Hlavne farebne

V piatok som už ani neviem po koľký krát čumela do excelovskej tabuľky a dumala prečo ľudia nerobia to čo sa od nich očakáva. Kde končí reálna hranica medzi ľudskou súdnosťou a hlúposťou, čo robím zle, keď lopatistické vysvetľovanie faktov nepomáha. Rozmýšľala som nad tým, či skúšajú moju trpezlivosť, alebo sú fakt tak debilní. Presne nad týmto som dumala, zatiaľ čo som letmo kontrolovala dáta v tabuľke, ktoré absolútne nesedeli. Bola som unavená. Veľmi unavená.

 Prišla som domov, sedela na posteli a ešte raz si prehrala v hlave scénku zo štvrtka. Niekto sa sťažoval na mojich ľudí, ktorých som si zavolala, vysvetlila im, že ich osobné spory z minulosti ma nezaujímajú, vyjadrila im maximálnu podporu, nakoľko dodávané veci pre mňa sú v poriadku a požiadala ich o dodržiavanie dohodnutých pravidiel pri akejkoľvek komunikácii s internými aj externými zákazníkmi. Odvolala som sa na zápisy z porady, na zdravý sedliacky rozum, na náš spoločný cieľ, ku ktorému smerujeme, aby som na druhý deň takmer dostala infarkt, nakoľko nič z toho nebolo pochopené. Nemo som hľadela na debilný mail a neverila vlastným očiam, počítala som do desať niekoľko ráz za sebou, aby som niekoho nevyhodila po telefóne. Nerozumela som tomu. A veci, ktorým nerozumiem mi nerobia dobre. 

Upokojila som sa a napísala slušný mail, položila päť otázok a požiadala druhú stranu o zodpovedanie každej z nej. Z piatich otázok som dostala odpoveď na dve a opäť sa pustila do intenzívneho rozmýšľania, či nevyhnutne potrebujem túto skúšku trpezlivosti a ovládania svojho hnevu. Na nič zásadne som neprišla, len že napíšem opätovne mail so žltými poliami a ešte raz napíšem „prosím odpovede vpísať do žlto vyznačených polí“, keďže jednoduchá žiadosť „prosím odpovedať na všetky otázky“ evidentne nezaberá. Niečo robím zle, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hlboko som si povzdychla a pustila sa do inej témy, začala som sa zaoberať sebou. Prepadol ma náhly pocit nespokojnosti s tým ako vyzerám, s tým, že som stará, tlstá, nechcená a osamelá. Nič z toho nie je pravda, ale taký pocit som mala. V ten moment som tomu verila. Ťažko sa o tom píše, nieto ešte vysvetľuje, ale tak nejako to bolo. Nemalo to žiadny logický základ, bola to pocitová záležitosť, ktorej som sa nevedela zbaviť. Masochisticky som si prechádzala všetky tie tváre a reálne som sa snažila všetko pomenovať, ak by som to chcela zjednodušiť, asi by som napísala, že všetky tie tváre prejavovali nadšenie z mojej spoločnosti, ale po chvíli to ich nadšenie sa niekam vytratilo, aby sa neskôr opäť v niektorých prípadoch vrátilo a v iných upadlo do zabudnutia.  Asi mám v sebe nejaký rušivý prvok, napadlo mi a pokúšala som sa to zhmotniť, alebo len čas zberu ešte nenastal.

V sobotu mi dážď na nálade nepridal. Stepovala som pred skriňou a dumala, čo si obliecť na svadbu, ktorej som sa mala zúčastniť Obliekala som sa a vyzliekala asi desať krát, aby som nakoniec zvolila hnedé hodvábne šaty a k nim staroružové hodvábne sako a rovnakej farby lodičky. Vždy to vyzeralo skvele a nosenie farebných veci, mi vylepšujú náladu. Po takmer piatich mesiacoch som sa vybrala ku kaderníkovi. Lialo ako z krhly a tak som skákala pomedzi kaluže farebne dokonale zladená presne do momentu, keď mi predavačka v obchode povedala, že moje staroružové sako je úplne špinavé. Len tak som mávla rukou a povedala, to sú len kvapky dažďa a vyberala ružové náušnice. Poopravila ma a povedala nemyslím, vtedy som sa obzrela a to čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Moje najkrajšie sako bolo posiate modrými škvrnami z dáždnika. Moja inteligentná ratolesť opravila dáždnik spôsobom sebe vlastným a jeho plánované vyčistenie prekryla fixkou, ktorá v záplave dažďa intenzívne začala zdobiť moje drahé obľúbené sako. 

