Doma, konečne doma. Hlava stále pracuje a ja sa bojím, že ju nevypnem. Nejde to, stalo sa príliš veľa. Opätovná konfrontácia ma nútila klásť si otázku, o čo im ide. Či fakt ich jediným záujmom je moja výpoveď. Či je to čo naozaj chcú. Na hrdinstvá nie je čas, ale zaprieť sa, to tiež nie je cesta. Podpísať sa pod niečo čomu neverím, už vonkoncom nie. Nechať zo seba robiť idiota, mi tiež veľmi nesedí. Neviem čo robiť, fakt, že neviem.
Kalkulujem zľava sprava a rozmýšľam ako vydržať do februára. Vo februári môžem dostať výpoveď, ale dovtedy nie. Dovtedy musím vydržať. Kritický je november. Čo mám robiť? Urobím ten skurvený budget, presne podľa mojich predstáv. Vždy som mala minimálnu odchýlku, tak to asi viem robiť. Preto nerozumiem, prečo som sa nechala zatiahnuť do týchto debilných hier. Mala som byť razantnejšia, ako som bola vždy. Zvolila som skôr pokojnú cestu a tá neprináša želané ovocie. Na druhej strane som celkom rada, že som dokázala emócie udržať na uzde. Som vo vývoji, povedala by Zdena. A asi by mala pravdu.
Zóna vplyvu a zóna záujmu, napadne mi. Strach. Zóna vplyvu sa u niektorých stratila a tak im ostal len strach a zóna záujmu. Traja proti jednému. Čo mám robiť?
Dýchaj dievča, dýchaj a daj si tabletku, možno aj zaspíš.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára