20111111

Streda

Sedím na posteli a pozerám tupo pred seba. Mihajúce obrazy zo zapnutého televízora sa zlievajú do bezfarebnej masy. Očami miestami zablúdim doprava, doľava, hore, dole, aby som zastala na jednom neidentifikovateľnom bode bielej steny, mierne privierala a otvárala oči, ktoré ma režú, ale nedajú sa ani poriadne zavrieť a ani otvoriť. Nakoniec ich nechám otvorené a opäť čítam z náhodne vybraného bodu na bielej stene. Je päť hodín ráno a ja som práve spala jednu hodinu. V utorok tri a v pondelok tri a pol. Som unavená, tak strašne unavená, že ma bolí koža na tvári, na rukách, všade. Je to zvláštny pocit, tá bolesť, to pnutie, to bodanie do časti zátylku a spánku na hlave. Pocit prepadajúcej sa kože na tvári miešajúcej sa s intenzívnym bubnovaním v hlave a rezaním očí. Miestami ma napína a rastie mi prázdna hrča v krku. Hovorím si dýchaj a snažím sa zavrieť oči a predstierať spánok. Nejde to. Vôbec to nejde a je to len horšie a horšie. 

Opriem sa o rám postele a snažím sa dýchať ústami, zakloním hlavu, zvraštím očí a začnem proces sebaobviňovania. Viem presne, čo mám urobiť, ale cítim sa vinná, ak to urobím. Potrebujem pauzu. Normálnu pauzu. Ostať doma a spať. Nič viac len spať. Chýba mi energia a toto všetko je len z nedostatku spánku. Samozrejme viem, že príčina je úplne niekde inde a tú treba odstrániť ako prvú, ale teraz netúžim po ničom inom ako len po kvalitnom spánku. Najhorší na tom je pocit viny, ktorý sa objavuje a ktorý ma desí. Pocit viny miešaný s pocitom zodpovednosti. 

Absurdné. Poviem si sama pre seba. Veď toto je celé absurdné. Nemôžem sa cítiť vinná za to, že nevládzem, že možno nestihnem nezmyselné termíny, ktoré na poslednú chvíľu rozdáva zdochnutý kôň na odchode. Kôň, ktorý sa mi vyhráža, ak nepodporím jeho návrh. Ako to len povedal? Niečo sa ti nepáči? Máš, niečo proti? Ten budget dám robiť niekomu inému. Usmievala som sa a s pokojom oznámila, ja som nič také nepovedala. Ale tvoj výraz hovoril niečo iné, tak to povedal. Opäť som sa usmiala a dodala, možno si len nesprávne čítal.

Nasral ma, v ten deň ma strašne nasral. V ten deň som opäť pochopila, že zdochýnajúci kôň kope najsilnejšie a to čo platilo dovtedy, už dávno neplatí. A úplne najviac ma nasralo, že ma to stále prekvapuje, aj keď dobre viem, že sa to stále deje, že ľudia so strachom sú najnebezpečnejší. Kréten. Krava. 

Som krava. Nepoučiteľná krava s debilným zmyslom pre zodpovednosť a ešte debilnejšími zásadami. Niekedy by som sa za ne prefackala. Niekedy sa sama seba pýtam, prečo si to vlastne robím. Prečo nesklopím uši a len tak slepo nevykonávam to čo odo mňa chcú, prečo furt tam miešam nejaké zásady, nejaký zmysel pre vnútornú spravodlivosť, zmysel pre férovosť a stále tú svoju neochvejnú potrebu pocitu zodpovednosti za to pod čo sa podpíšem, čo bude niesť moje meno. Stále mám problém robiť alibistické kompromisy a tváriť sa ja nič, ja muzikant. Krava. Normálna krava, ktorá radšej volí cestu odchodu ako podporu nezmyslom. 