Niekto by nad tým mávol rukou, ale mne sa chcelo plakať, zúfať si, preraziť ju, vykričať sa, rozkopať niečo, vybiť si svoj hnev nad skutočnosťou, že som práve prišla o hodnotný kúsok z môjho šatníka, ktorý si najbližšie obdobie nebudem môcť kúpiť, nehovoriac o skutočnosti, že taký už reálne nekúpim. Ta bezmocnosť krížená s vlastnou nespokojnosťou z piatku bola zničujúca a vyvolala hrču v krku a neviditeľné slzy miešané s kvapkami dažďa.

Kaderníkovi som prišla ako zmoknuté kura a zatiaľ čo sa mi sušili vlasy pod sušiakom, slzy zúfalstva nekontrolovateľne padali ďalej. Ani neviem nad čím som plakala, či nad tým debilným milovaným sakom, nad tým, že na ďalšie nebude, nad debilitou ratolesti, alebo len tak sama nad sebou, nad svojim malým zúfalstvom prameniacim asi z veľkej únavy, ktorú tieto dni pociťujem.

Naozaj to neviem, viem len, že nevesta bola krásna, rovnako ako ženích a moja nálada sa nečakane vylepšila večer na oslave, na ktorú sa mi vôbec nechcelo ísť, a ktorá mi priniesla záplavu lacných komplimentov, po ktorých som bola tak lačná. Miestami som sa cítila trápne, ale vo svojej podstate som si to veľmi užívala. Čierne šaty som vymenila za pôvodne plánované hnedé, namiesto ružového saka som zvolila hnedú koženú bundu, do vlasom som si dala červeno-lososové ruže ladiace s topánkami, na ústa zvolila výrazný rúž tej istej farby. Asi som vyzerala fakt dobre, lebo komplimenty sa hrnuli nečakane z každej strany, napriek tomu som mala v sebe nejaký divný smútok, ktorý jednoducho v sebe nejakú dobu už mám a pýtala som sa sama seba, či sa ešte vôbec niekedy zamilujem, či je to možné v živote viackrát, či už som si svoju dávku neminula a teraz sa len musím zmieriť s tým čo je, aj keď to láska nie je, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hovorí sa, že obdobie pred narodeninami je o ničom, plné napätia a stresu a úľava príde až po narodeninách. Možno to bude aj v mojom prípade a všetko čo sa deje, môžem pripísať práve tomuto javu, počas ktorého sa masochisticky trápim bilancovaním, pozorovaním a skúmaním samej seba. Vidím všetko z tej horšej stránky a svoju vnútornú pochmúrnosť maskujem farebným oblečením, ktorého mám plný šatník a veselými pesničkami.

Presne ako klaun. Smutný klaun.

Čas zberu ešte nenastal.

Ráno

Rozmýšľam, čo vlastne stojí za zmienku z tých posledných dní. Nič zásadné mi nenapadne. Všetko sa točí okolo práce, o tom ako to stihnúť, ako dosiahnuť minimálnu chybovosť, ako naučiť ľudí byť efektívni a iné hlúposti. V hlave mám stále otáznik nad jednou konkrétnou osobou, vyhodiť či nevyhodiť, toť otázka. Potrebujem sa spoľahnúť na doručené dáta a prestáva ma baviť opravovať chyby po niekom a názorne ukazovať, že niečo je zlé. Chýba mi ľudská súdnosť. Tá pseudosúdnosť vyskakuje vždy pri snahe argumentovať, ktorá je na druhej strane postavená na pocite, zatiaľ čo u mňa v práci na faktoch. Som unavená. Unavená z ľudskej nesúdnosti. Zámerne nepíšem hlúposti, tí ľudia za to nemôžu, aspoň nie na začiatku, keď sa definujú vzájomné očakávania a po mesiacoch bezvládia chce niekto od nich plnenie termínov a ešte aj správne dáta. Toľká opovážlivosť. 

Ešte teraz sa bavím na ich snahe ma úkolovať, keď som tam prišla, na pokusoch vysvetliť mi ako si mám veci spraviť sama, na ich nepochopení zodpovedností a kompetencii. Nikdy som sa s tým nestretla v takom množstve. Večer som vždy prišla domov a rozmýšľala, kde končí ľudská súdnosť a začína ľudská hlúposť, kde je tá pomyselná hranica. Na nič som neprišla, ale tú otázku si neprestávam stále klásť.

V utorok som stretla M. Chvíľu som váhala, či sa stretnem, ale potom som si povedala, treba ísť von a ako spoločnosť nie je zlý. Nebol zlý. Ten večer vôbec nebol zlý, len si človek uvedomil veľkú rozdielnosť, ktorá vie byť za určitých predpokladov zaujímavá, ale netuším, či práve teraz. Skončili sme na kopci v starej Dúbravke a medzi rečou som mu oznámila, že mám ratolesť, môj stav je rozvedený a vychutnala som si úžas, ktorý vždy nastane. Po tej informácii si ma ľudia začnú vždy viac obzerať a uvažovať nad vekom, napriek tomu, že ho poznajú. Potom si asi povedia udržiavaná matka a je badať takú malú radosť z nečakaného skalpu, v prípade mladších a v podobnom veku ako mám ja. Občas mi to príde smiešne. 

Ozval sa aj pán Možno. Nepochopila som, čo vlastne odo mňa chcel. Možno počas mojej fyzickej neprítomnosti nastalo to mentálne prepojenie. Rozprával niečo o tom ako rozmýšľal veľa, o tom, že by sme sa mali stretnúť a spoznávať. Nevychádzala som z údivu, výnimočne som si odpustila sarkazmus a v hlave som mala len jedinú myšlienku, že vždy sa všetci ozvú, keď ma prestanú baviť. Systém push and pull funguje, ale systém push and pull ma nebaví.

Zavolal James. Vidíme sa budúci týždeň v Prahe. Predčasne oslávime moje narodeniny. Teším sa. Teším sa na štandardný rokmi overený priebeh, ktorý garantuje dobrý čas. Do Prahy sa dovalím po dvojdňovom tzv. kick off meetingu a budem vyplutá. Dám si dobrú masáž a pôjdeme na nejakú dobrú papanicu. Milujem pražské podniky, ktoré majú atmosféru, milujem dobré jedlo, ktoré ma ukludňuje po náročnom dni a milujem nočnú konverzáciu s Jamesom, z ktorej si vždy niečo odnesiem. 

Hm. Mala by som ísť do práce, nejako sa mi nechce. Stále sa vraciam k jednej osobe, vyhodiť, či nevyhodiť, tú otázku si kladiem už dva mesiace. V duchu som asi už urobila rozhodnutie, tak prečo váham?

Maturita

Tak je už po tom. Zmaturovali sme. Znie mi to až divne. V mysli sa vraciam k svojej vlastnej maturite, ktorá bola prakticky nedávno a teraz dostávam esemeskovú správu o poslednej známke mojej ratolesti. Je to zvláštne, človek má pocit, že to ubehlo nejako moc rýchlo. Príliš rýchlo...

Podvečer som bola u Zoji. Veľká Zoja má malú Zoju. Malá Zoja je šťastné dieťa svojich rodičov a veľmi mi pripomína moju ratolesť. Vždy, keď som tam, myslím na to aká bola, keď bola malá. Pozerám na ňu, hrám sa s ňou, tancujeme a spievame podľa tv kanálu Jim Jam, či ako sa to volá a ja, ja sa vlastne s ňou pokúšam zachytiť prchavý okamih detstva svojej vlastnej ratolesti, ktorý sa už dávno vytratil. Objaví sa len občas, keď je v úzkych a potrebuje pomoc. Inak nie, inak sa to hrá už na dospelosť, slobodu, nezávislosť, svojprávnosť a občas utrúsi niečo o zodpovednosti. 

Ako to len povedala? Musíme si sadnúť za guľatý stôl spolu s tatinom. Opýtala som sa čo sa deje a povedala, no veď som zmaturovala, ideme sa rozprávať o mojej budúcnosti. Povedala som len, tvoja budúcnosť je len tvoja, čo máme s tým spoločné a mladá dvihla obočie a povedala niečo ako, ale mamina, veď vieš ako to myslím. Ale mamina. Ale mamina sa nemení, toto slovné spojenie ostáva večné, dokonca aj ten tón akým sa roky vyslovuje. To jediné mi pripomína, že bez ohľadu na vek, stále je to to malé dievča, ktoré obdivovalo nalakované nechty, topánky na opätkoch a pri každej novej kúpenej drobnosti pre mňa svojsky skonštatovala niečo ako, wow super to sa nám hodí,  to budem dediť.  

Smiali sme sa na tom, smiali sme sa na tej snahe pôsobiť dospelo, keď mala tri, štyri, sedem, desať, trinásť, pätnásť... 

Nesmejem sa, už bude mať vek dospelosti, už oslávime naposledy Deň detí. Vždy sme to oslavovali. Najskôr Deň detí, potom narodeniny jej tatina, moje narodeniny, vysvedčenie a jej narodeniny. Jej narodeniny sme vlastne z posledných osem rokov oslavovali len raz. Nikdy tu počas nich nebola, ale keď tu je, vždy ich trávime v trojici, rovnako ako všetky spomenuté sviatky, to sa za tých osemnásť rokov vôbec nezmenilo a chcela by som napísať, že dúfam, že nezmení, ale zmení. Mám pocit, že niečo sa predsa len zmení a je to veľmi divné.

Všetci vieme, že to príde, ale keď to príde, je to divné, veľmi divné. Presne také divné ako, keď som minulý týždeň vychádzala z garáže a pred domom som videla mladých zaháknutých v sebe a chvíľu som rozmýšľala, z ktorého bytu sú. Kým som zaostrila a uvedomila, že z môjho. Vidieť vlastnú ratolesť v objatí chalana je divné a nech si každý hovorí, čo chce, je to divné. 

Nikdy som tomu nerozumela, keď to opisovali iní, keď som videla scénky z filmov, alebo čítala opisy v knihách, vždy som na tým mávla rukou a v duchu som si hovorila, aké hysterické správanie, ale potom sedím v aute, rozmýšľam kam sa mám pozerať a v hlave mám len, ty vole, je to tu. 

Pípne esemeska. Pýta sa dokedy môže byť vonku. Odpíšem, dokedy uznáš za vhodné, si dospelá. Sadnem si na hojdačku a pozerám do prázdna. Mám chuť byť nostalgická. Beriem do ruky albumy a pomaly otáčam stránky, čím viac otáčam, tým viac mi rastie hrčka v krku a úsmev sa mení v kŕčovitú grimasu prerušovanú nepochopiteľným plačom, pri ktorom sa otrasiem, sama sebe vynadám, že čo to vlastne robím a ďalej pokračujem prezeraním farebných obrázkov zachycujúcich malé fragmenty polovici môjho života a v duchu myslím na to, že sú veci, ktoré sa mi fakt podarili, aj keď som občas hysterická...

Zmaturovali sme a Londýn volá...

Topánky

V piatok som bola vonku. Nechodím často do mesta, nejako ma to nebaví, a keď idem, mám chuť si dať pohár vina, sedieť na terase a len tak klábosiť s tým s kým som prišla. Sedeli sme v San Marten. Pozorovali ľudí, čo prechádzali, v hlavách si odpovedali samé pre seba na nevyslovené otázky a popíjali ružové. Nezávisle od seba sme mysleli na to isté. Rozmýšľali sme nad vzťahmi, nad tým ako to vlastne funguje, nad skutočnosťou ako dlho sme samé, nad tým, či predsa len nerobíme niečo zle, nad tým, že sa nám páčia rovnaké typy, že používame rovnaké vzorce, že sme si veľmi podobné, že máme rovnaké mená a podľa našej vlastnej teórie, každé meno niečo znamená a nositeľky alebo nositelia rovnakého mena, majú podobné črty. My s Blonde ich máme takmer identické, čo sa týka mužov určite.

Po chvíľke zamyslenia nad tým všetkým sme sa snažili striasť svojich myšlienok a začali sme rozprávať o topánkach. Obdivovali sme sandálky od vedľajšieho stola a ja som rozmýšľala nad ich cenou, nad tým kedy si budem môcť kúpiť bez zahanbenia nejaké pekné topánky, pre ktoré mám slabosť a ktoré mi dochádzajú. Nad tým ako radikálne vylepšiť cashflow, ako potrebujem nutne nejaký projekt, ako veľmi je dôležitá pre mňa sloboda, finančná sloboda. 

V mysli som sa vrátila do obdobia, keď som nemala hypotéku, žiadne dlhy, žila som naoko od výplaty k výplate, nikdy som nič nenašetrila a čím viac som zarobila, tým viac som minula. Keď som sa rozhodla stráviť víkend v Taliansku, jednoducho som sa zobrala a išla, neplánovala som, iba som robila rozhodnutia, rozhodnutia zo dňa na deň, bez strachu a obáv. Hm. Skvelé obdobie. Obdobie totálnej nezávislosti, ku ktorému sa chcem vrátiť. 

Blonde ma prehovárala, aby som išla hrať golf v nedeľu. Povedala som len nemôžem, nemôžem si to dovoliť, nemôžem si dovoliť vyhodiť 55 eur na štyri hodiny zábavy. Potom som sa opäť pozrela na sandálky od vedľajšieho stola a zvažovala ako si niečo podobné dopriať, kde ušetriť, aby som mohla niečo kúpiť vo výpredaji na konci júna. Cena z výpredaju bude stále veľmi vysoká, ale za ten pocit to bude stáť. V tomto som sa vôbec nezmenila. Niektoré kúsky musia byť originál, žiadne lacné náhražky a občas pokojne aj z výpredaja.

Odpila som si a uvedomila veľmi jasnú paralelu vo svojom vnímaní sveta medzi topánkami a chlapmi. Som schopná urobiť kompromisy, ale po čase zistím, že lacné topánky robia otlaky, aj keď tvar mali na nerozoznanie od originálu, ale ten materiál bol proste iný. Rovnako je to aj s chlapmi. Vyhodnotím si základne parametre ako prijateľné a sama pre seba si poviem, skúsim to, lebo prvý večer bol fajn, možno aj druhý a neskôr sa začnú prejavovať rozdiely v kvalite a začne bolieť noha. 

Blonde to má tak isto. Presunuli sme sa niekam inam. Prišiel tam za ňou frajer a neverila som vlastným očiam. Medzi nimi nebolo nič, čo by hovorilo, že sú tam jeden pre druhého. On na ňu zbožne hľadel, ona sa to snažila opätovať, ale nebolo to tam. Spoznali sa asi pre šiestimi týždňami, spĺňal základných desať V a to bolo všetko, chýbalo tam asi to jedenáste vášeň, vôňa čokoľvek, čo by vyvolalo to vzájomné iskrenie, ktoré je tak viditeľné, keď sú si dvaja súdení. Toto bol ten typ, fajn môžem s tebou spať, chemicky si sadneme, ale sex nie je všetko a na reálne žitie potrebujem viac a to viac nebolo a nebol tam ani potenciál, aby bolo. Boli to pekné topánky na krátkodobé nosenie, topánky na jednu sezónu.

Povedala som jej to. Povedala hm, máš pravdu, ale ako inak zistiť, či sa predsa len nebudú dať nosiť celý život, pokiaľ ich nevyskúšam. Ostali sme chvíľu ticho a asi sme si v hlave prechádzali zoznam lacných topánok od posledného originálu. Sú to štyri roky. U obidvoch rovnako. Štyri roky, počas ktorých sme natrafili na jeden pár topánok, ktoré by stáli za kúpenie. Tie jej boli vypredané a tie moje boli príliš drahé. Obe nami chvíľkovo zatriasli a nastavili vysoké parametre. Parametre na kvalitu a čím viac nad tým po tomto víkende rozmýšľam, tým viac som presvedčená, že nemám záujem o lacné topánky a chvíľkové rozptýlenie, o lacné experimentovanie, tak ako to vlastne robím už nejakú hodnú chvíľu, že chcem nosiť drahé topánky, overené značky, môže pribudnúť pokojne aj nejaká nová, ale tá kvalita materiálu a správna klenba, musí byť. Nosila som ich v minulosti a chcem ich nosiť opäť, lebo dlho vydržia a ja nerada mením topánky. Moje prvé drahé topánky majú desať rokov, a keď si ich teraz dám, každý sa ma opýta, kde som ich kúpila a nikto neuverí, že je to desaťročný model, tak to chcem aj pri vzťahu, pocit kvality a čerstvosti.

