Návrat

V hlave je zhluk nepolapiteľných myšlienok. Nekontrolovateľne vyskakujú a prekrikujú sa. Nie je medzi nimi žiadna spoločná niť, len útržky rôznych nití šitých v rôznom období. Neviem čoho sa chytiť, či pondelkového večera, alebo utorkového podvečera, prípadne stredy, alebo ísť úplne niekde na začiatok. Ale kde je vlastne tomu začiatok?

Posledné štyri mesiace boli prudko pracovné, ak by som čokoľvek písala v tom čase, bolo by to o práci a o mojich nepochopiteľných občasných úletoch, ako zdroja veľmi rýchlej energie, ale aj zaujímavého poznanie, že pri niektorých absurdnostiach, ktoré som povystrájala, nie som úplne sama a prepracovaných zúfalcov, ktorí sa resetuje priam masochistickým spôsobom je oveľa viac ako by si jeden myslel. Možno sa z tejto skúsenosti stane námet na samostatnú úvahu, po ktorej dobrovoľne upadnem v očiach iných do bahna spodiny. A možno nie, možno sa v tom nejaký iný zúfalec tiež nájde. Skúsenosť ako skúsenosť.

V pondelok som zostala na malú chvíľu sama v kancli, tupo hľadela do steny, rozmýšľala nad posledným víkendom a zúfalo zatúžila po nejakej mentálnej inšpirácii. Premietala v hlave osoby, ktoré sú jej schopné a zistila, že ich je veľmi málo, že ich spočítam na prstoch jednej ruky. Bolo to zvláštne. Bolo zvláštne pomenovať veci pravým menom, uvedomiť si, že sama som zdrojom energie a inšpirácie pre druhých, ale je málo ľudí v mojom okolí, ktorí sú zdrojom pre mňa. 

Napísala som. Po krátkom zamyslení som napísala esemeskovú správu s jednoduchým textom, poslala dvom osobám naraz a opakovane sa vrhla do víru stretnutí, aby som večer vypľutá z práce skončila v dome na kopci.

Bolo to zvláštne. Bolo zvláštne stretnúť niekoho po dva a pol roku. Dva a pol roku.  Hlas v telefóne mal stále rovnako pekný. Čakal pred domov vo vyťahanom tričku a v rifloch. Hľadala som modré žiarivé oči, ale nejako sa vytratili a to bolo asi prvý moment, ktorý mi reálne pripomenul, že niečo sa predsa len zmenilo, že nejaký ten čas predsa len ubehol. 

Sedela som v kuchyni, ktorú som dôverne poznala a s pohárom vína ho pozorovala, zatiaľ čo mi pripravoval večeru. Pripadal mi menší, útlejší, v tvári šedivejší a iskrivé oči boli predsa len skryté v schudnutej tvári. Neiskrili celý čas, len miestami, rovnako ako jeho povestný úsmev.  

Hm. 

Ani neviem o čom sme sa rozprávali, viem, že čas ubiehal rýchlo a zo schopnosti môjho mentálneho uspokojenia nestratil nič. Napriek tomu som sa neubránila a viac sa v ten večer zamerala na jeho vzhľad ako na to čo hovorí. Možno to bude tým, že som hovorila viac, že som ho zabávala historkami z práce a potajomky striehla na tie povestné záblesky v očiach, ktoré ma napĺňali. Možno to bude tým, že som hľadala to, čo ma na ňom tak nesmierne priťahovalo. Možno to bude tým,  že podstata svojho bytia sa vlastne nemení.

Niečo málo zostalo a niečo málo sa stratilo v čase.

V každom prípade som ho už nemala ambície zachraňovať tak ako to bolo v minulosti. Celkom zaujímavé poznanie. Zaspali sme v objatí a bolo to príjemné. Ráno sme sa rozlúčili ako manželia po rokoch a to mi prišlo úsmevne.

V aute som sa priblblo usmievala a spomenula na jeho prvé slová. Povedal, mala by si písať, nemám čo čítať... Pôžitkár, hm, Pôžitkár a Zúfalka. Pred tromi rokmi a dvomi mesiacmi sme sa zoznámili...

Do práce som prišla o pol deviatej. Svietilo slnko a mňa prepadla strašná chuť nepracovať. Mala som chuť byť vonku, dýchať čerstvý vzduch, dobíjať sa slnkom a nič nerobiť. Mala som chuť urobiť si deň len pre seba. Možno som tak trošku chcela premietnuť si pondelkový večer, alebo len tak nostalgicky si zaspomínať na minulosť a po povinných tancoch som na obed odišla domov, ľahla nahá na terasu a nechala sa hladiť slnečnými lúčmi. Mala som pocit, že mi patrí celý svet a ten pocit umocnila odpoveď na druhú esemesku od iného adresáta. 

Opaľovala som sa, zatiaľ, čo on sedel na nudnom stretnutí a esemeskoval si so mnou. Nevideli sme sa od jeho narodením a tie boli v októbri. 

Obľúbené miesto našich stretnutí bolo obsadené a narýchlo sa našlo niečo iné. Pozerala som na neho a spomenula si na fotku, ktorú som našla pri upratovaní. Je to naša jediná fotka a paradoxne ju robil Severan. Stáli sme v našej obývačke, v kútikoch úst sme mali zaschnutý merlot, navzájom sme sa podopierali a strašne smiali na tej absurdnej situácii, ktorá v ten večer 20. októbra 2004 vznikla. Ja som ten večer strávila s Merlotom, ktorý sa opakovane pokúšal mi vysvetliť, že už vie čo chce a že som to ja. Zatiaľ, čo môj vtedajší priateľ bol s priateľom jeho budúcej manželky. Pamätám si, že som sa veľa smiala a rozmýšľala o čo mu vlastne ide a jeho úmysly mi boli už totálne cudzie. 

A teraz sme tu boli opäť. Vymenili sme si základne zdvorilostné frázy, telesné tekutiny, aby som bola následne informovaná, že moja správa bola telepatia, že mu urobila veľkú radosť, keď sa vracal z pôrodnice, kde zanechal svoju manželku a dve nové deti a v aute zapol telefón, ktorého číslo mám ja a zopár privilegovaných osôb. Pogratulovala som mu k prírastkom a opýtala sa ho či je šťastný. Neviem, čo povedal, ale čokoľvek to bolo, neverila som mu to. Bolo mi ho ľúto. Rozprávali sme o deťoch, o tom ako sme sa stretli prvýkrát a mladá chodila na základku a teraz maturuje. O jeho synovi, ktorý je spurný a on si občas kladie nezmyselnú otázku, či by bol tiež taký, keby bol stopercentne jeho. Vynadala som mu. Povedala som, nech sa spamätá, že forma počatia nie je dôležitá, že je to jeho syn a urobila som mu prednášku, čo ma robiť. Rozprával o novom dome, o bazéne, o náročnosti svojej manželky, aby to zaklincoval vetou dňa, že mu veľmi dlho trvá kým sa rozhodne, ale keď sa rozhodne, tak koná a potom to ide veľmi rýchlo. 

Prišlo mi to ľúto. Vlastne ako keby povedal, že sa pre mňa nikdy nerozhodol. Nevedomky vyslovil niečo, čo sa nevyslovuje, čo všetci vieme, ale čo nevyslovujeme. Zaleskli sa mi oči a na malú chvíľu som prestala tárať, aby som sa následne zasmiala a povedala len, že áno to máš pravdu, od toho októbra si bol vlastne do roka ženatý a pripomenula mu skutočnosť, že vlastne nikdy nekonal, vždy váhal a skákal zo vzťahu do vzťahu a že je tak strašne šťastní, že trávi čas so mnou a v pravidelných intervaloch sa ma pýta, či sme sa na tých našich križovatkách životom vždy rozhodli správne a ja mu v pravidelných intervaloch odpoviem, že áno, že všetko je tak ako má byť a v duchu si myslím, že za neho sa vždy rozhodovali iní. 

A neviem prečo, ale potom sa pustíme do spoločných definícii nášho desaťročného vzťahu obchádzania, stretávania a filozofovania, ktoré si v čase, keď nemám s kým spávať, spestríme výmenou telesných tekutín. Vždy začne on, ako keby si to potreboval pre seba ujasniť. Opisuje náš vzťah ako niečo výnimočné a ojedinelé a mne napadne len obyčajne hm a vtedy si poviem sama pre seba, že radšej žiadny vzťah ako taký, ktorý vyžaduje podobné úniky ako má on. Napriek tomu ho mám rada, možno pre tú nenaplnenú ilúziu.

Prechádzala som sa v lese a v hlave mi vyskakovali dve nové deti, o ktorých som nemala tušenia. V duchu som sa smiala a krútila hlavou nad tým, že nie je možné, aby to všade fungovalo takto, že musia existovať aj iné vzorce, že neklesnem na túto úroveň, že dieťa nemôže byť prostriedok. 

