Zlomene

Prvýkrát v roku sedím na terase.  Som v pyžame. Sú tri hodiny poobede. Vzduch je chladný, zarýva sa mi pod kožu a slnko krásne svieti. Na nohách hompáľam šľapkami, zakláňam hlavu dozadu, dvíham ruky a preťahujem sa, aby som následne zostala sedieť zlomená, zhrbená, s rukami pri sebe a pohľadom do zeme. Strasie ma. Neviem či od chladu, alebo od mojich myšlienok.

Snažím sa nadýchnuť. Ide to ťažko. Zvláštne, výdych je oveľa ľahší ako nádych. S nádychom má prichádzať nová energia a s výdychom majú odchádzať všetky problémy. Nemám ju, nemám energiu. Som vypľutá, energeticky vypľutá. Viem, že to musím zmeniť, lebo takto dlho nevydržím, na strane druhej, nemám síl. Sama pre seba si poviem, čo všetko urobím, aby som následne skončila v posteli a nerobila absolútne nič, v mene toho, že je sobota a že si zaslúžim nerobiť nič. 

Útržkom oka sledujem stenu so svojimi lístočkami. Tupo na ne hľadím a hovorím si musím začať, cvičiť, hýbať, dobíjať sa najlacnejšími endorfínmi. Chvíľu rozmýšľam, či si začnem robiť aspoň krátke zápisky z okamihov dňa, len preto, aby som robila niečo pravidelne, aby som bola nútená spomaliť, aby som po príchode domov nezaspala do dvadsiatich minút, tak ako je to teraz a potom neprespala celú sobotu, keď musím tak veľa stihnúť. 

Zbieham dole, robím kávu a všade narážam na odkazy od svojej ratolesti. Ospravedlňuje sa a so mnou to nič nerobí. Ráno sme sa pohádali. Je podráždená, má pred maturitami a ja som si povedala, že už nebudem tolerovať jej náladovosť a moju vlastnú nespokojnosť som si vyliala hystericky na nej. Možno som len čakala na nejaký dôvod, aj keď jej náladovosť hraničiaca s aroganciou v tieto dni vie byť neznesiteľná. Aspoň pocitovo. 

Neznášam, keď ma niekto komanduje a hovorí mi, čo mám robiť. Obzvlášť, keď je to moja vlastná ratolesť alebo moji podriadení. S jednou som mala včera rozhovor. Som za férové otvorené jednanie, žiadne zákulisné hry, a tak som len sucho oznámila, že má mesiac na zmenu svojho postoja k práci. Samozrejme som prihodila aj nejakú tú omáčku, uviedla príklady zlyhanie, naznačila podporu a tak ďalej, presne ako sa to má robiť. Neviem, čo urobí. Teoreticky by mal nastať obrat, ale zmena postoja je beh na dlhú trať, a to by v jej prípade, chcelo malý zázrak.  Uvidíme.

Včera som povedala v práci, že som šťastná, že som šťastná v práci, že som šťastná napriek tomu, že momentálne pracujem štrnásť hodín denne a nič z toho nebolo klamstvo. Už dávno som sa necítila tak užitočne a aj tak šťastne, šťastne v práci, medzi ľuďmi. Mám pocit, že niekam patrím, že sa mám kam vracať. Znie to choro, viem, ale presne taký pocit mám. Mám pocit, že tí ľudia ma radi vidia, aspoň niektorí určite a to ma dobíja neskutočnou energiou a nádejou, že všetko sa na dobré obráti.

Stále však pociťujem veľký rešpekt pred každou svojou podvedomou radosťou a opatrne v duchu klopem na drevo. Zvláštne je mať rešpekt pred vlastnými pocitmi a sama sebe nedovoliť vybehnúť do výšin, podvedome sa brzdiť a tlmiť prípadný pád záchrannými sieťami. Mať pod kontrolou svoje prirodzené emócie.

Tie však neboli pod kontrolou minulý týždeň, keď som zorganizovala obľúbenú akciu „vítanie jari“, a keď som na totálne vypnutie vedome potrebovala veľa pohárov vína a neskôr vodky, aby som sa dobrovoľne vyradila z prevádzky. Už len, keď to píšem je mi divne a sama nad sebou dvíham varovný prst. Nie, že by som nevedela, čo robím, to nie, mám predsa úroveň, len na druhý deň som nebola prevádzky schopná a nemohla pracovať, čo svojím spôsobom som vlastne chcela. Chcela som sa vyradiť z prevádzky, chcela som nekontrolovať svoje emócie, chcela som sa resetovať a skončiť s niekým v objatí pri tupom vymieňaní slín. Skončila som. Domov som prišla po piatej.

Opäť sedím na terase. Na nohách hompáľam šľapkami, zakláňam hlavu dozadu, dvíham ruky a preťahujem sa, aby som následne zostala sedieť zlomená, zhrbená, s rukami pri sebe a pohľadom do zeme. Strasie ma. Neviem či od chladu, alebo od mojich myšlienok.

Som šťastná, šťastná v práci, ale môj súkromný život stojí za veľký prd a všetci, s ktorými ho trávim, mi lezú na nervy. 

Taká je pravda, také sú moje myšlienky. 

Čierne myšlienky.