Stále sedím na posteli a čítam z bielej steny. Hľadám odpovede na nezmyselné otázky a po chvíli píšem esemesku, že dnes neprídem. Opustene vytáčam číslo k lekárovi dumám, ako sa pýta potvrdenie. Nikdy som nebola PN, nikdy som si nezobrala OČR a ani návštevu lekára, vždy som čerpala dovolenku a tak vlastne ani neviem ako sa to robí. Volám mzdárke a pýtam sa na detaily a potom, potom len konečne opäť vytáčam číslo k lekárovi s myšlienkou, že žiadna práca nestojí za môj nedostatok spánku.

Objednajú ma na 11.30. Mám kopec času, ale žiadnu vôľu. Celé dopoludnie sedím na posteli a čítam z bielej steny. Naveľa o 11 hodine zídem dole, dám sprchu, umyjem chrup, oblečiem tepláky a kráčam k lekárovi. 

Sedíme oproti sebe a ja vlastne neviem, čo jej mám povedať. Ona na mňa pozerá a potom povie, vypíšem Vás. Pozriem na ňu a opýtam sa, ako ste na to prišli? Veď neviete čo mi je. Pozrie sa na mňa spopod okuliarov a dvihne obočie ako keby sa ma pýtala, či si fakt aj o nej myslím, že je krava. Odvrátim zrak a poviem, potrebujem lieky na spanie a na bolesť hlavy. Stilnox. Stilnox nie, ten nezaberá. Tak Zopiclon. Fajn, to nepoznám. Ešte dám niečo na uvoľnenie. Ako to myslíte? Lexaurin bude vhodný. Aha, fajn. A magnezium a Quarelin. Hm, fajn. Ďakujem.

Odchádzam. Zastavím sa v lekárni, vyberiem zoznam liekov a krútim nad sebou hlavou. Ty vole, toto si chcela, prísť domov s vreckom s liekmi? Toto ti za to stojí? Nestojí. Viem, že nestojí, ale teraz to neviem riešiť inak. Nechce sa mi prezliekať. Dávam Lexaurin a cítim sa mierne dizzy. Bolí ma koža na tvári, v hlave mi stále nekontrolovateľne búši, oči mi reže od únavy, ale spomínaná úľava neprichádzal. Pridám liek na spanie a ani spánok neprichádza. Pozerám na bielu stenu a hľadám odpovede, ktoré nenachádzam. V duchu si hovorím, asi takto nejako vyzerá pocit sfetovania. Som malátna, bezmocná a strašne unavená.

Spánok. Konečne spánok, trval presne 40 minút a neviem, či mi pomohol. Asi nie, mám triašku a som nahnevaná. Nahnevaná na seba. Displej ukazuje 17 nedvihnutých hovorov. Ľudia sú debilní a ja tiež. Vytáčam kolegu a hovorím stručné inštrukcie. O 16.00 sedí u mňa v kuchyni, aby o 23.00 hodine odišiel. Medzitým sa nekontrolovateľne prežieram a následne vraciam. Normálne sprosto sa upokojujem jedlom a keď si to uvedomím zvraciam. Celé zle.

Lexaurin, Zopiclon, Quarelin a spánok.

Štvrtok.

Som hore len štyrikrát. Totálne sedem hodín spánku. Wow, som dobrá. Ostávam v posteli a hovorím si, kašlem na všetko, nestojí to za to. Počítač neotváram. Len občas pozriem maily v telefóne. Debilná úchylka, ktorá cez týždeň trvá. Pozerám na bielu stenu a zamýšľam sa nad neskutočnými somarinami. Rozmýšľam, že sa dám vypísať, že sa môžem vykašľať na celý budget, na celého koňa, na všetkých, že si pekne v tichu na péenke počkám na nového koňa a potom to nejako zvládnem. Rozmýšľam nad tým, či nebola chyba odmietnuť ponuku z posledného týždňa. Potom mi napadne, že péenka vlastne nie je dobrý nápad, že by som ťažko vyšla s peniazmi, že potrebujem tie skurvené prachy a musím ísť na to úplne inak. Tak ako som išla na to v pondelok, keď si skupinka dementov presadila nezmyslené rozhadzovanie. Ako to povedali. Sme traja. Sme traja proti jednému. Debili. 

Alebo dám výpoveď. To tiež nebude žiadna sláva. Podpora je údajne malá. Neviem, nikdy som ju nebrala. Raz, keď som odišla z práce, mi bolo trápne prihlásiť sa na úrad práce, keďže som mala peniaze. Hm, a potom ma to stálo ešte viac, dobrovoľne som si platila odvody a niekde sa stratila moja odhláška z dobrovoľného poistenia. Následne som sa zamestnala vo vlastnej firme, platila odvody ako zamestnanec a po troch rokoch mi prišla informácia o exekúcii. Neuveriteľné. Prišlo mi to vtedy neuveriteľné. Platila som si poistné, ale v systéme som nebola odhlásená z dobrovoľného poistenia a tak som mala doplatiť ešte raz. Od zúfalstva som sa len smiala, keď sme si to osobne vysvetľovali a pani končila svoju reč slovami, môžete byť rada, že sme Vám to poslali tak skoro, mohli sme to poslať o sedem rokov. A mohli ste doplatiť desať rokov. Vtedy som si povedala, že tomuto štátu už nič nezaplatím. Hm. Tak péenka alebo výpoveď? Hypnotizujem stenu a blúdim očami sprava doľava a opačne. Zvoní telefón a prichádza informácia. Usmejem sa. Nie som schopná sa sústrediť na knihu. Nie som schopná pozerať DVD. Som schopná len masochisticky hľadieť bielu stenu a dobrovoľne sa cykliť. Cykliť s úsmevom. Zaspávam. Unavená, otupená zaspávam.

Piatok.

Som v práci. Bolesť hlavy sa vrátila príchodom do kancelárie. Nefungujem. Prežívam. Mechanicky rozdeľujem úlohy a v duchu si hovorím, to dáš. To otočíš. Neurobíš im tú radosť a presadíš čo treba. Získavam podporu ostatných, aby som večer dostala odpoveď, ja to chcem tak ako povedal kôň. Hovorím mu, ani tvoji ľudia s tým nesúhlasia a považujú to za hlúposť, ty sám vieš, že je to hlúposť. Povie, tak mne je to jedno, ale nehovor koňovi, že s tým súhlasím. Dochádzajú mi slová a rozhodnem sa mlčať. Rezignovane opúšťam kanceláriu a prajem si, aby bol Nový rok.

Som úplne mimo. Nerozumiem tomu. Prechádzam sa mestom a myslím na sobotňajší ranný beh. Neviem, či sa teším. Neviem, či to nebude utrpenie, či dokážem z hlavy vypustiť tú prekliatu prácu. Začínam ju nenávidieť. Začínam sa nenávidieť. Prepadajú ma zničujúce pocity. Prichádzam do kaviarne a ruším dohodnuté stretnutie. Druhá strana sa nedá odbiť a hovorí, veď len päť minút. Z piatich minút je hodina. Sedí oproti mne osoba, ktorá si myslí, že som ju urobila šťastnú a ja jej z vypätím posledných síl vysvetľujem, že ja nie, že to ona sama. Ďakuje mi a ja sa neviem tešiť. Neviem si to vôbec užiť. 

Prichádza Zdena. Po príchode do kaviarne som jej napísala stručnú správu. Dávam výpoveď. Kde si? V kaviarni? Seď a nepohni sa, tak to nejako napísala a teraz tu je. Je neprimerane šťastná a ja si hovorím, veď takáto som vždy ja. Pozerá na mňa a hovorí, tak čo sa deje a ja nemám chuť rozprávať. Mám chuť len byť.

Pridá sa Blonde a nejaké ďalšie osoby, ktoré nepoznám. Všetci mi chvália nové vlasy, ktoré mám asi mesiac a ja? Ja sa len divne usmievam. Nejaký chlapík v bare objednáva fľašu a necháva odkaz. Pre tú slečnu s pekným úsmevom.

Cítim sa ako klaun, mierne sfetovaný klaun, údajne s pekným úsmevom.

Klaun. Hm. Klaun. Často mi toto prirovnanie napadne. Asi na ňom niečo bude.

Tupo hľadím do bielej steny a odpoveď už nehľadám, zaspávam...