Tak je už po tom. Zmaturovali sme. Znie mi to až divne. V mysli sa vraciam k svojej vlastnej maturite, ktorá bola prakticky nedávno a teraz dostávam esemeskovú správu o poslednej známke mojej ratolesti. Je to zvláštne, človek má pocit, že to ubehlo nejako moc rýchlo. Príliš rýchlo...
Podvečer som bola u Zoji. Veľká Zoja má malú Zoju. Malá Zoja je šťastné dieťa svojich rodičov a veľmi mi pripomína moju ratolesť. Vždy, keď som tam, myslím na to aká bola, keď bola malá. Pozerám na ňu, hrám sa s ňou, tancujeme a spievame podľa tv kanálu Jim Jam, či ako sa to volá a ja, ja sa vlastne s ňou pokúšam zachytiť prchavý okamih detstva svojej vlastnej ratolesti, ktorý sa už dávno vytratil. Objaví sa len občas, keď je v úzkych a potrebuje pomoc. Inak nie, inak sa to hrá už na dospelosť, slobodu, nezávislosť, svojprávnosť a občas utrúsi niečo o zodpovednosti.
Ako to len povedala? Musíme si sadnúť za guľatý stôl spolu s tatinom. Opýtala som sa čo sa deje a povedala, no veď som zmaturovala, ideme sa rozprávať o mojej budúcnosti. Povedala som len, tvoja budúcnosť je len tvoja, čo máme s tým spoločné a mladá dvihla obočie a povedala niečo ako, ale mamina, veď vieš ako to myslím. Ale mamina. Ale mamina sa nemení, toto slovné spojenie ostáva večné, dokonca aj ten tón akým sa roky vyslovuje. To jediné mi pripomína, že bez ohľadu na vek, stále je to to malé dievča, ktoré obdivovalo nalakované nechty, topánky na opätkoch a pri každej novej kúpenej drobnosti pre mňa svojsky skonštatovala niečo ako, wow super to sa nám hodí, to budem dediť.
Smiali sme sa na tom, smiali sme sa na tej snahe pôsobiť dospelo, keď mala tri, štyri, sedem, desať, trinásť, pätnásť...
Nesmejem sa, už bude mať vek dospelosti, už oslávime naposledy Deň detí. Vždy sme to oslavovali. Najskôr Deň detí, potom narodeniny jej tatina, moje narodeniny, vysvedčenie a jej narodeniny. Jej narodeniny sme vlastne z posledných osem rokov oslavovali len raz. Nikdy tu počas nich nebola, ale keď tu je, vždy ich trávime v trojici, rovnako ako všetky spomenuté sviatky, to sa za tých osemnásť rokov vôbec nezmenilo a chcela by som napísať, že dúfam, že nezmení, ale zmení. Mám pocit, že niečo sa predsa len zmení a je to veľmi divné.
Všetci vieme, že to príde, ale keď to príde, je to divné, veľmi divné. Presne také divné ako, keď som minulý týždeň vychádzala z garáže a pred domom som videla mladých zaháknutých v sebe a chvíľu som rozmýšľala, z ktorého bytu sú. Kým som zaostrila a uvedomila, že z môjho. Vidieť vlastnú ratolesť v objatí chalana je divné a nech si každý hovorí, čo chce, je to divné.
Nikdy som tomu nerozumela, keď to opisovali iní, keď som videla scénky z filmov, alebo čítala opisy v knihách, vždy som na tým mávla rukou a v duchu som si hovorila, aké hysterické správanie, ale potom sedím v aute, rozmýšľam kam sa mám pozerať a v hlave mám len, ty vole, je to tu.
Pípne esemeska. Pýta sa dokedy môže byť vonku. Odpíšem, dokedy uznáš za vhodné, si dospelá. Sadnem si na hojdačku a pozerám do prázdna. Mám chuť byť nostalgická. Beriem do ruky albumy a pomaly otáčam stránky, čím viac otáčam, tým viac mi rastie hrčka v krku a úsmev sa mení v kŕčovitú grimasu prerušovanú nepochopiteľným plačom, pri ktorom sa otrasiem, sama sebe vynadám, že čo to vlastne robím a ďalej pokračujem prezeraním farebných obrázkov zachycujúcich malé fragmenty polovici môjho života a v duchu myslím na to, že sú veci, ktoré sa mi fakt podarili, aj keď som občas hysterická...
Zmaturovali sme a Londýn volá...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára