20111105

Ako začať? Ráno by som napísala asi niečo ponuré, a to zvyčajne ráno mám dobrú náladu a neprimeraný nával energie. Rána ma totiž bavia a tie sobotné obzvlášť. Výnimkou však bolo to dnešné. To dnešné bolo iné.

Netradične som vstala pred deviatou. Lenivo som otvorila oči a bolo veľké svetlo. Hodnú chvíľu som pozerala na strop a dumala, čo s načatým dňom, či si dám kávu, dva čaje, jednu žemľu a pôjdem behať neskôr, alebo sa prekonám, rýchlo zbehnem dole a s stihnem byť na Železnej do desiatej, prísť neskôr znamená opletačky s parkovacím miestom a na to som dnes nemala náladu. Ešte hodnú chvíľu som hľadala odpoveď na bielej stene, a keď neprichádzala, vynorila sa iná a sama pre seba som skonštatovala, že by som mala dať asi vymaľovať.  S týmto podnetom začal kolotoč myšlienok koľko ma to asi bude stáť a to rozhodlo. Vyskočila som z postele, rýchlo sa obliekla a usúdila, že potrebujem energiu a treba behať, treba sa inak naladiť. Škoda len, že som to nedomyslela. 

Naštartovala som auto a z rádia sa ozvala moja pesnička, Je suis malade, tento raz prespievaná Rottrovou a obratom som bola v péčku. Chytila ma jesenná melanchólia, taký vedomý smútok, smútok z toho čo bude, čo bolo, čo je. Púšťala som si ju stále dokola a vyslovene som si v nej rochnila, rovnako ako včera večer, keď som sa vracala z letiska, kde som nechala mladú, ktorá išla na pár dni na výlet. Počula som český text, ale v hlave mi znel ten francúzsky, ten originál, tá Dalida, ten jej osud, ten jej smútok. Bolo to zvláštne. Laura zvykne hovoriť, že vždy keď ma stretne jej pripomeniem Dalidu. Vždy som sa nad tým smiala a dnes ráno mi napadlo, prečo jej ju pripomínam, či aj tak nedopadnem, ako ona. Sama vo veľkom dome, nosiaca radosť svojmu okoliu, ale vo vnútri majúca nepochopiteľný smútok. Napadlo mi to a v tom momente som mierne precitla a ako som tak šoférovala, zatriasla som hlavou, prevrátila očami a viedla vnútorný monológ o svojej pochabosti. Snažila som sa tieto myšlienky zahnať inou pesničkou a tajne som dúfala, že všetko bude fajn po prvých metroch.

Pravá ruka hore, ľavá ruka hore, obe, pravá noha výpad, ľavá noha výpad, úklon vpravo, úklon vľavo, predklon, pokus dotknúť sa špičiek, výpomoc miernym rozkrokom, chvíľkové zotrvanie v tejto polohe, aby opäť začala pravá ruka hore, ľavá ruka hore, obe, nízky poskok, vysoké kolená, zakopávanie, predkopávanie, indiánske poskoky, rutinné pustenie hudby a stlačenie červeného gombíka na hodinkách. Štart. 

