Hlavne farebne

V piatok som už ani neviem po koľký krát čumela do excelovskej tabuľky a dumala prečo ľudia nerobia to čo sa od nich očakáva. Kde končí reálna hranica medzi ľudskou súdnosťou a hlúposťou, čo robím zle, keď lopatistické vysvetľovanie faktov nepomáha. Rozmýšľala som nad tým, či skúšajú moju trpezlivosť, alebo sú fakt tak debilní. Presne nad týmto som dumala, zatiaľ čo som letmo kontrolovala dáta v tabuľke, ktoré absolútne nesedeli. Bola som unavená. Veľmi unavená.

 Prišla som domov, sedela na posteli a ešte raz si prehrala v hlave scénku zo štvrtka. Niekto sa sťažoval na mojich ľudí, ktorých som si zavolala, vysvetlila im, že ich osobné spory z minulosti ma nezaujímajú, vyjadrila im maximálnu podporu, nakoľko dodávané veci pre mňa sú v poriadku a požiadala ich o dodržiavanie dohodnutých pravidiel pri akejkoľvek komunikácii s internými aj externými zákazníkmi. Odvolala som sa na zápisy z porady, na zdravý sedliacky rozum, na náš spoločný cieľ, ku ktorému smerujeme, aby som na druhý deň takmer dostala infarkt, nakoľko nič z toho nebolo pochopené. Nemo som hľadela na debilný mail a neverila vlastným očiam, počítala som do desať niekoľko ráz za sebou, aby som niekoho nevyhodila po telefóne. Nerozumela som tomu. A veci, ktorým nerozumiem mi nerobia dobre. 

Upokojila som sa a napísala slušný mail, položila päť otázok a požiadala druhú stranu o zodpovedanie každej z nej. Z piatich otázok som dostala odpoveď na dve a opäť sa pustila do intenzívneho rozmýšľania, či nevyhnutne potrebujem túto skúšku trpezlivosti a ovládania svojho hnevu. Na nič zásadne som neprišla, len že napíšem opätovne mail so žltými poliami a ešte raz napíšem „prosím odpovede vpísať do žlto vyznačených polí“, keďže jednoduchá žiadosť „prosím odpovedať na všetky otázky“ evidentne nezaberá. Niečo robím zle, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hlboko som si povzdychla a pustila sa do inej témy, začala som sa zaoberať sebou. Prepadol ma náhly pocit nespokojnosti s tým ako vyzerám, s tým, že som stará, tlstá, nechcená a osamelá. Nič z toho nie je pravda, ale taký pocit som mala. V ten moment som tomu verila. Ťažko sa o tom píše, nieto ešte vysvetľuje, ale tak nejako to bolo. Nemalo to žiadny logický základ, bola to pocitová záležitosť, ktorej som sa nevedela zbaviť. Masochisticky som si prechádzala všetky tie tváre a reálne som sa snažila všetko pomenovať, ak by som to chcela zjednodušiť, asi by som napísala, že všetky tie tváre prejavovali nadšenie z mojej spoločnosti, ale po chvíli to ich nadšenie sa niekam vytratilo, aby sa neskôr opäť v niektorých prípadoch vrátilo a v iných upadlo do zabudnutia.  Asi mám v sebe nejaký rušivý prvok, napadlo mi a pokúšala som sa to zhmotniť, alebo len čas zberu ešte nenastal.

V sobotu mi dážď na nálade nepridal. Stepovala som pred skriňou a dumala, čo si obliecť na svadbu, ktorej som sa mala zúčastniť Obliekala som sa a vyzliekala asi desať krát, aby som nakoniec zvolila hnedé hodvábne šaty a k nim staroružové hodvábne sako a rovnakej farby lodičky. Vždy to vyzeralo skvele a nosenie farebných veci, mi vylepšujú náladu. Po takmer piatich mesiacoch som sa vybrala ku kaderníkovi. Lialo ako z krhly a tak som skákala pomedzi kaluže farebne dokonale zladená presne do momentu, keď mi predavačka v obchode povedala, že moje staroružové sako je úplne špinavé. Len tak som mávla rukou a povedala, to sú len kvapky dažďa a vyberala ružové náušnice. Poopravila ma a povedala nemyslím, vtedy som sa obzrela a to čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Moje najkrajšie sako bolo posiate modrými škvrnami z dáždnika. Moja inteligentná ratolesť opravila dáždnik spôsobom sebe vlastným a jeho plánované vyčistenie prekryla fixkou, ktorá v záplave dažďa intenzívne začala zdobiť moje drahé obľúbené sako. 

Niekto by nad tým mávol rukou, ale mne sa chcelo plakať, zúfať si, preraziť ju, vykričať sa, rozkopať niečo, vybiť si svoj hnev nad skutočnosťou, že som práve prišla o hodnotný kúsok z môjho šatníka, ktorý si najbližšie obdobie nebudem môcť kúpiť, nehovoriac o skutočnosti, že taký už reálne nekúpim. Ta bezmocnosť krížená s vlastnou nespokojnosťou z piatku bola zničujúca a vyvolala hrču v krku a neviditeľné slzy miešané s kvapkami dažďa.

Kaderníkovi som prišla ako zmoknuté kura a zatiaľ čo sa mi sušili vlasy pod sušiakom, slzy zúfalstva nekontrolovateľne padali ďalej. Ani neviem nad čím som plakala, či nad tým debilným milovaným sakom, nad tým, že na ďalšie nebude, nad debilitou ratolesti, alebo len tak sama nad sebou, nad svojim malým zúfalstvom prameniacim asi z veľkej únavy, ktorú tieto dni pociťujem.

Naozaj to neviem, viem len, že nevesta bola krásna, rovnako ako ženích a moja nálada sa nečakane vylepšila večer na oslave, na ktorú sa mi vôbec nechcelo ísť, a ktorá mi priniesla záplavu lacných komplimentov, po ktorých som bola tak lačná. Miestami som sa cítila trápne, ale vo svojej podstate som si to veľmi užívala. Čierne šaty som vymenila za pôvodne plánované hnedé, namiesto ružového saka som zvolila hnedú koženú bundu, do vlasom som si dala červeno-lososové ruže ladiace s topánkami, na ústa zvolila výrazný rúž tej istej farby. Asi som vyzerala fakt dobre, lebo komplimenty sa hrnuli nečakane z každej strany, napriek tomu som mala v sebe nejaký divný smútok, ktorý jednoducho v sebe nejakú dobu už mám a pýtala som sa sama seba, či sa ešte vôbec niekedy zamilujem, či je to možné v živote viackrát, či už som si svoju dávku neminula a teraz sa len musím zmieriť s tým čo je, aj keď to láska nie je, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hovorí sa, že obdobie pred narodeninami je o ničom, plné napätia a stresu a úľava príde až po narodeninách. Možno to bude aj v mojom prípade a všetko čo sa deje, môžem pripísať práve tomuto javu, počas ktorého sa masochisticky trápim bilancovaním, pozorovaním a skúmaním samej seba. Vidím všetko z tej horšej stránky a svoju vnútornú pochmúrnosť maskujem farebným oblečením, ktorého mám plný šatník a veselými pesničkami.

Presne ako klaun. Smutný klaun.

Čas zberu ešte nenastal.