Strácam

Chcem si urobiť zopár poznámok z predchádzajúceho týždňa a keď sa otočím späť vidím len prácu, prácu, prácu, nejaké odmietnutie, vlastnú nespokojnosť, nedostatok inšpirácie, zostarnutie a strašnú únavu. Začínam sama sebe pripomínať chronického sťažovateľa, ktorý má pocit, že je tu pre všetkých a nikto tu nie je pre neho. Tak nejako to cítim, proste môj pred narodeninový splín intenzívne pokračuje ďalej a aj keď viem, že je len na mne ako dlho sa v ňom budem máčať, nejako to neviem otočiť a pri každom pokuse o otočenie sama sebe poviem, koho chceš oklamať, teraz je to proste tak a všetky tvoje pokusy o predstieranie, že je vlastne všetko v poriadku sú absolútne zbytočné, lebo nie je. Jednoducho nie je. 

Každý bohový deň som precestovala štyristo kilometrov, pracovala xy hodín a zabávala tlupu pracujúcich ľudí. Tešila sa zo svojich pracovných úspechov, večer si v hlave premietala najkrajšie pracovné momenty a samu seba chválila, že som dobrá, že v práci som fakt dobrá. Potom som sa zvyčajne myšlienkovo odmlčala, prepla do skrinky súkromie, videla prázdno a znechutenie.

Sedela som na terase a okolo seba videla prázdne kvetináče. O tomto čase je moja terasa zvyčajne plná kvetov, tento rok nie, tento rok sa pýtam sama seba a na čo, aký to má zmysel. Tento rok sa hojdám a rozmýšľam o tom, kedy som dostala naposledy kvety a tá odpoveď, ktorá príde sa mi vôbec nepáči. Pravda bolí. Pravda občas veľmi bolí. Posledné kvety, ktoré mi napadnú, boli od Severana, červené ruže, vždy to boli červené ruže aj dva týždne pred rozchodom. Potom o rok na to, to boli tulipány, tulipány od juniora a o dva roky neskôr  tuším opäť ruže od Bebečka a potom nič, žiadne kvety, nič. Žiadne zaláskované pohľady, nič, prázdno. 

Zvláštne, keď si to tu tak teraz píšem, napadne mi, že kvety som dostala len od tých, ktorí boli do mňa zaláskovaní, tí ostatní sa so mnou tak chceli akurát vyspať. Pravda bolí, občas veľmi a čím viac, tým asi intenzívnejšie si potrebujem vypiť kalich horkosti do dna, možno sa potom spamätám a prestanem robiť hlúposti so strácaním času s nesprávnymi osobami. Tak ako to robím teraz. 

Strácam, strácam čas a aj kus seba.

Svojim spôsobom som masochista. 

Zvláštne, písanie fakt pomáha, pomáha ukladať myšlienky, pomenovávať veci správnym menom, bez obalu, bez servítky. Som masochista, ktorý sa má v tieto dni málo rád. Najvyšší čas to zmeniť. Začnem kvetmi. Kúpim si ich sama a najlepšie hneď a potom pôjdem behať. Čistiť hlavu, to vždy zaberie. Už len vstať z postele...

p.s. toto mi robí dobrú náladu, treba začať tancovať :D