Štart. Prvý kilometer v miernom meškaní. Meškanie poznám podľa pesničiek. Na prvý kilometer stačia prvé dve. Druhý kilometer stále meškanie, dýcha sa ťažšie a ťažšie, tep je neprimerane vysoký a tempo pomalé, celé zle, rozmýšľam, či to bol dobrý nápad, v duchu si hovorím, aspoň šestku, desiatka bude zajtra, prejdem ďalších päťsto metrov a stojím. Pozerám na jazero a dumám, prečo stojím, ktorým smerom ísť. Krúžim v rozpätí piatich metrov hore a dole. Ruky mám v bok a sama seba sa pýtam, koho vlastne chceš oklamať. Zakláňam hlavu, aby som následne so sklonenou hlavou dokráčala k lavičke a zronene sadla. Hnev sa mieša so smútkom. Je ťažké to pripustiť, ale tak to je. Sedím hľadím do zeme a sama seba sa pýtam, čo bude ďalej, čo ma čaká, čo je zmysel života, čo tu vlastne robím, kam chcem ísť, čo mám robiť, čo je to správne a podľa čoho to spoznám. Snažím sa dýchať. Sem tam zavriem oči, sem tam zakloním hlavu, sem tam vystriem nohy a hľadím a vodu, aby som opäť zohla chrbát a tupo hľadela do zeme. V ušiach znie hudba a moje myšlienky sa miešajú s obrazmi trasy, kde by som sa teraz v tento moment nachádzala, keby som vydržala, keby som to dnes ráno na malú chvíľu nevzdala. Zahmlene vidím okolo idúcich bežcov a stále váham, ktorým smerom vykročiť. Nechcem sa vrátiť späť, nechcem sa vzdať, avšak neviem, či na to dnes mám, či na to mám ísť ďalej. Flashdance rozhodne. Je to smiešne, ale presne tak to je. Začínajú prvé tóny a nohy sa dvíhajú samé. Na tvári sa dokonca mihne malý úsmev a ja si vyberám smer. Pokračujem. Pokračujem k tretiemu kilometru, pri míňaní ktorého sa mi dýcha ťažšie a ťažšie. Hovorím si ešte malý kúsok, iba po zákrutu a vraciaš sa späť, tak dáš vkuse aspoň štyri kilometre a bude to fajn, veď aj zajtra je deň, dobehneš to. Myslím len na beh, myslím len na dýchanie, chcem zrýchliť, veď sú to už len dva kilometre, ale nejde to. Nohy idú zo zotrvačnosti a dýchanie tiež. Nedá sa zastaviť, nedá sa zrýchliť, dá sa len ísť. Ísť späť. Cieľ. Červený gombík na hodinkách, vysoký tep a hnev. 

Cítim sa strašne. Zronene nastupujem do auta a prajem si byť v sprche. Zmyť zo seba všetky tie pochmúrne myšlienky, namiesto toho si opätovne púšťam Je suis malade a vedome sa rochním v smútku. Pristihujem sa, že sa mi to páči, že mám chuť sa opustiť, že mám chuť smútiť, že chcem ležať celý deň v posteli a robiť nič, čakať na Godota, na zázrak, na náhodu, na záchranu. Prepadne ma potreba byť zachránená. 

Sprcha. Tečie vlažná voda a je mi zima. Otáčam pákou a púšťam horúcu. Zachváti ma teplo a s teplom prichádza úľava. Utieram kvapky vody, natieram sa ligotavým krémom a mám chuť urobiť sa peknou. Vyťahujem nové spodné prádlo a nový nátelník. Nátelník mi je veľký a tento objav ma nepoteší, napriek tomu neodolám a obzerám sa v zrkadle. Súhlasne pokyvujem hlavou a v duchu si hovorím, ide to dole. Chvíľkovú radosť vystrieda pochybnosť, ktorá hovorí a čo z toho máš, na čo to všetko, čo si chceš dokázať, k čomu je to dobré. Odpoveď opäť neprichádza a hľadám ju na bielej stene, ktorá potrebuje vymaľovať.

Rutinne pijem svoju rannú kávu, ktorá je vlastne obedná, pripájam aj dva čaje a šalát s mozarelou po záruke. Hovorím si, veď len jeden deň a pokračujem v mechanickom jedení, zatiaľ čo očami sa sústreďujem na správy na nete. Hľadám čokoľvek, čo by ma odtrhlo od hľadenia na bielu stenu. Pristihujem sa, že jedlo mi rastie v ústach, rovnako ako pochmúrne myšlienky zaoberajúce sa tým, čo bude potom. Potom, keď tu budem naozaj sama. Odkladám jedlo a naivne verím, že Columbo ma zachráni. Tupo pozerám do televízora a nič. Zatváram oči a tvárim sa, že chcem spať. Prevraciam sa z boka na bok a nič. Chvíľkami zaspávam a potom sa budím. Columbo stále vyšetruje a ja stále nenachádzam svoj pokoj. Pred kým chceš ujsť? Pred čím chceš ujsť? Pýtam sa opätovne sama seba a hľadím na bielu stenu. 

