Otlak

Prišla som domov s brutálnymi otlakmi. Len idiot môjho formátu sa vyberie v topánkach naboso na prechádzku a pri cieľovej rovine rozmýšľa, či sa vyzuje a pôjde po špičkách, alebo sa nechá odviesť, alebo, alebo nevie čo. Tá bolesť bola strašná a tá bolesť je ešte strašná, netuším ako budem ráno chodiť. Mať otlaky na spodku nôh je pekný prúser, ktorý nechutne bolí  a nedovoľuje myslieť na problémy. To je asi jediná jeho výhoda, presne v zmysle sloganu „najlepší spôsob ako zabudnúť na svoje problémy, je obuť si malé topánky“.

Stretla som L. L dnes znížili plat na polovicu a rozišla sa s chlapom, o ktorom vlastne ani nevedela, či s ním chodila. L je moja verná kópia v staršom vydaní, máme až neuveriteľne rovnaké názory a čo viac, ocitli sme sa obe v rovnakej životnej situácii, takže, keď mi je trápne hovoriť o niektorých veciach, zavolám jej a viem, že dostanem to, čo potrebujem, obyčajné ľudské vypočutie bez súdenia.

S L sme len tak kvákali o živote, hovorila viac o ona a možno neskôr trochu ja. Rozprávali sme o chlapoch, vždy sa takmer každá debata zvrtne na chlapov, rozprávali sme o tom ako to máme podelené, ako pri jednom na niektorých veciach nezáleží, ale pri druhom to už nemusí platiť, o neštandardných vzorcoch v našich hlavách ovplyvnených momentálnymi pocitmi. Čím viac sme rozprávali, tým viac som si v hlave premietala stretnutia z posledného týždňa a krútila hlavou sama nad sebou.

Rezonujú vo mne dva momenty. Prvý sa týka Pôžitkára. L sa na neho niečo opýtala a ja som jej povedala skrátenú verziu nášho vzťahu/nevzťahu a čo bolo zvláštne, celý čas som sa pri rozprávaní sama pre seba usmievala. L povedala, že ten vyzerá dobre. A ja viem, že aj je. Sú hodnoty, ktoré zotrvávajú a čas ich asi nezmaže, presne taký pocit mám pri ňom.  Má to len jednu vadu, nechce ma a nemá zmysel sa zaoberať otázkou prečo.

Potom som jej povedala story zo soboty a sama pre seba som si prešla v hlave naše druhé stretnutie s M, ktoré bolo včera. Je veľmi zvláštne, aký rozdiel môže byť medzi prvým a druhým stretnutím, ako veľmi  občas rezonujú nepodstatné maličkosti. Stretli sme sa včera, a keď sme sa videli, zdal sa mi iný, niečo chýbalo, možno pár milimetrov porastu na brade alebo toho bolo viacej. Celkom ma prekvapilo, ako veľmi táto skutočnosť dokáže zmeniť celkový vzhľad. Viac som si ho všímala a čím viac som to robila, tým viac som objavovala miesta, kde som sa pýtala, čo sa mi vlastne v sobotu páčilo, tým viac som porovnávala situáciu so Severanom. Nechápem ako sa tam priplietol, ale tak to bolo. Aj pri tom som sa na druhom stretnutí sama seba pýtala, čo sa mi na ňom fyzicky vlastne páči a aké mentálne aspekty vyvážia fyzickú nedokonalosť, alebo jednoducho, kde je tá pridaná hodnota, ktorá má byť zdrojom rastu a je jedno akého.

Po chvíli som si povedala, počúvaj svoje pocity, nič iné nie je dôležité než pocity, ktoré momentálne máš. Tie boli fajn, ale to prvotné nadšenie, opadlo. Začala som totiž fázu vyhodnocovania ponúkaných parametrov, či sa dokážu naplniť moje očakávania, ktoré sa tvárim, že nemám, lebo vo svojom najhlbšom podvedomí nechcem byť sklamaná a dobrovoľne sa snažím všetky podozrivé momenty analyzovať a sama pred sebou obhájiť. Netuším, či je to správne, ale robím to tak stále, asi je to forma ochrany, ochrany pred sebou, snaha eliminovať všetky možné aspekty budúceho ublíženia a sklamania. Už len teraz, keď som to dala na papier, uvedomujem si, že je to zle, ale tak to je, tieto obranné senzory sú niekde hlboko u mňa a moment uletenia a dôvery v niečo, čo nepoznám, nastáva oveľa neskôr, avšak o to intenzívnejšie. L to má presne tak isto.

Severan sa mi sem moce, asi preto, že to bol posledný seriózny dlhotrvajúci vzťah a mám tendenciu to porovnávať s ním práve z tohto dôvodu, pretože Severan chcel a Severan konal, a tak keď nevidím očakávané konanie, začnem možno predčasne vyhodnocovať.

 Dosť často spomínal matku, neskôr som pochopila prečo. Je jedináčik a prvé čo mi napadlo bolo, že som pre neho absolútne nevhodný typ z pohľadu matky. Som síce slobodná, ale keď to rozmením na drobné rozvedená so záväzkom, ktorý síce už o mesiac vyletí z hniezda, ale pri pomenovaní faktov je to presne takto. Prišlo mi to divné. Prišlo mi divné, že mi to preletelo hlavou. Možno to súvisí s tým, že je mladší. Vtedy chujoviny podobného typu riešim nejako viac.

Skončili sme u neho a prvé čo mi napadlo, bola skutočnosť, že ho nemôžem zobrať k sebe skôr ako za tri mesiace, že by to neustál. Má trojizbový obyčajný byt v Dúbravke, nenáročne chlapsky zariadený, s ktorým som úplne ok, pretože rozhodujúci parameter je, že má byt a vie sa o seba postarať a nie aký je to byt, to mi je úplne ukradnuté. Na druhej strane viem, aké reakcie nastávajú po prekročení prahu môjho bytu. Nastane všeobecné wow, ktoré ma neskutočne irituje, lebo v mojich očiach je to len vkusne jednoducho zariadený byt, za ktorý platím nekresťanskú hypotéku. Avšak v očiach iných je to nádherný drahý byt, ktorý asi hovorí, že jeho majiteľ je veľmi náročný a vyvoláva otázky, či budem schopný danú náročnosť uspokojiť. Vždy je to ten istý scenár, výnimku tvoria, len ľudia, ktorí majú niečo podobné, alebo lepšie, ale aj u tých sa často vyskytne táto otázka.

Potom som sa logicky začala zaoberať otázkou, do akej miery je dôležitá skutočnosť, kto z akého prostredia pochádza, alebo v akom sa momentálne nachádza. Viedla som sama pre seba nezmyselné monológy o tom, prečo ajťáci nosia šľapky, divné kapsičky, a že by som zakázala nosiť slipy, lebo je to najasexuálnejšie spodné prádlo, aké kto kedy vymyslel.

Vyspali sme sa spolu. Po prvotných drahotách, som si povedala, kašlem na to, veď je to vlastne jedno kedy. Sliepky povedali, že som konečne dostala rozum a upustila od môjho debilného pravidla, že spím s niekým až na štvrtom rande. Výnimku tvoria jedinci, s ktorými nič nechcem mať, len ten sex. Pravdou, ale je, že to nie je jedno. Že po viacerých stretnutiach, zoskenujem viac parametrov a mám možnosť vycúvať bez zárezu. Úplná haluz, ale tak to je. 

Kedysi som nejako viac riešila s kým sa vyspím, teraz mám pocit, že som sa nejako zopsula. Za posledné štyri roky tu bol jeden nový ročne a medzitým dlhé mesačné pauzy, dosť smutná bilancia. A teraz? Teraz pred mesiacom P, ktorý sa posral a momentálne M, u ktorého by som si priala, aby sa neposral, aby sa neporovnával, aby to ustál a hlavne ma neriešil. Pravdou, ale je, že po druhom stretnutí mám zmiešané pocity, ktoré sú len v mojej hlave z nenaplnených očakávaní, alebo len dobre vyvinutej intuície, alebo mám v hlave úplne niečo iné a odbavujem sa na debilitách, či si niekto na mňa nájde čas podľa mojich predstáv alebo nie, či odpovedá tak ako očakávam, alebo nie, či ma vôbec chce, alebo nie... 

Hm.

V skutočnosti,  v skutočnosti len hľadám chvíľkové zabudnutie, chvíľkový únik od problémov, ktoré reálne mám. Finančných problémov. Som zacyklená v mínuse, v brutálnom mínuse, pri ktorom si každý mesiac sama pre seba hovorím, že bude dobre. A počítam sama pre seba, kedy teoreticky by mohlo byť dobre. Odpoveď však nenachádzam. Odpoveďou môže byť jednorazový projekt za väčšie peniaze, výhra v lotte a momentálne úplne obyčajné zaplatenie vystavených faktúr, alebo vrátenie peňazí, ktoré som v minulosti nerozvážne požičala, a ktoré v živote neuvidím. Budím sa o pol štvrtej, už ani neviem koľko mesiacov. Výnimočne spím dlhšie, keď spím s niekým. A možno aj preto mám potrebu byť s niekým a je mi takmer jedno s kým, hlavne nech sú splnené aspoň minimálne parametre...

A čo z toho vyplýva? 

Najlepší spôsob ako zabudnúť na všetky problémy je obuť si malé topánky, alebo len nájsť si chlapa...