20111112

Sedím v múzeum, v ušiach mám Mahlera a pred sebou Egona. Čo viac si môžem priať, napadne mi. Užívam si nečakaný pokoj, ktorý sa do mňa vplíži. Cítim sa šťastne, aj keď výstava nestojí za nič. Môj obraz na nej nie je, napriek tomu si to užívam. Užívam tú atmosféru, tie vnemy, tie pocity, ktoré sa vo mne zhromažďujú. Sama pre seba rozmýšľam, prečo sa mi Egon páči. Prečo mi je blízky smútok a melanchólia, ktorú cítiť z niektorých jeho obrazov. Príde mi to zvláštne. Príde mi zvláštne to náhle uvedomenie, že vo svojej samotnej podstate som asi melancholik. Obraz, ktorý som vždy o sebe odmietala. 

Zavrtím hlavou, mierne precitnem a pokračujem ďalej. Čítam si ukážky z Freuda o vedomí a podvedomí a mysľou mi preletí film Toto je to miesto. Pozerám na Klimta a v duchu si opakujem citát z filmu „kedysi sme hovorili takto bude vyzerať náš život a teraz len povieme toto je život“.  Opäť zavrtím hlavou a vediem sama so sebou nekončiaci dialóg.

Zmierenie. Presne tak to je. Zmierenie mi vlastne nesedí. Vždy som si hovorila ako bude vyzerať môj život. Pre okolie som bola nenapraviteľný snílek, alebo naivný romantik, ako s obľubou hovorí Sharon. K nej by sa pridal aj Merlot. Povedala som si scenár, vyslala ten povestný signál do vesmíru a ono to prišlo, otázka času a miesta bola nepodstatná, ale vždy to prišlo. Tak ako som si to zadefinovala. Svojim optimizmom som liezla ľuďom na nervy. Bola som im občas na smiech a vtedy niekde osamote som si smútila. Presne ako klaun. Veselý melancholický klaun. Nikdy nie pred nimi. Žiadne opúšťanie, žiadne zmierenie, aspoň malý pokus niečo zmeniť, ten vždy bol. 

Čo mali potom znamenať tie predchádzajúce dni? Nezbláznila som sa náhodou? Vzdávať sa bez boja? Utekať? To je riešenie? Útek pred sebou? Pred strachom iných. Alebo pred svojim vlastným? 

Hm. Neviem. Viem, že to nie som ja. To vlastne nie som ja. To som bola ja na malú chvíľu, ktorá trvala pár mesiacov a možno rokov. Je to drsne uvedomiť si ako ten čas letí a priznať, že mi to trvalo, dostať sa späť, tak prečo si to chcem pokaziť? Nechcem. Nechcem sa vrátiť k opustenej Vesper, k tej, ktorá radšej uteká, alebo apaticky čaká na zázrak a tupo hľadí na bielu stenu. Nechcem. K tej Vesper, ktorá sedela pred svojim obľúbeným obrazom pred piatimi rokmi v Albertine a opustila sa. Nechcem.

Teraz sedím na štvrtom poschodí v Leopold Múzeu. Alebo je to tretie? Pred sebou mám celú stenu sklenú a pod ňou Viedeň. Tento obraz sa mi páči viac, ako to čo som videla doteraz. Prídem bližšie k stene div si neotlačím nos na sklo a pozerám sa do okien, na terasy, na staré budovy, na oblohu zaliatu slnkom. Rozmýšľam nad bytom s vysokými stropmi v historickej budove, nad terasou oproti. Všímam si nepodstatné detaily,  zaujme ma starožitné umývadlo a začínam snívať. 

Opäť snívať, alebo len vysielať signál do vesmíru...

Idem von. Von medzi živé bytosti. 

Takto bude vyzerať môj život.

Môj obraz...