Pri niektorých topánkach som si zvykla povedať, že sú na jednu sezónu a neriešim, ale pri niektorých lacných modeloch som si povedala, možno sa to zmení, ale presvedčená o tom nie som a čas ukáže, že moje pochybnosti boli namieste a je lepšie ich vyhodiť, alebo podarovať niekomu inému, ako to často zvyknem robiť.

Zvláštne. V minulosti som v tom mala jasnejšie. Vlastne úplne jasno. V tom prípade nejako nechápem, prečo sa odkláňam od overenej cesty. Vlastne viem, lebo možno vek? 

Ako mi to včera S povedal, že si už veľa nenavyberám, že v kurze sú dvadsaťpäťky, že do tridsiatky to ide, ale keď sa blížiš k štyridsiatke, berieš z regálu čo zostalo. Nasral ma, povedala som mu, že k štyridsiatke mám ďaleko, nech váži slová a vybavila som si jeho vzťah. Dve deti, manželka herečka, ktorá ho uhnala do chomúta, nakoľko chcela dieťa a on sa stal v istých kruhoch terčom posmechu a po mesiaci chodenia ho mala, následne som si prečítala v novinách oznámenie o zásnubách a veľkej láske, ktorá trvala dva mesiace, lebo ešte predtým intenzívne pobehoval okolo mňa a prišlo mi to strašne smiešne. A teraz, teraz mi volá presviedča ma o svojom šťastnom živote, nezabudne sa pochváliť kde všade bol, čo všetko má a keď sa ho opýtam, či je naozaj šťastný, odpovie nie, ale meniť to nebude, lebo deti. Tak toto určite nie.

Chcem to inak, chcem to bez rozmýšľania, intuitívne, presne tak ako, keď som kúpila prvé drahé topánky v Prahe v Železnej ulici, boli vo výklade mali červenú farbu, ktorú som dovtedy nenosila, ale vždy sa mi páčila. Vošla som do obchodu, vyskúšala, sedeli perfektne a zhypnotizovaná ich dokonalosťou som si ich bezmyšlienkovo kúpila. To nadšenie sa nedá opísať, tie pocity, ktoré vyvoláva ich nosenie, tá nadčasovosť, tá bezbolestnosť, tá slabosť zmiešaná s vášňou pre ne, ten láskavý, zaľúbený pohľad, keď sa na ne pozriem, ten úsmev, čo sa vždy zjaví, keď si na ne len spomeniem, to všetko za to stálo a stojí.

Presne ako pri správnom vzťahu, pri ktorom nerozmýšľaš, nevyhodnocuješ, neriešiš, jednoducho do toho len tak spadneš, tak to nejako chcem a je jedno za aký čas.

Lacných topánok už bolo dosť, už to viem, lepšie než ktokoľvek iný.

Otlak

Prišla som domov s brutálnymi otlakmi. Len idiot môjho formátu sa vyberie v topánkach naboso na prechádzku a pri cieľovej rovine rozmýšľa, či sa vyzuje a pôjde po špičkách, alebo sa nechá odviesť, alebo, alebo nevie čo. Tá bolesť bola strašná a tá bolesť je ešte strašná, netuším ako budem ráno chodiť. Mať otlaky na spodku nôh je pekný prúser, ktorý nechutne bolí  a nedovoľuje myslieť na problémy. To je asi jediná jeho výhoda, presne v zmysle sloganu „najlepší spôsob ako zabudnúť na svoje problémy, je obuť si malé topánky“.

Stretla som L. L dnes znížili plat na polovicu a rozišla sa s chlapom, o ktorom vlastne ani nevedela, či s ním chodila. L je moja verná kópia v staršom vydaní, máme až neuveriteľne rovnaké názory a čo viac, ocitli sme sa obe v rovnakej životnej situácii, takže, keď mi je trápne hovoriť o niektorých veciach, zavolám jej a viem, že dostanem to, čo potrebujem, obyčajné ľudské vypočutie bez súdenia.