Mala som v hlave zmätok a vyskakovali mi len prípady takýchto vzťahov. Aj jeho bol vlastne taký okorenený predstieraným tehotenstvom. Možno som sa mala nechať oplodniť, ale to by som poprela svoje vlastné ja a o chlapa, ktorý by bol so mnou len kvôli dieťaťu, by som v skutočnosti nestála. Nevedela by som ako sa pozrieť na seba do zrkadla. 

Hm, je to zvláštne, kam sme sa dopracovali.

V stredu sa mi ozval pán Možno. Pán Možno, často používa slovo možno a ja to nemám rada. Pán Možno je zvláštny patrón, ktorý príliš všetko analyzuje a veľa vecí nemá vysporiadaných, na druhej strane, občas neuveriteľne trafí klinec po hlavičke a to je na ňom lákavé. Stretla som ho asi pred dvomi týždňami a bolo to neuveriteľne absurdné stretnutie. Pán Možno je fyzicky verná kópia Merlota. Keď som ho stretla prvýkrát nebola som schopná sa sústrediť na nič iné iba na fyzickú podobu. Niečo hovoril a ja som si v duchu kládla otázku, či je taký ako Merlot vo všetkých oblastiach. Porovnávala som ho. Viem, že sa to nemá, ale robila som to. Dôkladne som sledovala každý jeho detail tváre, tela, pohybu. Jeho myšlienky boli pre mňa bezpredmetné, jeho fyzická podoba ma totálne pohltila. Rozmýšľala som nad tým, či takéto pocity mal aj Merlot pri svojej žene, ktorá je mojou vernou kópiou. 

Boli to divné pocity vzrušenia a iskrenia založeného na fyzickej podobe, ktorá vyvolávala očakávania, že aj tá mentálna časť bude podobne uspokojená.

Vyzdvihol ma večer a išli sme sa prejsť na Železnú. Bola som vypľutá z práce a jediné po čom som túžila bol pokoj a reset, ideálne fyzický. Ten alkoholický bol v pondelok. Stretli sme sa tuším štvrtýkrát, naposledy sme zavŕšili večer bozkávaním a bolo to strašne dobréééé. Už len myšlienka na to bozkávania vyvoláva vo mne chvenie v podbrušku. Strašne mi chutil. Tuším mi chutil viac ako originál a keď sa ozval v stredu, na nič iné som nemyslela, len ako sa nechať zresetovať fyzicky, napumpovať lacnými endorfínmi a byť totálne vypatlaná. Mala som chuť na bohapustý sex, ktorý nič nerieši. Cítila som sa ako chlap, ktorý potrebuje vypnúť sexom.

Prechádzali sme sa, kecali, bozkávali, nosili, držali za ruky a iné chutné veci, aby som sa večer dozvedela, že som krásna, úžasná, neodolateľná, že mám krásne jamky v lícach, že po mne veľmi túži, ale že tam dnes nie je mentálne prepojenie na to, aby sme spolu spali. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať nad tým, čo za ľudí stretávam. Konečne stretnem niekoho s kým by som do tej postele vliezla, lebo vliezť s každým mám fakt problém a druhá strana mi vysvetľuje, prečo nemôžeme spolu skončiť v posteli a sľubuje, že budúci týždeň áno. Na čo len sucho skonštatujem, chápem, budúci týždeň už nastane mentálne prepojenie a začnem sa smiať, lebo v takej situácii sa nič iné robiť nedá. 

Pokračovali sme v ťažkých úvahách o živote, kde som sa krotila, lebo viem, že prílišnú argumentáciu z mojej strany by neuniesol a nechala si urobiť dobre v aute pod mostom. Akokoľvek to znie absurdne, ale aj napriek tomu, čo povedal, mám chuť na sex s ním. Ako údržbár by mohol byť ideálny.

Doma som si naliala pohár vína a všetkých si ich postupne premietala v hlave a uvedomila si, že tam nič nie je a pri tomto poznaní, neviem, či sa mám tešiť, alebo smútiť. 

Asi tešiť, tešiť z toho, že dokážem byť nad vecou a netúžim po záchrane, lebo zachrániť sa môže človek len sám a čo viac, nemám konečne ambíciu zachraňovať iných a možno aj smútiť, že ma ovláda chlad.

Celkom zaujímavé poznanie tohto týždňa...