čaká na zázrak a tupo hľadí na bielu stenu. Nechcem. K tej Vesper, ktorá sedela pred svojim obľúbeným obrazom pred piatimi rokmi v Albertine a opustila sa. Nechcem.

Teraz sedím na štvrtom poschodí v Leopold Múzeu. Alebo je to tretie? Pred sebou mám celú stenu sklenú a pod ňou Viedeň. Tento obraz sa mi páči viac, ako to čo som videla doteraz. Prídem bližšie k stene div si neotlačím nos na sklo a pozerám sa do okien, na terasy, na staré budovy, na oblohu zaliatu slnkom. Rozmýšľam nad bytom s vysokými stropmi v historickej budove, nad terasou oproti. Všímam si nepodstatné detaily,  zaujme ma starožitné umývadlo a začínam snívať. 

Opäť snívať, alebo len vysielať signál do vesmíru...

Idem von. Von medzi živé bytosti. 

Takto bude vyzerať môj život.

Môj obraz...