S L sme len tak kvákali o živote, hovorila viac o ona a možno neskôr trochu ja. Rozprávali sme o chlapoch, vždy sa takmer každá debata zvrtne na chlapov, rozprávali sme o tom ako to máme podelené, ako pri jednom na niektorých veciach nezáleží, ale pri druhom to už nemusí platiť, o neštandardných vzorcoch v našich hlavách ovplyvnených momentálnymi pocitmi. Čím viac sme rozprávali, tým viac som si v hlave premietala stretnutia z posledného týždňa a krútila hlavou sama nad sebou.

Rezonujú vo mne dva momenty. Prvý sa týka Pôžitkára. L sa na neho niečo opýtala a ja som jej povedala skrátenú verziu nášho vzťahu/nevzťahu a čo bolo zvláštne, celý čas som sa pri rozprávaní sama pre seba usmievala. L povedala, že ten vyzerá dobre. A ja viem, že aj je. Sú hodnoty, ktoré zotrvávajú a čas ich asi nezmaže, presne taký pocit mám pri ňom.  Má to len jednu vadu, nechce ma a nemá zmysel sa zaoberať otázkou prečo.

Potom som jej povedala story zo soboty a sama pre seba som si prešla v hlave naše druhé stretnutie s M, ktoré bolo včera. Je veľmi zvláštne, aký rozdiel môže byť medzi prvým a druhým stretnutím, ako veľmi  občas rezonujú nepodstatné maličkosti. Stretli sme sa včera, a keď sme sa videli, zdal sa mi iný, niečo chýbalo, možno pár milimetrov porastu na brade alebo toho bolo viacej. Celkom ma prekvapilo, ako veľmi táto skutočnosť dokáže zmeniť celkový vzhľad. Viac som si ho všímala a čím viac som to robila, tým viac som objavovala miesta, kde som sa pýtala, čo sa mi vlastne v sobotu páčilo, tým viac som porovnávala situáciu so Severanom. Nechápem ako sa tam priplietol, ale tak to bolo. Aj pri tom som sa na druhom stretnutí sama seba pýtala, čo sa mi na ňom fyzicky vlastne páči a aké mentálne aspekty vyvážia fyzickú nedokonalosť, alebo jednoducho, kde je tá pridaná hodnota, ktorá má byť zdrojom rastu a je jedno akého.

Po chvíli som si povedala, počúvaj svoje pocity, nič iné nie je dôležité než pocity, ktoré momentálne máš. Tie boli fajn, ale to prvotné nadšenie, opadlo. Začala som totiž fázu vyhodnocovania ponúkaných parametrov, či sa dokážu naplniť moje očakávania, ktoré sa tvárim, že nemám, lebo vo svojom najhlbšom podvedomí nechcem byť sklamaná a dobrovoľne sa snažím všetky podozrivé momenty analyzovať a sama pred sebou obhájiť. Netuším, či je to správne, ale robím to tak stále, asi je to forma ochrany, ochrany pred sebou, snaha eliminovať všetky možné aspekty budúceho ublíženia a sklamania. Už len teraz, keď som to dala na papier, uvedomujem si, že je to zle, ale tak to je, tieto obranné senzory sú niekde hlboko u mňa a moment uletenia a dôvery v niečo, čo nepoznám, nastáva oveľa neskôr, avšak o to intenzívnejšie. L to má presne tak isto.

Severan sa mi sem moce, asi preto, že to bol posledný seriózny dlhotrvajúci vzťah a mám tendenciu to porovnávať s ním práve z tohto dôvodu, pretože Severan chcel a Severan konal, a tak keď nevidím očakávané konanie, začnem možno predčasne vyhodnocovať.

 Dosť často spomínal matku, neskôr som pochopila prečo. Je jedináčik a prvé čo mi napadlo bolo, že som pre neho absolútne nevhodný typ z pohľadu matky. Som síce slobodná, ale keď to rozmením na drobné rozvedená so záväzkom, ktorý síce už o mesiac vyletí z hniezda, ale pri pomenovaní faktov je to presne takto. Prišlo mi to divné. Prišlo mi divné, že mi to preletelo hlavou. Možno to súvisí s tým, že je mladší. Vtedy chujoviny podobného typu riešim nejako viac.

Skončili sme u neho a prvé čo mi napadlo, bola skutočnosť, že ho nemôžem zobrať k sebe skôr ako za tri mesiace, že by to neustál. Má trojizbový obyčajný byt v Dúbravke, nenáročne chlapsky zariadený, s ktorým som úplne ok, pretože rozhodujúci parameter je, že má byt a vie sa o seba postarať a nie aký je to byt, to mi je úplne ukradnuté. Na druhej strane viem, aké reakcie nastávajú po prekročení prahu môjho bytu. Nastane všeobecné wow, ktoré ma neskutočne irituje, lebo v mojich očiach je to len vkusne jednoducho zariadený byt, za ktorý platím nekresťanskú hypotéku. Avšak v očiach iných je to nádherný drahý byt, ktorý asi hovorí, že jeho majiteľ je veľmi náročný a vyvoláva otázky, či budem schopný danú náročnosť uspokojiť. Vždy je to ten istý scenár, výnimku tvoria, len ľudia, ktorí majú niečo podobné, alebo lepšie, ale aj u tých sa často vyskytne táto otázka.

Potom som sa logicky začala zaoberať otázkou, do akej miery je dôležitá skutočnosť, kto z akého prostredia pochádza, alebo v akom sa momentálne nachádza. Viedla som sama pre seba nezmyselné monológy o tom, prečo ajťáci nosia šľapky, divné kapsičky, a že by som zakázala nosiť slipy, lebo je to najasexuálnejšie spodné prádlo, aké kto kedy vymyslel.

Vyspali sme sa spolu. Po prvotných drahotách, som si povedala, kašlem na to, veď je to vlastne jedno kedy. Sliepky povedali, že som konečne dostala rozum a upustila od môjho debilného pravidla, že spím s niekým až na štvrtom rande. Výnimku tvoria jedinci, s ktorými nič nechcem mať, len ten sex. Pravdou, ale je, že to nie je jedno. Že po viacerých stretnutiach, zoskenujem viac parametrov a mám možnosť vycúvať bez zárezu. Úplná haluz, ale tak to je. 

Kedysi som nejako viac riešila s kým sa vyspím, teraz mám pocit, že som sa nejako zopsula. Za posledné štyri roky tu bol jeden nový ročne a medzitým dlhé mesačné pauzy, dosť smutná bilancia. A teraz? Teraz pred mesiacom P, ktorý sa posral a momentálne M, u ktorého by som si priala, aby sa neposral, aby sa neporovnával, aby to ustál a hlavne ma neriešil. Pravdou, ale je, že po druhom stretnutí mám zmiešané pocity, ktoré sú len v mojej hlave z nenaplnených očakávaní, alebo len dobre vyvinutej intuície, alebo mám v hlave úplne niečo iné a odbavujem sa na debilitách, či si niekto na mňa nájde čas podľa mojich predstáv alebo nie, či odpovedá tak ako očakávam, alebo nie, či ma vôbec chce, alebo nie... 

Hm.

V skutočnosti,  v skutočnosti len hľadám chvíľkové zabudnutie, chvíľkový únik od problémov, ktoré reálne mám. Finančných problémov. Som zacyklená v mínuse, v brutálnom mínuse, pri ktorom si každý mesiac sama pre seba hovorím, že bude dobre. A počítam sama pre seba, kedy teoreticky by mohlo byť dobre. Odpoveď však nenachádzam. Odpoveďou môže byť jednorazový projekt za väčšie peniaze, výhra v lotte a momentálne úplne obyčajné zaplatenie vystavených faktúr, alebo vrátenie peňazí, ktoré som v minulosti nerozvážne požičala, a ktoré v živote neuvidím. Budím sa o pol štvrtej, už ani neviem koľko mesiacov. Výnimočne spím dlhšie, keď spím s niekým. A možno aj preto mám potrebu byť s niekým a je mi takmer jedno s kým, hlavne nech sú splnené aspoň minimálne parametre...

A čo z toho vyplýva? 

Najlepší spôsob ako zabudnúť na všetky problémy je obuť si malé topánky, alebo len nájsť si chlapa...