Začína to napadne mi. Takto začína ten pocit. Pocit osamelosti, opustenosti, ničotnosti. Odostriem roletu na strešnom okne a izbu zaleje slnečný lúč. Vonku je krásne a ja sa na to zvnútra pozerám. Vraciam sa do minulosti, hľadám odpoveď tam a odpoveď je, vtedy tu bola mladá, ale teraz tu o pár mesiacov nebude, vtedy som musela ísť ďalej, ale teraz? Musím aj teraz? Na čo? Prečo? K čomu? Kam? Kde je ten zmysel? Zmysel života, každodenného bytia, radosti, pokoja, čohokoľvek...

Chytám knihu a chcem čítať, otvorím ju a zisťujem, že čítať vlastne nechcem. Chcem byť niekde. Chcem byť s niekým. Chcem niekam patriť, niečo tvoriť, byť súčasťou niečoho, nie hocičoho, ale niečoho konkrétneho. Chcem byť s niekým. To je odpoveď. 

Hľadím na bielu stenu a pre očami sa mi mihajú obrázky z posledných dní. Žiadne terno, súkromný život na bode mrazu, cez víkendy ani pes po mne neštekne, esemesky len keď platím kartou, alebo mi mladá oznamuje návrat domov a to je tak všetko. Cez týždeň je to lepšie, lacné komplimenty, pozvania na koncoročné párty a kriminálka C.S.I. pri ktorej zaspávam. 

Zmením polohu a sedím na posteli. Zaujímam polohu mysliteľa a nevedomky si podopriem lakeť a bradu, pokyvujem hlavou z prava doľava a opačne a pýtam sa sama seba, či toto je to čo chcem, či fakt si chcem rochniť v smútku a sebaľútosti, ktorá mi je vlastne cudzia. Odpoveď poznám. Vytáčam pár čísiel a na druhej strane podobné existencie, ktoré sa rozhodli poddávať sa svojej osamelosti.  Neprehováram ich, nechávam im informáciu, kde ma nájdu a idem do sveta. 

Balím počítač, nasadzujem slnečné okuliare a teším sa na koláč, ktorý si kúpim. Prechádzam križovatkami, stretávam rôzne dvojice a v duchu si hovorím, aj ty to budeš mať, presne tak ako si to vždy mala, ale v posteli a na bielej stene to nenájdeš. Je krásne a stúpajúcou teplotou a žiarivým slnkom sa moja nálada zlepšuje. Napadne mi kúpiť vianočný papier, zastavím sa v obchode a pokračujem ďalej do kníhkupectva. Čaká ma tam Born to run, dopoludnia som si prečítala recenzie a zistila som, že toto je to čo potrebujem, že si musím urobiť radosť sama, že potom mi ju bude robiť možno niekto iný, ale medzitým musím ísť ďalej a nevracať sa. Keď držím v ruke sveter, ktorý vlastne nepotrebujem, napadne mi, že nie som na tom až tak zle, aby som sa ukájala nákupmi. Odložím ho a idem ďalej, preč z obchodného domu k rieke. 

Končím v cukrárni, ktorá zmenila majiteľa. Chcem svoj obľúbený koláč. Nemajú ho a už mať nebudú a ja zvažujem, či dám šancu niečomu inému. Pýtam sa, ktorý je najlepší a slečna sa pýta, čo mám rada. V duchu mi napadne život a potom poviem čokoládu. Vyberie mi koláč a ja si sadám za svoje stabilné miesto oproti zrkadlu. Vyťahujem malý počítač, píšem tieto riadky za doprovodu strašnej hudby Erosa, ktorého tu mlčky trpím a myslím na Sinatru a jeho Girl from Ipanema. Objednávam prosecco a je mi fajn.

Na posteľ nie je čas a na biele steny už vôbec nie.

Smútiť treba iba chvíľku. Presne do konca pesničky. 

Cheers.